Hovoríme s prof. Antonom Gerincom, zakladateľom detskej oftalmológie na Slovensku
Zhováral sa Peter VALO – Foto: autor
Známy slovenský oftalmológ, prednosta Kliniky detskej oftalmológie v Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave profesor Anton GERINEC dostal za svoje odborné publikácie niekoľko významných ocenení. Na Kongrese v Lisabone ho ocenili za Genetické aspekty strabizmu, opakovane získal Cenu slovenskej oftalmologickej spoločnosti za najlepšiu publikáciu v rokoch 1983, 2003 a 2005. V roku 2004 dostal prémiu Slovenského literárneho fondu za monografiu Glaukómy u detí a o dva roky neskôr Hlavnú cenu Literárneho fondu za Detskú oftalmológiu. V súčasnosti známy očný špecialista dokončuje historickú knižku o svojej rodnej obci Malženice.
● Prečo ste si po odborných knihách vybrali takúto tému?
Malženice majú svoje historické čaro. Boli tu nielen záhadami opradené sochy svätcov. Je tu aj rímskokatolícky Kostol Nanebovzatia Panny Márie, ktorý je jednou z najstarších sakrálnych stavieb v širokom okolí. Tu som začal miništrovať, v miestnej škole som hrával ochotnícke divadlo, tu som získal vzťah k spevu, ktorému som ostal verný vo folklórnej i v sakrálnej forme...
● A to stačilo pre vytvorenie vzťahu k histórii?
Na gymnáziu v Hlohovci ma učili dvaja bývalí farári. Môj triedny profesor doktor Imrich Brichta ma učil latinčinu a nemčinu. Brával nás na výlety a nikdy nezabudol zdôrazniť, že ak niečo chceme dosiahnuť, musíme okolo seba vytvárať príjemnú atmosféru. Prof. Štefan Chrenka učil jazyky a históriu a zdôrazňoval výrok Historia magistra vitae – Dejiny sú učiteľkou života. Pri ňom som pochopil, že bez minulosti nie je súčasnosť, a dejiny nie sú len dejiny kráľov, ale aj ich poddaných, pretože králi bez poddaných by nemohli existovať.
● Čo vás priviedlo na medicínu?
Keď som sa nevedel rozhodnúť, kam pôjdem po maturite, rozhodol za mňa mamin brat RNDr. Štefan Drgoň. Tento skvelý fytopatológ a v päťdesiatych rokoch hlavný sólista v Lúčnici vtedy povedal: Tóno, Brichta ťa učí latinčinu, to je univerzálny jazyk. Ty si univerzálne založený a najuniverzálnejšia škola je medicína. Tam máš chémiu, fyziku a biológiu. Keď skončíš, potom si môžeš vybrať, či budeš robiť s pacientmi alebo sa budeš venovať výskumu. A stalo sa. Po absolvovaní medicíny som sa prihlásil na konkurz, ktorý vypísali na Očnej klinike v bratislavskej Fakultnej nemocnici. Nastúpil som k profesorovi Jozefovi Šusterovi. Bol to manžel známej spisovateľky Margity Figuli, dôstojný a precízny človek, pre ktorého bol prvoradý pacient. Po jeho smrti prevzal kliniku profesor Zoltán Oláh. Bol to moderný, dynamický chlap. Nútil nás študovať a chodiť po svete.
● Vaše priority súvisia s genetikou. Tá bola v socialistickom Československu považovaná za buržoáznu pavedu. Ako ste sa k nej dostali?
Profesor Oláh si všimol, že ma genetika zaujíma. Sám mi navrhol, aby som sa jej venoval, pretože bola vtedy absolútne klinicky v plienkach. Dopoludnia som operoval a vyšetroval a odpoludnia som na oddelení klinickej genetiky počítal pod mikroskopom chromozómy. Časom som sa uistil v poznaní, že väčšina dedičných chorôb sa viaže na detský vek.
● Ako ste odborne využili túto svoju orientáciu?
Svetové štatistiky hovoria, že sa s vrodeným glaukómom narodí jedno zo štrnásťtisíc detí. Na Slovensku je toto číslo vyššie. Spôsobuje ho veľký počet ochorení u rómskej populácie. Tu býva jeden postihnutý na osemsto narodených. Cirkev svätá nie nadarmo zakazovala manželstvá v rodine. Bratanec a sesternica prvého stupňa majú podobné genetické zloženie, teda môžu prenášať aj podobné choroby. Ak sa zoberú, je vysoké riziko, že sa narodí postihnuté dieťa. Rómovia už stáročia uzatvárajú manželstvá medzi sebou. Spolu s tímom docenta Vladimíra Feráka sme identifikovali rizikový gén a vypracovali test, vďaka ktorému sa dá narodeniu ťažko zrakovo postihnutého dieťaťa predísť. Zistil som, že vrodený glaukóm dedične podmienený má podstatne ťažší klinický priebeh ako glaukóm majoritnej populácie zatiaľ bez dokázaných dedičných súvislostí.
● Ste zakladateľom detskej oftalmológie na Slovensku...
Aj keď sme vedeli, že sú detské choroby odlišné od chorôb dospelých, detská oftalmológia ako samostatný odbor u nás neexistovala. Na očnej klinike sme mali pre deti len jedinú izbu, zatiaľ čo v Prahe a v Brne už pracovali špecializované kliniky. Odrazu mi profesor Oláh oznámil, že sa na Kramároch stavia nová detská nemocnica. Bude tam detské očné, a to je príležitosť, aby som si ho vytvoril podľa svojich predstáv. Hodil ma do vody a musel som plávať. Vypracoval som koncepciu, postavil základný tím lekárov a od roku 1991 začala nová Klinika detskej oftalmológie v priestoroch novej DFNsP na Kramároch svoju činnosť.
● V Európe je asi sedem percent predčasných pôrodov. Do roku 1945 predčasne narodené deti zväčša zomierali, keďže neexistovali inkubátory. Neskôr väčšinu z nich zachránili v inkubátoroch, ale ostávali im následky na ich nevyvinutých očiach.
Predčasne narodené deti nemajú dostatočne vyvinuté cievy na sietnici. Pri zvýšenej koncentrácii kyslíka v inkubátore (čo je potrebné, aby dieťa prežilo) sa síce ich dozrievanie urýchli, ale ak sa dieťa narodí priskoro, vzniká retinopatia nezrelých detí. Sietnica sa pri pokročilejších štádiách u veľmi nezrelých detí odlupuje a ochorenie vedie k slepote. Keď sme začiatkom osemdesiatych rokov zavádzali prvú liečbu, ročne prichádzalo o zrak pre túto chorobu na Slovensku okolo päťdesiat detí. Prvou metódou bolo zložité podmrazovanie tekutým dusíkom, ktorým sa sietnica „priletovala“ k podkladu. Koncom osemdesiatych rokov podmrazovanie nahradil laser. Vďaka týmto metódam stratí zrak dnes u nás len jedno percento z liečených detí, čo sú na Slovensku 2 až 3 deti ročne. To je číslo identické s najvyspelejšími klinikami v zahraničí.
● Kedysi viac než polovica detí so zhubným nádorom oka zomierala na tento nádor. Vďaka vašej klinike sa tento stav zmenil.
Zhubné ochorenie sietnice detí – retinoblastóm – sa zvyklo riešiť vybraním oka. Dnes chorému dieťaťu vieme pomôcť novými typmi laserov, podmrazením, chemoterapiou alebo najčastejšie kombináciou viacerých techník. Asi deväťdesiat percent predtým neliečiteľných ochorení vieme vyliečiť nielen so zachovaním oka, ale aj zrakových funkcií. V posledných rokoch sme toto percento ešte zvýšili. Spolu s primárom na oddelení diagnostickej a intervenčnej rádiológie Ivanom Vulevom zo SÚCHS-u sme zaviedli novú metódu liečby tohto nádoru, pri ktorej sa chemoterapia zavádza priamo katétrom do tenučkej očnej tepny a účinnú látku vo vysokej koncentrácii dostaneme priamo k nádoru v oku.
● To sme od histórie, pri ktorej sme začali našu debatu, poriadne odbočili...
Ani nie, štyridsať rokov mojej praxe je tiež história a všetko so všetkým súvisí. Napísal som históriu môjho odboru – oftalmológie. Už pri práci na nej som musel skonštatovať, že naši predkovia boli nesmierne múdri. V oveľa nižších technických podmienkach dokázali neuveriteľne liečiť mnohé očné choroby...
● Naši predkovia, laici, nelekári?
Tí mali napriek chudobe z nášho hľadiska bohatú kuchyňu. Nie nadarmo sa hovorí, že stredoveká kuchyňa zodpovedá zásadám moderného a zdravého stravovania so širokým sortimentom jedál rastlinného i živočíšneho pôvodu. Typickým zdravým kašovitým jedlom našich predkov z obilia od 19. storočia bol trebárs kalkýš. Do 19. storočia vôbec nepoužívali cukor, ktorý nám robí toľko problémov. Sladili medom a vyrábali si ovocné šťavy. Do svojej knižky som pre zaujímavosť pridal niekoľko historických receptov.
● Komu napadlo, že by ste knihu o Malženiciach mali napísať práve vy?
Nie som pri tom sám. Moja rodná dedina oslávi na rok deväťstoročnicu, to je okrúhle jubileum. Spolu s viacerými rodákmi, so starostom Mirom Mackom, bývalou riaditeľkou našej základnej školy Mgr. Margitou Machovou, JUDr. Štefanom Martinkovičom a farárom Jožkom Holkom sme si povedali, že by sme mali urobiť niečo dôstojné. Vytvorili sme redakčnú radu. Pomáhajú mi priatelia, ktorí písali knižočky o spoločenských organizáciách, ako i bežní ľudia z dediny rôznymi historickými dokumentmi a fotografiami. Konzultujem s historikmi z fakulty – s profesorom Jánom Lukačkom a doktorom Františkom Olanským.
● Čo vás zaujalo na malženickej histórii?
Prvá zmienka o Malženiciach je už v Zoborskej listine kráľa Kolomana z roku 1113. Kráľ nariadil urobiť súpis všetkých majetkov nitrianskej stolice. Tam je prvá zmienka o našej dedine. Neskôr je tu listina Mateja Korvína. Zaslúžil sa o ňu grófsky rod Coborovcov, ktorý pomohol kráľovi poraziť husitov. Kráľ im za to daroval aj Malženice a právo trhu. Od Anjouovcov sme mali právo mýta a ešte právo variť pivo. Viacero listín je od kráľa Bela IV. a kanonických vizitácií na fare. Dedina mala v stredoveku až po tereziánske obdobie štatút oppida (mestečka). Keď Napoleon porazil rakúskeho cisára a ruského cára, v malženickom zichyovskom kaštieli prenocoval 13. decembra 1805 generál Kutuzov. U nás písal žene list, že im pri Slavkove padol zať. Tých historických peripetií je tak veľa, že naplnia vyše dvestostranovú publikáciu.
● A čo vaši významní rodáci?
Temer oproti môjmu rodičovskému domu sa v roku 1760 narodil biskup Alexander Alagovič. Skončil vo funkcii záhrebského biskupa a zástupcu chorvátskeho bána. V Záhrebe dal postaviť viacero významných budov, škôl a parkov, a čo je pre nás dôležité, patril medzi kodifikátorov bernolákovskej slovenčiny. Potom tu bol profesor Franc Xaver Abel, ktorý v prvej polovici 18. storočia prednášal etiku na Trnavskej univerzite. V tomto čase môžeme povedať, že Malženice dali Slovensku vyše stovky vysokoškolsky vzdelaných ľudí od druhej svetovej vojny.
● Váš dedo sa údajne stretol s Edisonom...
Za Rakúska-Uhorska sa dedo ako dvanásťročný šiel učiť do Viedne za kolára a stolára. Na prelome dvadsiateho storočia odcestoval za lepším živobytím do Ameriky. V USA žil jedenásť rokov. Prešiel viacerými zamestnaniami. Najprv sa usadil pri Pittsburghu, kde žilo veľa Slovákov. Ich farárom bol známy slovenský vynálezca Jozef Murgaš. Dedko spomínal, ako mu pomáhal stavať stožiare na prvé bezdrôtové vysielanie. Neskôr v stolárskej firme vyrábal pracovné stoly pre Edisonove laboratóriá. Dedko sa do Malženíc vrátil v roku 1913, oženil sa a chcel ísť nazad do Ameriky. V tom čase vypukla prvá svetová vojna. Zmobilizovali ho, prešiel fronty prvej svetovej vojny a po nej zostal doma. Jeho rozprávania mi utkveli v pamäti, ba niekedy ľutujem, že som nebol zvedavejší. Úporne hľadáme fotografiu, na ktorej bol s Jozefom Murgašom, alebo v Edisonových laboratóriách.
● Vedia niečo súčasní Malženičania o svojej minulosti?
Tí starší prirodzene nadväzujú na lokálne dejiny. Mladší ľudia sú, žiaľ, informovaní poslabšie. Touto knižkou by som chcel vyvolať ich záujem a motivovať ich, aby sa zaujímali o dejiny svojej rodiny, svojej obce i svojho národa, ako i vzdať hold minulým generáciám. Aj v Malženiciach je ešte čo odhaľovať. Podľa určitých údajov existoval v Malženiciach kláštor, ktorí zničili Tatári. Zatiaľ nevieme presne, kde stál. Verím, že ho nájde niekto z mladých čitateľov mojej knižky.
Som presvedčený, že netreba začínať na zelenej lúke, máme svoju históriu a všetko so všetkým súvisí. Bol by som chudobnejší, keby som nemal dobrých profesorov na gymnáziu. K dnešnému poznaniu by som sa nedostal, keby mi na klinike neboli svoje skúsenosti nezištne odovzdali profesori Šuster a Oláh. Je mojou povinnosťou posúvať ich odkaz ďalej.
Foto 1: Profesor Gerinec s kópiou Zoborskej listiny...
Foto 2: Profesorov dedko počas bojov.