Záhady okolo Turínskeho plátna nevyriešili a nevysvetlili ani vedecké rozbory a analýzy
Ján KOŠIAR - Ilustrácia: Stano DUSÍK
Mnoho vedcov z celého sveta skúmalo tento vzácny predmet, no nikto nedokázal doteraz vysvetliť, ako sa obraz mŕtveho muža preniesol na plátno. Teoreticky, berúc do úvahy modernú vedu a techniku, mohlo sa to stať elektrickým koronárnym výbojom, ktorého intenzita sa však v laboratórnych podmienkach nedá vyrobiť. Môžeme však opustiť vedecko-technické pole a pripustiť neznámy jav, ktorý bol spojený so zmŕtvychvstaním...
Ako sa dostalo toto plátno do Turína, nie je síce od prvých storočí celkom presne zdokumentované, ale dnes po mnohých vedeckých skúmaniach vieme, že v Turínskom plátne bol zavinutý mŕtvy človek – súčasník Ježiša Krista.
■ SVEDECTVO EVANJELIÍ
Prvú informáciu o Turínskom plátne nachádzame v evanjeliách. O zavinutí mŕtveho Ježišovho tela píšu všetci štyria evanjelisti. Napríklad Marek opisuje Ježišov pohreb takto: „Keď sa zvečerilo, pretože bol Prípravný deň, čiže deň pred sobotou, prišiel Jozef z Arimatey, významný člen rady, ktorý tiež očakával Božie kráľovstvo, smelo vošiel k Pilátovi a žiadal si Ježišovo telo. Pilát sa zadivil, že už zomrel. Zavolal si stotníka a opýtal sa ho, či je už mŕtvy. Keď mu to stotník potvrdil, daroval telo Jozefovi. On kúpil plátno a Ježiša sňal, zavinul ho do plátna a uložil do hrobu, vytesaného do skaly. A ku vchodu do hrobu privalil skalu. Mária Magdaléna a Mária Jozefova sa pozerali, kde ho uložili.“ (Mk 15,14-47)
Evanjelisti nepíšu, čo sa s plátnom, do ktorého bol Ježiš zavinutý, dialo po smrti a zmŕtvychvstaní Božieho Syna, no Matúš zdôrazňuje, že plátno bolo čisté (Mt 27,59) a že Jozef z Arimatey plátno kúpil (Mk 15,46). Ján vo svojom evanjeliu dokonca uvádza, že učeníci našli v prázdnom hrobe „plachty ležať“ (teda viac ako jednu) a že „šatka, ktorú Ježiš mal na hlave, ležala zvinutá na inom mieste“. (Porov. Jn 19,38-42)
■ POHREBNÉ PLÁTNO
Prvé správy o Kristovom pohrebnom plátne sa objavujú v Edesse (dnešné turecké mesto Urfa) v rokoch 527 – 565. V roku 525 toto mesto zničila povodeň. Keď ho cisár Justinián I. dal znovu postaviť, v jednom múre sa našiel zamurovaný Kristov obraz – acheiropoieton – čo doslova znamená „nie rukou zhotovený“. Keď sa Edessa v roku 943 ocitla v rukách Arabov, tamojší obyvatelia im vzácne plátno venovali z vďaky, že mesto nezničili. Arabi si Kristovo plátno veľmi ctili; od nich dostalo názov mandylion.
Pod týmto názvom sa dostalo do Konštantínopolu/Carihradu (dnešného Istanbulu), kde ho 15. augusta 944 slávnostne vystavili v chráme Hagia Sofia. Správy z 11. a 12. storočia hovoria o prechovávaní mandylionu v kaplnke cisárskeho paláca v Carihrade. Počas štvrtej križiackej výpravy v roku 1204 bol Konštantínopol dobytý. Historik Robert de Chiari v tejto súvislosti informuje o Francúzovi Ottovi de la Roche, ktorému sa ako korisť dostal do rúk kus ľanového plátna, na ktorom boli stopy krvi a potu a po dlhšom pozorovaní sa dali rozoznať črty ľudského tela vysokého 180 centimetrov.
■ TEMPLÁRSKA RELIKVIA
Otto de la Roche vzal plátno do Francúzska. Kde konkrétne bolo skoro 150 rokov, o tom niet presných záznamov; existujú však aspoň štyri vysvetlenia...
Plátno sa napokon objavilo v roku 1353 vo francúzskom meste Lirey neďaleko Paríža a odvtedy je jeho pohyb známy a známe sú aj miesta, kde sa nachádzalo. Tamojší gróf Goffred de Charny ho dostal od templárov. Podľa W. Busta sa plátno z grófovej pozostalosti čoskoro stalo majetkom Savojského rodu, ktorému ho predala istá Margaréta z rodu de Charny. Vymenila ho za kaštieľ a usadlosť. Tak sa plátno dostalo do Chambéry.
K tomu, že sa plátno ocitlo v Turíne, prispel milánsky biskup a kardinál sv. Karol Boromejský (1538 – 1584), ktorý počas moru v Miláne v roku 1576 urobil sľub, že ak epidémia prestane, pôjde peši 400 kilometrov do Chambéry uctiť si Pánovu tvár. Savojský kráľ Emanuel Filibert chcel arcibiskupovi túto namáhavú cestu ušetriť, a preto dal plátno preniesť do Turína, kde sa nachádza do dnešných dní.
Spojenie Turínskeho plátna so stredovekými templármi je predmetom štúdia a výskumu aj talianskej historičky Barbary Fraleovej, ktorá v roku 2001 vo Vatikánskom tajnom archíve našla aktá súdneho procesu proti templárom zo začiatku 14. storočia. Podľa týchto dokumentov boli to práve templári, ktorí uchovávali a uctievali počas celého trinásteho storočia túto najcennejšiu kresťanskú relikviu – Sacra Sindone – Turínske plátno.
Turínske plátno s rozmermi 436 krát 110 centimetrov templári strážili tak prísne, že sa o jeho existencii dozvedeli len členovia rádu pri skladaní sľubu. Plátno sa dokonca stalo jedným z dôvodov ich obžaloby pred francúzskym kráľom Filipom IV. Pekným. Ten chcel rád zrušiť, žiaľ, zo zištných dôvodov: išlo mu o ich majetok. Templári totiž začiatkom 14. storočia predstavovali mocnosť, ktorá bola prakticky štátom v štáte alebo presnejšie naprieč všetkými štátmi Európy a siahala ešte ďalej. Francúzsky kráľ dal obžalovať templárov z herézy, ktorej preukázanie bolo jedinou možnosťou, ako dosiahnuť žiadaný výsledok – likvidáciu tohto cirkevného rádu a prepadnutie jeho majetku svetskej moci.
■ PIATOK TRINÁSTEHO
V piatok 13. mája 1307 dal panovník vo Francúzsku všetkých templárov zatknúť a rád bol následne v roku 1312 zrušený. Možno aj preto je piatok 13. považovaný za nešťastný deň...
Herézu templárom nikdy nedokázali. Zakladala sa totiž okrem mnohých iných klebiet na obvinení z klaňania sa fúzatej modle na plátne. Toto dosť nekonkrétne obvinenie sa zakladá na opise, ktorý podal jeden priamy účastník obradu investitúry (prijímania) do rádu templárov.
Barbara Fraleová našla vo Vatikáne svedectvo Arnauta Sabbatiera, mladíka z bohatej francúzskej rodiny, ktorého prijali za templára v roku 1287. Tesne po tom, čo zložil tri rehoľné sľuby – chudoby, čistoty a poslušnosti, už ako člena rádu ho odviedli na miesto, kam mali prístup len oni. Tam mu odhalili plátno, na ktorom bol matný odtlačok postavy muža, ktorého nohy trikrát pobozkal.
Tento záznam je súčasťou dokumentácie procesu s templármi, ktorú publikovala Barbara Fraleová. Autorka ďalej uvádza, prečo túto relikviu templári tak prísne strážili a utajovali. Podľa všetkého predstavovala totiž časť koristi, pochádzajúcej z vyplienenia Konštantínopolu križiakmi v roku 1204. Barbara Fraleová v tejto súvislosti poznamenáva, že prvým, kto prišiel s hypotézou, že Turínske plátno vlastnili istý čas templári, bol ešte v roku 1978 oxfordský historik Ian Wilson, ktorého domnienky dopĺňa o ďalšie dôkazy. Wilson sa zaoberá Turínskym plátnom od roku 1966 a nielenže o ňom napísal niekoľko kníh, ale ako sám hovorí, „dôležité fakty, ktoré som sa dozvedel o plátne počas mojich skúmaní, prispeli k tomu, že v roku 1972 som sa stal katolíkom“.
Wilson bol prvý, kto poukázal na to, že jednou z obžalôb templárov bolo uctievanie tajomnej modly – obrazu postavy muža s bradou na plátne v životnej veľkosti. Dôvodom, prečo templári tajili, že vlastnia túto relikviu, bola zrejme exkomunikácia, ktorá im hrozila za drancovanie Konštantínopolu alebo za obchod s vojnovou korisťou. Exkomunikáciu nad nimi vyhlásil pápež Inocent III. a potvrdil ju roku 1215 aj IV. lateránsky koncil. A sú to práve tieto roky, počas ktorých nie sú o Turínskom plátne nijaké správy, ale korešponduje to s časom, keď sa plátno nachádzalo práve vo vlastníctve templárov.
■ PROTI HERÉZAM
Barbara Fraleová uzatvára: V trinástom storočí sa v Európe vyskytovalo mnoho heréz, ktoré popierali, že Ježiš Kristus bol skutočný, pravý človek. Rád templárov vzhľadom na svoje veľké privilégiá, bol však vystavený riziku, že sa stane útočiskom a úkrytom pre stúpencov týchto heréz. Katari a ďalší heretici totiž tvrdili, že Kristus nemal ozajstné ľudské telo ani pravú krv, teda preto nemohol skutočne trpieť, zomrieť a vstať z mŕtvych. A tajomná relikvia (Turínskeho) plátna s mužskou postavou, na ktorej sú stopy mučenia evidentné – a nechýbajú ani stopy krvi – z ktorých sa určila aj zriedkavá krvná skupina AB, bol silný argument proti týmto herézam.
Prof. Pierluigi Baima Bollone dokázal, že škvrny na Turínskom plátne je ľudská krv skupiny AB. Z biochemického hľadiska John Heller a Alan Adler na týchto zrazeninách identifikovali nielen hemoglobín, ale aj ďalšie špecifické zložky krvi, okrem iného prítomnosť bilirubínu vo väčšom množstve. Kristovo človečenstvo totiž na plátne možno vidieť, dotknúť sa ho aj pobozkať. A to je niečo, čo pre človeka stvoreného na Boží obraz a podobu malo a má nesmiernu cenu.
Templári mali osobité liturgické obrady uctievania plátna s postavou Ukrižovaného, ako napríklad posvätenie opaskov ich habitov dotykom s touto vzácnou relikviou, aby jej posvätná moc ich chránila pred nepriateľom tela i ducha. Alebo obrad investitúry, ako ho opísal Arnaut Sabbatier.
■ STOROČIE VÝSKUMOV
Seriózne a vedecké skúmanie autenticity turínskeho plátna má len niečo vyše sto rokov. Rozhodujúci bol v tomto smere vynález fotografie. Poznáme aj meno fotografa, ktorý 25. mája 1898 Turínske plátno po prvýkrát odfotografoval. Fotograf Secondo Pia „div nezamdlel od dojatia“, keď po vyvolaní fotodosky v negatíve zbadal jasnú podobu tváre Ježiša Krista!
Fotografie, ktoré urobil s dokonalejšími fotografickými prístrojmi v roku 1931 a 1933 Giuseppe Enrie pri vystavení plátna pri príležitosti 1900 rokov od Kristovej smrti a v roku 1969 prof. Judica Cordigli za pomoci Woodových lúčov, len potvrdili intuíciu prvého fotografa Seconda Pia.
Možno povedať, že to bol začiatok vedeckých výskumov Turínskeho plátna, ktoré vyvrcholili v 20. storočí. V roku 1978 sa štyridsiatim vedcom z USA a z Talianska podarilo zrealizovať projekt STURP – (Shroud of Turin Research Project), ktorý bol prvým vedeckým organizovaným podujatím na priamy výskum Turínskeho plátna. Väčšina z nich boli protestanti, traja boli židia, šiesti agnostici a iba štyria katolíci. Vedúcim tímu bol americký fyzik John Jackson.
Do komunity svetových sindológov (t. j. expertov na Turínske plátno) sa svojou štúdiu Je to on, Pán, zaradil aj slovenský umelec, akademický maliar Stano Dusík, ktorý žije v talianskej Florencii.
„Bola to práve veda nazývaná kriminológia, ktorá v našich časoch plných teroru a zločinu rozvíja prekvapujúce možnosti a ktorá nám osvetlila cestu Sindone z Jeruzalema cez Anatóliu až do francúzskeho regiónu Champagne. Kriminalistovi totiž často stačí kvapka krvi či odtlačok prsta, aby mohol identifikovať a odhaliť vraha. Ak vezmeme do úvahy, že na Sindone máme odtlačok celého ľudského tela a stopy krvi v dostatočnom množstve, nemôžeme nechápať záujem kriminalistov o tento najväčší zločin v dejinách ľudstva.“
Ďalšie zaujímavé informácie o Turínskom plátne prináša Marco Tossat. Dôsledne spochybňuje hodnovernosť rádiokarbónovej metódy C114 z roku 1988, ktorá bola vtedy prezentovaná médiám celého sveta. Výsledky testov troch laboratórií v Zürichu, Oxforde a Tuscone sa líšili len veľmi málo a na ich základe určili, že plátno pochádza z obdobia rokov 1260 až 1390 po Kristovi.
Tieto výsledky oznámil turínsky arcibiskup kardinál Anastasio Alberto Ballestrero v prítomnosti riaditeľa Tlačovej kancelárie Svätej stolice Joachina Navarra Vallsa 13. októbra 1988. Bola to voda na mlyn tým, ktorí zastávali teóriu, že ide o dielo neznámeho umelca alebo Leonarda da Vinci.
■ NÁSLEDKY POŽIARU
Prakticky už o rok, v roku 1989, sa ukázali prvé nedostatky a nepresnosti výskumov z roku 1988. Vedci z troch spomínaných laboratórií totiž nebrali do úvahy požiar, ktorý v roku 1532 v Chambery plátno poškodil až tak, že striebro zo skrinky vypálilo doň diery a vysokou teplotou sa preto zvýšil v plátne obsah uhlíka C14. To spôsobilo chybu v určení dátumu vzniku plátna a určilo jeho časovú lokalizáciu do stredoveku.
Spomínané tri laboratóriá a British Museum napriek opakovaným žiadostiam zadávateľa testu, t. j. Turínskej diecézy, nikdy nedodali podrobné dáta vykonaných testov. Tie sú však nevyhnutné na pochopenie toho, čo testy skutočne ukázali. Vatikanista Marco Tossati podrobil vecnej kritike tieto testy po vyše desiatich rokoch a požiadal dvoch vedcov z rímskej univerzity La Sapienza, ktorí doteraz nepatrili k výskumníkom plátna, aby výsledky z roku 1988 skontrolovali. Profesori Livia de Giovanni aj Pierluigi Conti Tossati mu potvrdili, že prezentované údaje obsahujú také veľké chyby, že výsledky výskumu z roku 1988 nemožno považovať za hodnoverné. Výsledky týchto meraní podrobil tvrdej kritike aj Ian Wilson.
Na nedôslednosti a chyby týchto výskumov poukázali aj ruskí vedci – biochemik Dimitrij Kuznecov a matematik a špecialista na spektrometriu Andrei Ivanov. Do diskusie o Turínskom plátne vstúpil ešte za sovietskej éry aj ateistický časopis Nauka i religija trojstranovým nepodpísaným (!) článkom a vecnou diskusiou. Autentickosťou Turínskeho plátna sa zaoberali (okrem iných) aj S. Arťunov a N. Žukovskaja, ktorí prišli k uzáveru, že obraz na Turínskom plátne je najpravdepodobnejšie odtlačkom človeka, ktorý bol ukrižovaný spôsobom, ktorý sa zhoduje s opisom v Jánovom evanjeliu, ale jeho autentickosť je otázkou viery, ktorú nemožno riešiť vedeckými metódami.
Ako vidíme, uhlíkový test C14 v roku 1988 neurobil bodku za problémom turínskeho plátna. O celej afére a pozadí tohto testu veľmi podrobne píšu profesor rímskej Gregorovej univerzity Orazio Petrosilo a profesorka geológie rímskej univerzity La Sapienza Emanuela Marinelliová.
V slovenčine doteraz najvyčerpávajúcejšou prácou je publikácia prof. Antona Hajduka (1933 – 2005) Turínske plátno, ktorá má aj bohatú bibliografiu – 87 (!) citovaných prác.
Posledné verejné vystavenia plátna boli v roku 1988; v roku 2000, keď plátno videlo vyše štyri milióny ľudí z celého sveta – a nedávne, v roku 2010 – od 10. apríla do 23. mája. Najbližšiu expozíciu možno očakávať v Jubilejnom roku 2025.
O knihe Barbary Fraleovej I templari a la sindone (Templári a Turínske plátno) písal v roku 2009 aj vatikánsky denník l’Osservatore Romano, čo možno iste považovať za významný fakt a svedectvo z historicko-cirkevného hľadiska týkajúce sa „bielych miest“ v histórii pohybu Turínskeho plátna z Jeruzalema do Turína.