Ferdinand HLOŽNÍK bol presvedčený, že pravdivé dielo vzniká najmä z vlastného vnútra a poznania. V galérii Nedbalka, ktorá spravuje a prezentuje diela významných predstaviteľov národnej výtvarnej moderny a ich nasledovníkov, je do tretieho mája otvorená výstava Ferdinanda Hložníka (narodil sa vo Svederníku 18. novembra 1921, zomrel 27. februára 2006 v Bratislave). Kurátor a autor rozsiahleho galerijného katalógu prof. Ľudovít Petranský nazval výstavu Tvorba ako genéza vlastnej identity a po vlaňajšom pripomenutí storočnice Hložníkovho brata Vincenta (bol o necelé dva roky starší, narodil sa 22. októbra 1919, zomrel 10. decembra 1997) takto koncepčne dokresľuje profil dvoch najstarších detí spomedzi piatich, o ktoré sa starali ich rodičia Imrich Hložník a Mária, rodená Puškárová. Ľudovít Petranský teraz kompletizuje monografiu o Ferdinandovi Hložníkovi (má vyjsť toto leto). Pri jej príprave si všíma aj okolnosti, aké súčasní historici umenia pri charakterizovaní umelcovho diela už nepovažujú za významné. Buď sa im nežiada siahať do hlbín pamäti rodiny, rodu, bezprostredného okolia, alebo osobný život umelca od jeho útleho veku azda vedome odsúvajú kamsi do zabudnutia. Pri čítaní ešte nikde nepublikovaných textov tohto vedca a dlhoročného pedagóga sa dozvedáme, že hlava tejto vetvy Hložníkovcov mala malú živnosť. Ako tesársky majster a rezbár dobre kreslil, mal teda dostatok pochopenia i pre svojich synov, ktorých kreslenie vábilo od útleho veku. Ich matka pochádzala z rozvetvenej famílie, ktorej členovia si radi a pekne zaspievali.
■ V PODNETNEJ ATMOSFÉRE
I tieto rodičovské danosti podnetne vplývali na deti. Pravda, popri príkladnom plnení každodenných povinností, aby početnú rodinu nasýtili a zabezpečili im podmienky na dôstojné spolunažívanie. Žiaľ, prejavilo sa to i na ich zdravotnom stave. Otec sa tvrdou robotou udrel k predčasnej smrti. Zomrel v roku 1940 na zákernú chorobu, keď nemal ani päťdesiat rokov. O päť rokov neskôr, vo veku štyridsaťsedem rokov, zomrela matka na tetanus. Viaceré povinnosti v rodine prechádzali na najstarších chlapcov.
„Aká chudoba nás obklopovala v detstve, koľko trápenia mal otec s nami, a predsa bol vždy plný lásky a svojím spôsobom bol básnik,“ cítili vtedy a aj toto poznanie im pomáhalo bez láskavej prítomnosti rodičov. Rovnako vedomie, že prežili pri nich pokojné a na citové podnety plnohodnotné detstvo. V pamäti im ostávali každodenné udalosti, keď sa sýtili ľudskou atmosférou rodinného zázemia a prvými očareniami rozprávkou, spomienkovým rozprávaním, biblickými príbehmi. Vo vidieckom prostredí sa s kamarátmi družili pri pasení kráv a iných povinnostiach, pri hrách spoznávali prírodu v okolí Váhu, do ktorého sa vlieva riečka Dlhopoľka, na poliach, vŕškoch, v lese. Roľnícke prostredie Svederníka malo čarovnú atmosféru, závažne vplývalo na ich celoživotnú tvorbu.
„Motám sa v spomienkach na svoje detstvo, motám sa kdesi v rodnom kraji a vychádza mi to akosi takto: Pohodená stará drotárska krošňa na pôjde, záveje snehu, treskúce mrazy, severák a svedernícki furmani zvážajú na saniach drevo z kysuckých hôr cez Semeteš až k nášmu Váhu. V hlbokej noci sa vracajú so spotenými koňmi ako z iného sveta,“ opisoval svoje zážitky Ferdinand Hložník.
Vo vnútri budúceho umelca sa rodil jeden z ikonografických okruhov jeho diela. V pamäti mu navždy utkveli „zákutia“ neveľkého milovaného Svederníka. Boli tu pôvabné murované aj drevené stavby s dominantnou štítovou strechou, rímsami, nadčasovou krásou drevených plotov, jednoduchými aj dekoratívnymi malými oknami. V ich blízkosti sú dodnes funkčné pivničky. Nesmierne inšpiratívne na neho pôsobili ikonické roľnícke dvory plné krňačiek na zvážanie dreva, konských pluhov, poľnohospodárskych brán, kolies z voza, drevených rebríkov i hrablí, kôs či rebriniakov. To všetko sa ako znak aj symbol uchovalo v jeho neskorších obrazoch.
■ NA CESTE ZA UMENÍM
„Ale do jeho obrazov sa vkĺbili aj architektonické a stavebné svedectvá,“ dodáva Ľ. Petranský. „Takmer význam erbu pre neho predstavovali kaplnky Panny Márie Lurdskej a sv. Štefana. Ich tvar sa predovšetkým od sedemdesiatych rokov minulého storočia v rôznych kompozíciách často objavoval v jeho diele. Maliar nechápal toto posolstvo v stave hibernácie, neinterpretoval ho len ako určitý resentiment na čarovný závoj detstva. Rozličné prvky duchovného aj hmotného charakteru totiž obsahujú množstvo posolstiev, symbolov a znakov, archetypov, ‚hovoriacich‘ o problémoch života a smrti, lásky, priateľstva, zápasov, víťazstiev i prehier.“
Chlapcov záujem o kreslenie naberal na vážnosti v školskom vzdelávaní pri učiteľoch, ktorí v konaní svojich zverencov spoznávali korene ich talentu, pootvárali im obzory, odkiaľ mohli zazrieť svet uchopiteľný vlastnou tvorivosťou. Takto všeobecnejšie možno opísať prvé kroky Fera, ako ho volali priatelia, na ceste k umeleckým vyjadreniam. Za týmto cieľom šliapal Ferdinand Hložník z rodnej obce najprv popri Váhu na bicykli sedem kilometrov do Štátnej československej reálky Jána Palárika v Žiline. Sedem kilometrov ta, rovnakú diaľku, prirodzene, nazad. Počas jarných a jesenných mesiacov aj v zime, cez celé štúdium ‒ od roka 1934 až po jeho zavŕšenie skúškou z dospelosti v roku 1942 (to už bolo na Štátnom slovenskom gymnáziu). Spomínal si najmä na staršieho brata maliara a grafika Andreja Barčíka a fotografa Igora Grossmanna. Zo Žiliny pochádzali aj výtvarník Fero Kráľ a ďalšia budúca fotografka Magdaléna Robinsonová.
Okrem kreslenia zaujali mladého Hložníka v škole hodiny dejepisu, zemepisu, prírodopisu aj úvod do filozofie. V roku 1942 uzatvoril štúdium a v zimnom semestri 1942/1943 nastúpil ako riadny študent na Odbor kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave (vzápätí bol premenovaný na Oddelenie kreslenia a maľovania). Zvolil si aprobáciu s možnosťou pedagogického pôsobenia na stredných školách a ku kresleniu si pridal kombináciu so zemepisom.
Oddelenie kreslenia a maľovania sa postupne členilo na niekoľko ústavov. Ferdinandovi Hložníkovi boli najbližšie Ústav krajinárskeho kreslenia a maľovania a Ústav figurálneho kreslenia a maľovania.
„Kresba bola vtedy v škole dominantným prejavom,“ hovorí Ľ. Petranský. „V období jeho štúdií tam pôsobili významní maliari: Gustáv Mallý (pred ním Martin Benka), Ján Mudroch, Maximilián Schurmann, Dezider Milly. Kvalitne bolo obsadené aj Oddelenie modelovania: sochári Ján Koniarek, Jozef Kostka. Každý z pedagógov mal pre mladého študenta osobitný význam. Mallý mu upriamil pozornosť na možnosti kresby v prostredí krajiny, Schurmann zase poukázal na nevyhnutnosť kresliarskej zdatnosti v stvárnení figúry. V jej celku, detailoch i vo vzájomných vzťahoch.“
■ SPOJENIE S KRAJINOU
V tvorbe Ferdinanda Hložníka sa v rozvetvenej jednote spája bytostný vzťah ku krajine. Aj cez ňu chápal „zmysel i mystérium vývoja moderného umenia“. Popri pôvaboch i biede rodného kraja, pokore a nábožnosti tamojších ľudí sa k nemu neskôr privíjala atmosféra prostredia charakteristického „prelínaním“ štyroch rázovitých oblastí: Kysúc, Liptova, Oravy a Turca. Osobitý vplyv mal na neho tvorivý pobyt v lete 1957 v horehronskej Heľpe.
„Toto Slovensko a jeho ľudia vnikali Ferdinandovi naveky do srdca cez jeho vnímavý zrak. Tu vznikol etnografický, geologický, geografický, teda duchovný pôvod jeho umenia, to dovedna tvorilo genius loci. Tu Hložník začal spoznávať problém hodnoty, ale aj následky hodnotových rozhodnutí, ktoré sú v ľudskom živote odnepamäti. V ňom sa vyjadruje najmä vzťah človeka a jeho slobodných vnútorných procesov k nemu, jeho predstáv, myšlienok i snov,“ načiera Petranský do studnice, z ktorej svedernícky rodák tvorivo výdatne čerpal.
Ferdinand Hložník sa už v rokoch vysokoškolských štúdií spoznal a zblížil s viacerými budúcimi výtvarníkmi. Kamarátstvo s Imrichom Vysočanom prerástlo do rodinného priateľstva. Spriatelil sa aj s Orestom Dubayom, Viliamom Chmelom, Alojzom Klimom, Ervinom Semianom. Pekný dlhoročný vzťah vznikol s Jozefom Šturdíkom, ktorý v škole pôsobil ako asistent. S nimi sa neskoršie stal aj členom Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta. Z profesorov ho najviac zaujal Ján Mudroch. Hoci s ním sa dostal do kontaktu len v závere štúdia na Slovenskej vysokej škole technickej, jeho vplyv sa v mnohých smeroch stal pre neho určujúci. „Študenta priťahovalo profesorovo koloristické cítenie, dynamický aj splývavý rukopis, vnútorný význam kompozície. Rovnako pochopil, že humanistický, protivojnový charakter obrazu môže a musí zužitkovať prvky asociatívneho, a pritom závažného významu. Presvedčil sa, že obraz tohto poslania je nutné vybudovať bez vonkajšieho pátosu.“
Komplex Hložníkovho vzdelania dotvárali ďalší pedagógovia. Základné
poznatky z dejín a teórie umenia nadobudol vďaka nestorovi slovenskej umenovedy prof. Vladimírovi Wagnerovi. Široko rozhľadený vzdelanec, pedagóg mal už základnú orientáciu v modernom slovenskom výtvarnom prejave. Ďalšie možnosti ponúkalo študentovi prostredie Bratislavy. Na široko koncipovaných výstavách sa zoznámil s dielom predstaviteľov viacerých generačných vrstiev, čo mu pomohlo rozširovať si pohľad na slovenské umenie 19. a 20. storočia. Videl výborne koncipované expozície maliarov Jozefa Božetecha Klemensa, Petra Michala Bohúňa, Milana Thomku-Mitrovského, Petra Júliusa Kerna, Jozefa Kollára, Gustáva Mallého, Jána Mudrocha, Dezidera Millyho, Petra Matejku, Ladislava Gudernu, Oresta Dubaya, Ervína Semiana a ďalších. Tiež sochárov, predstaviteľov Generácie 1909, Rudolfa Pribiša a Jozefa Kostku.
■ SKUPINA 29. AUGUSTA
V závere štúdia na SVŠT mal Ferdinand Hložník dvadsaťtri rokov a stal sa členom Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta. Vznikla v Banskej Bystrici práve pri oslavách prvého výročia Slovenského národného povstania a na I. zjazde kultúrnych pracovníkov. Boli v nej predstavitelia zakladateľského pokolenia slovenského moderného výtvarného umenia (Miloš Alexander Bazovský, Ľudovít Fulla), príslušníci Generácie 1909 (Štefan Bednár, Bedrich Hoffstädter, Rudolf Pribiš, Ján Želibský, Peter Matejka, Eugen Nevan) a mladá vlna autorov narodených okolo roka 1919 (Orest Dubay, Ladislav Guderna, Vincent a Ferdinand Hložníkovci, Viliam Chmel a Ervín Semian).
Druhá polovica štyridsiatych rokov bola pre rozvoj výtvarnej kultúry mimoriadne dôležitá. Vtedy si aj Ferdinand Hložník formoval ikonografické a výrazové princípy svojho diela. Výtvarný názor spájal s odporom voči hrôzam vojny a násiliam na ľudskosti. Na dôležitosti získala sila predstavivosti. Bol presvedčený, že pravdivé dielo vzniká najmä z vlastného vnútra, poznania, filozofického nazerania.
Po promócii v roku 1946 sa stal stredoškolským profesorom na gymnáziu vo Svätom Jure; v roku 1948 prichádza učiť do Bratislavy na Prvé gymnázium na Grösslingovu ulicu. Prioritou jeho práce však už vtedy bola vlastná výtvarná tvorba.
Podmaňujúca etapa života a tvorby F. Hložníka sa začala v „zlatých“ šesťdesiatych rokoch. V tejto atmosfére začalo znieť aj jeho dielo. „Výrazne prispel do úsilia na hraniciach nefiguratívneho a figuratívneho prejavu v polohe aktivizácie vnímateľa.“ Prvú samostatnú výstavu obrazov mal v roku 1962 v Západočeskej galérii v Plzni. Kurátorsky ju pripravil teoretik a umelcov priateľ Ľubor Kára, ktorý venoval zaslúženú pozornosť Hložníkovej práci. Neskoršie spoločne s významnými zástupcami mladších generačných vrstiev Andrejom Barčíkom, Rudolfom Filom, Rudolfom Krivošom a Milanom Laluhom reprezentoval našu maľbu na výstavných podujatiach v Taliansku.
V októbri v roku 1966 sa uskutočnila prvá Súborná výstava obrazov Ferdinanda Hložníka v Umeleckej besede na Dostojevského rade v Bratislave. Verejnosť sa zoznámila s výsledkami maliarovej práce od dotykov s kubizmom (1946 až 1949), príklonu k optickej vernosti (1951 až 1956) cez oživenie tvorivého programu a hľadania nových výrazových prostriedkov (1957 až 1959) až po vznik výrazne novej etapy rokov 1960 až 1966. Rok po nej udelil Zväz slovenských výtvarných umelcov Ferdinandovi Hložníkovi prestížnu Cenu Cypriána Majerníka, v roku 1976 Cenu Fraňa Kráľa za ilustrácie i za výtvarný sprievod učebníc pre prvé ročníky základných škôl.
Koncom šesťdesiatych rokov začal Ferdinand Hložník chodiť s bratom Vincentom a deťmi na „kresliarske pobyty“ na Oravu. Hneď po príchode navštívili maliarku
Máriu Medveckú a jej manžela Ctibora Belana v Medvedzí. Spoločne vkročili do oravskej prírody, kde vytvorili množstvo kresieb zachytávajúcich jej silu a krásu. Energiou boli nabité aj večerné diskusie v ateliéri u Belanovcov.
Ferdinand Hložník zomrel na mozgovú príhodu vo veku osemdesiatštyri rokov. Uplynulo vtedy deväť rokov od skonu Vincenta Hložníka, pochovali ho v Slávičom údolí v blízkosti brata. Ani po smrti neostali rozlúčení.
Dušan MIKOLAJ ‒ Foto: archív autora