Laco ŤAŽKÝ - Moje stretnutia s Ladislavom Ťažkým

Bol bravúrnym rečníkom, vždy zaujal vďaka svojej autenticite
Roman MICHELKO

ťažký laco 1 1Moje prvé stretnutie s Ladislavom Ťažkým  môžem datovať do začiatku deväťdesiatych rokov. Vtedy ako študent Filozofickej fakulty a člen redakcie časopisu Proglas som na internátoch zorganizoval besedu s majstrom. Prekvapila ma ústretovosť tohto veľkého človeka. Nemal žiadne  maniere, rád prisľúbil účasť a aj prišiel. Už toto prvé stretnutie predznačilo náš neskorší vzťah, aj keď som to vtedy vôbec netušil.

Hovoril o svojej večnej téme – o osude  vojaka Matúša Zraza, o knihe, ktorá  navždy predurčila jeho životnú púť. Keď sme sa lúčili, vyslovil túžbu, že jeho zásadné dielo Amenmária – Samí dobrí vojaci by mohlo znova vyjsť, pretože každá generácia by mala mať šancu pochopiť a hlboko precítiť, čo je to vojna. Vtedy mi ani vo sne nenapadlo, že niekedy budeme úzko spolupracovať ako autor a vydavateľ.  Potom sa na dlhší čas naše cesty nestretli.
Zmena nastala až koncom deväťdesiatych rokov, keď sme sa vďaka Viliamovi Hornáčkovi na pôde Koreňov začali  znova stretávať pri rôznych iniciatívach.
■ VOJNOVÉ ROMÁNY
ťažký laco 2Najintenzívnejšie vzťahy sme však mali, až keď som sa stal riaditeľom Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Začali sme reedíciou jeho už spomenutého románu Amenmária – Samí dobrí vojaci. Priznám sa, že až vtedy som naplno pochopil, akého spisovateľa máme. Dodnes si myslím, že Ladislav Ťažký bol najvýznamnejším slovenským prozaikom 20. storočia. Jeho dielo Amenmária  – Samí dobrí vojaci zásadným spôsobom zmenilo môj pohľad na takzvanú vojnovú literatúru. Po čítankových a schematických  dielach, ako bola Jilemnického Kronika či Mináčova Generácia (aj keď tá bola kvalitatívne podstatne hodnotnejšia), sa mi tak do rúk dostala kniha, vďaka ktorej aj slovenská literatúra má vojnový román, ktorý svojimi kvalitami môže konkurovať Hemingwayovmu románu Zbohom zbraniam, dielu Malaparteho Kaput či Čosičovej vojnovej epopeji Čas smrti.  Je to prelomová próza v našej literatúre, pretože po Jilemnického Kronike či Mináčovej Generácii prišiel vojnový román, v ktorom epicentrom diania je človek, jeho nesmierne bohatý mikrokozmos plný existenciálnych životných situácií. Hlavný protagonista je človek citlivý a premýšľavý, nehrdinský hrdina zbavený konvenčných schém, ale o to životnejší, autentickejší a nadovšetko voňajúci človečinou.
Bolo potom len logické, že sme vydali aj pokračovanie Amenmárie – dvojzväzkový román  Evanjelium čatára Matúša. V týchto troch knihách na ploche viac než 1 200 strán autor spriadal osudy čatára Matúša (Zraza), ktorý bol  jeho alter ego. V texte tejto „robustnej“ vojnovej epopeje zachytil životné osudy jednej (stratenej) generácie, ktorá na samom prahu dospelosti bola vrhnutá do vojnovej vravy a dejinné udalosti bolestne zasiahli do jej životných osudov.  Mimoriadne umelecky pôsobivo je vykreslené putovanie čatára Matúša k Azovu a neskôr pobyt v zajateckých táboroch. Autor reflektuje neľudskosť vojny a bezmocnosť strateného „malého“ človeka voči dejinnej realite. Vďaka tomuto literárnemu počinu Ladislava Ťažkého má aj slovenská literatúra nadčasovú vojnovú románovú epopeju, ktorá sa svojimi kvalitami vyrovná tomu najlepšiemu zo zlatého fondu svetovej literatúry. Ak by Ladislav Ťažký písal v nejakom svetovom jazyku, iste by mohol pomýšľať aj na tie najvyššie literárne uznania, vrátane Nobelovej ceny.

■ TVORIL Z PREŽITÉHO
Až po vydaní tejto vojnovej epopeje som ho spoznal bližšie. Spolu sme absolvovali množstvo besied, spomeniem len tie najznámejšie – Ladce, Voderady, Komárno, Šurany,  Ružindol, na ktorých exceloval. Napriek už nie najmladšiemu veku ťahal dvojhodinové besedy ako mladík. Vždy si vedel získať pozornosť publika. Bol bravúrnym rečníkom, zaujal najmä vďaka svojej autenticite.  Hovoril len o tom, čo sám prežil. Tvoril z nažitého, aj preto bol taký atraktívny pre svojich čitateľov. Nikdy nebol autorom, ktorý sa chce triafať do vkusu publika. V pamäti mám najmä poslednú besedu, ktorú sme absolvovali  na skorú jar v roku 2010 v Ružindole. Prijatie bolo vskutku kráľovské. Zo stretnutia vznikla fotokniha, ktorá jasne dosvedčuje, že vidiek si  dokáže oceniť spisovateľa oveľa viac, než by sa  v dnešnej dobe mohlo zdať. Priznám sa, aj preto každá beseda mimo Bratislavy bola pre mňa menším sviatkom. V menších obciach či mestečkách je ešte stále spisovateľ osobnosť, ktorej prejavujú úctu, na akú už v Bratislave nie je zvyknutý.  
S veľkou nostalgiou si spomínam aj na naše zasvätené rozhovory o literatúre, spoločnosti, politike, hodnotách a mnohých ďalších témach. Absolvovať dvojhodinovú cestu  v spoločnosti takého vzdelaného a hlboko ľudského človeka bolo vždy veľkým obohatením. Dodnes mám v pamäti napríklad našu debatu o Laholovi, o existencializme  (moja obľúbená téma) či o existenciálnych prvkoch v jeho prózach. Tieto rozhovory mi budú veľmi chýbať, aj preto je Ladislav Ťažký  medzi slovenskými spisovateľmi (aspoň pre mňa) výnimočný.

■ SPISOVATEĽSKÉ MAJTROVSTVOťažký laco 1 2
Som veľmi rád, že vydaním jeho vojnových próz sa naša spolupráca neskončila. Nasledoval román z obdobia kolektivizácie Pivnica plná vlkov. A znova to nebolo dielo schematické či dobovo poplatné. Práve v povestnom Ružindole medzi roľníkmi – akosi symbolicky –  na našej poslednej spoločnej besede, sme tento román veľkolepo pokrstili. Dnes s odstupom času som veľmi rád, že túto milú udalosť absolvoval ešte v pomerne dobrom zdraví a iste si to užil.
No a zatiaľ ostatná kniha, ktorú sme vydali, boli jeho cestopisy Očami pútnika. Opisuje v nej svoje putovania po Svätej zemi, do Lúrd či na iné pútnické miesta. V tejto knihe naplno preukázal svoje spisovateľské majstrovstvo.  Hovoril som s viacerými ľuďmi, ktorí prešli po tých istých miestach ako Ladislav Ťažký, ale mnohí sa mi priznali, že to všetko intenzívne prežili a precítili, až keď si prečítali jeho knihu. Presnejšie, mnoho ľudí zažívalo niečo podobné ako autor, ale nemali dar svoje pocity tak krásne vyjadriť. Ladislav Ťažký to urobil za nich a im sa znova sprítomnili pocity, aké vtedy prežívali.  S odstupom istého času môžem konštatovať, že práve táto jeho kniha mala asi najviac vďačných čitateľov. Akosi prirodzene sa vyprofilovalo, že Ladislav Ťažký vydával knihy v dvoch vydavateľstvách. Svoje nové veci vo Vydavateľstve Matice slovenskej a reprinty svojich najvýznamnejších diel, teda diel z čias svojho tvorivého zenitu, u nás. Až na jednu výnimku. Obzvlášť hrdý som na to, že svoje posledné dielo Moji majstri dal nášmu  vydavateľstvu. Práve ním sa uzatvorila jeho  tvorivá činnosť  a  pre mňa je to osobne veľký znak dôvery a priateľstva, ktoré mi svojím rozhodnutím preukázal. Tri dni pred smrťou sme spolu telefonovali, a vtedy mi oznámil, že sa rozhodol svoju poslednú knihu (iste to už vtedy tušil) zveriť nášmu vydavateľstvu.
V týchto dňoch je to už takmer rok, čo nás opustil, ale stále nám chýba. Viem, že tvrdenie o nenahraditeľných ľuďoch je klišé, ale som si istý, že po niektorých ostáva prázdno, ktoré nemôže zaplniť nikto. Napriek tomu som osudu veľmi vďačný, že mi v posledných desiatich rokoch doprial možnosť poznať tohto veľkého človeka, ba dokonca byť mu priateľom. Je to oveľa viac, než som pri našom prvom (náhodnom) stretnutí pred takmer dvadsiatimi rokmi dúfal.
Autor je riaditeľ Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov.

Roman  MICHELKO



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.