OSOBNOSTI SLOVENSKA
Prekonával rekordy i s črepinou v nohe. Nedávno sme sa rozlúčili s niekdajším špičkovým atlétom Alojzom KORMÚTHOM. Patril medzi skvelých reprezentantov, ktorí začínali počas prvej Slovenskej republiky v saleziánskych športových centrách. V povojnových rokoch bol najvýraznejšou postavou v atletických vrhačských disciplínach. Jeho fotografie uverejňovali hneď vedľa geniálneho bežca a olympijského víťaza Emila Zátopka. Lenže pri poslednej rozlúčke s ním v bratislavskom krematóriu neprehovoril nikto zo súčasného atletického zväzu...
Otec Alojza Kormútha za prvej ČSR nastúpil v roku 1924 k polícii. Slúžil v Štúrove, kde chodili jeho synovia do základnej školy. Po Viedenskej arbitráži a okupácii južných území horthyovským Maďarskom ho preložili do Zlatých Moraviec a neskôr v roku 1939 do Bratislavy, kde pracoval na policajnom riaditeľstve. Jeho synovia Alojz a Rudo trávili voľný čas v oratóriu u saleziánov na Miletičovej ulici. Saleziánske divadelné súbory, spevokoly, hudobné skupiny a orchestre boli známe široko ďaleko. Športové krúžky priťahovali mládež z celého okolia. Futbalisti z ŠK Ružinov zásobili svojimi talentami ligové kluby. Ich „áčko“, v ktorom hrali skvelí bratia Miklasovci, Ondrušek, Cimra, Matlák, Zvolenský a ďalší, nedostalo za celú súťaž ani jeden gól. Medzi malých chlapcov si prišla zakopať aj vychádzajúca hviezda ŠK Bratislava Ladislav Kubala. V oratóriu našli uplatnenie stolní tenisti, basketbalisti, volejbalisti, kolkári, šachisti a v zime hokejisti.
■ LIAHEŇ NA MILETIČKE
Lojzo s Rudom chodili zo školy rovno na Miletičku, kde zažili aj omše, ktoré sem prišiel pre chlapcov odslúžiť prezident republiky Dr. Jozef Tiso. Meštiankar Lojzo začínal ako futbalový brankár. Okrem toho mu učarovalo divadlo. Z „kikiríka“ – ako hovorili miestam na státie na hornom balkóne Slovenského národného divadla – nadšene tlieskal Františkovi Krištofovi Veselému, ktorý zažiaril nesmrteľným šlágrom Dedinka v údolí v operete Pod cudzou vlajkou. V saleziánskom divadle si Lojzo spolu s neskorším sólistom spevohry Novej scény Antonom Balážom zahral postavu detektíva v operete Rybári a rímskeho vojaka v operete Mikuláš prichádza.
Odpoludnia na Miletičke boli plné kultúrno-športového ruchu. Lojzo vyhrával v saleziánskej dychovke na heligón a jeho brat Rudo na flautu. Na saleziánskych kultúrnych dňoch, ktoré trvali celý týždeň, koncertovali v Bratislave pred Slovenským národným divadlom, v Trenčianskych Tepliciach, v Žiline a v Svätom Beňadiku.
V lete hrával futbal, volejbal, hádzal disk a vrhal guľou. V zime ho opantával najmä stolný tenis. Robil sparring partnera neskoršiemu majstrovi sveta Františkovi Tokárovi, ktorého považujeme za najúspešnejšieho hráča v histórii slovenského stolného tenisu: Na majstrovstvách sveta získal päť zlatých, dve strieborné a tri bronzové medaily. Lojzo spolu s ním, Maxom Marinkom a Jánom Kollárikom reprezentovali Slovensko na medzištátnom stretnutí s Rumunskom. Saleziánsky „pingpong“ bol na vysokej úrovni.
■ KRÁĽOVNÁ ATLETIKA
K atletike sa dostal náhodou, keď vo futbalovej šatni našiel guľu. Futbalové ihrisko na Miletičke sa končilo pri starom vojenskom cintoríne. Tu si Lojzo namaľoval kruh a začal hádzať. Preteky atlétov bývali pred futbalovými zápasmi. Pri jednom z nich, keď hrala ŠK Bratislava s Trnavou, uvidel Lojzo niekoho hodiť disk. Rýchla obrátka a letiaci kotúč mu učarovali. Keď pozorní saleziáni zistili, že chlapec má o túto disciplínu záujem, tak mu ten disk kúpili.
Meštianka usporiadala majstrovstvá stredných škôl Bratislavy. Lojzo obsadil v guli, disku a oštepe druhé miesta. Porazil ho len Alojz Brhlík, ktorý riadne a pravidelne trénoval za Športový klub Bratislava. O rok neskôr sa prihlásil na dorastenecké majstrovstvá Slovenska a vo svojej vekovej kategórii vytvoril v disku a guli slovenské rekordy. O rok ich ešte zlepšil.
Futbal naberal na popularite. Atletika bola v tom čase pre usporiadateľov neznáma. Keď mladý Kormúth prišiel na „predzápasové“ preteky, nechceli ho pustiť na štadión. Vynaliezavý chalan preliezol plot aj ohradu pri ihrisku. Keď rozhodca zakričal jeho meno, práve sa začal prezúvať. Prvý pokus absolvoval bosý a vyhral. Trénera nemal, len okukával starších atlétov – Struhára, Dr. Krasneca či manželov Dubovcov.
■ ZRANENÁ NOHA
Prechod frontu prežil v Košolnej u babky. Nemci ustúpili z dediny. Za nimi pricválali Rusi na koňoch. „Mysleli si, že je po vojne,“ spomínal pán Kormúth. „Strýko bol u susedov. S bratom sme boli na dvore. Odrazu som začul výbuch. Padol som na ruky a viac som nepočul nič. Sused, obecný sluha, dostal črepinu do stehna a brat Rudolf do hrude a ruky. Ostatní sa rozbehli. Brat bol namieste mŕtvy a sused vykrvácal.“
Lojzo sa postavil. Bolesť necítil. Z ľavého lýtka nad členkom mu tiekla krv. Siahol si rukou na šľapu. Bola studená. Sovietsky lekár sa pozrel na ranu a povedal: „Urobíme šuť!“ Rukou naznačil, že nohu treba odrezať. Potom ktosi prišiel k rozumu. Chlapca naložili na voz. Spolu s ruským vojakom, ktorému stihol „doktor Šuť“ odfiknúť nohu, ho odviezli do nemocnice v Trnave. Tam mu ranu ošetrili, ale črepinu nevedeli vybrať. Červenoarmejec, s ktorým ho priviezli do Trnavy, zomrel...
■ LOJZOVE REKORDY
Mladý Kormúth krivkal o palici. Prekonávajúc bolesť pohadzoval guľu a disk. V roku 1946 hodil diskom 43,44 metra a o trinásť centimetrov prekonal dvanásť rokov starý slovenský rekord Dr. J. Viktoryho. V roku 1948 skončil priemyslovku a narukoval do ATK Praha. Zaradili ho do športovej skupiny Emila Zátopka. Dopoludnia mali vojenský výcvik a odpoludnia mohli trénovať. V roku 1949 prvý raz reprezentoval ČSR v medzištátnom stretnutí s Rumunskom. V roku 1950 cestoval ako jediný Slovák na ME v Bruseli. V hode diskom si vybojoval medailu za šieste miesto. Veľmi ho to mrzelo. Keby zopakoval svoj najlepší výkon 49,87 metra, mohol byť tretí za Talianmi Adolfom Consolinim a Giuseppem Tossim. Consoliniho, ktorý zvíťazil v roku 1946 na Majstrovstvách Európy v Oslo, 1950 v Bruseli a 1954 v Berne, Lojzo obdivoval. Ani v Prahe nemal trénera. Vtedy sa u nás sa razila teória, že netreba cvičiť s činkami, aby im nestvrdli svaly. On tajne študoval americké kinogramy, na ktorých boli nafotené jednotlivé fázy športových výkonov. Z nich a z pozorovania iných vrhačov si vytváral svoj pohľad na techniku hodu diskom, guľou a neskôr aj kladivom.
Keď končil prezenčnú službu, ponúkali mu hodnosť poručíka a kariéru vojaka z povolania. Odmietol. Obvinili ho, že je klerikál, lebo začínal u saleziánov. Aj keď viackrát splnil predpísaný limit na titul majstra športu, z politických dôvodov si naň musel desať rokov počkať.
V roku 1957 vytvoril svoj posledný slovenský rekord. Vravieval, že je to manželkina zásluha. Roky chodil s Rozáliou Sucháňovou. Udika, ako ju volali medzi kamarátmi, behávala osemstovku, skákala do diaľky a skvele hrala hádzanú. V roku 1956 sa stala ako členka Lokomotívy Bratislava majsterkou ČSR. S Lojzom sa dohodla, že sa zoberú, keď prehodí diskom päťdesiatku, čo sa aj stalo.
■ TRÉNER OD SALEZIÁNOV
Po návrate z vojenčiny robil dispečera v Elektromontážnych závodoch. Vo voľnom čase pretekal za Slovan a neskôr za Sláviu SVŠT, kde robil aj trénera. Talentovaný diskár Štefan Mlynár, ktorý bol v skupine s Ajou Malatinovou, Vierkou Smrekovou, Sylviou Mlynárovou, Ondrejom Šulganom a Agikou Verešovou, spomína, že ich nikdy nenútil, aby posilňovali do nemoty a hrnuli sa za výkonmi za každú cenu. Šport bol pre neho životný štýl poznačený priateľskou atmosférou, ktorú nasal pri svojich začiatkoch u saleziánov.
Štefan Mlynár spomínal: „Najvzácnejšie boli pre nás večery, keď pozval celú partiu domov. Nalial nám kvalitné vínko, ktoré dopestoval v svojej záhradke, a debatovali sme o živote, rodine, o všetkom. Rád fotografoval, vďaka tomu máme bohatú fotodokumentáciu.“ Atletický štadión na Mladej garde bol pre neho druhým domovom.
■ ZASPIEVAL SI S IDOLOM
Posledné stretnutia s Lojzom boli smutné. Na chorobu, ktorá ho nivočila, sa nesťažoval. Trápilo ho, že z futbalových štadiónov miznú atletické dráhy, že časy veľkých atletických stretnutí Univerzita : Technika, ktoré boli nabité špičkovými výkonmi, sú dávnou minulosťou. Mrzelo ho, že sa atletika ako kráľovná športov vytratila zo základných škôl a zanikli masové športové hry mládeže. Prízvukoval: „V atletike ťa nezachráni nejaký brankár. Musíš dokázať všetko sám, neoklameš seba ani druhých, centimetre a sekundy sú neúprosné. Znovu som si spomenul na črepinu v nohe. Opýtal som sa ho, či mu nerobila pri tých výkonoch problémy. „Robila,“ odvetil. „Pri výpone ľavej nohy som necítil šľapu. Nemohol som robiť otočku na špičke. Muselo to byť na celom chodidle. Pri guli a disku to iste urobilo nejaký ten meter.“
Črepina mu putovala z lýtka k achilovke. Noha mu opuchla. Jeho utrpenie ukončil až traumatológ profesor Juraj Látal, keď mu kus kovu vyoperoval v marci v roku 1999. Škoda, že sa to nepodarilo svojho času lekárovi v trnavskej nemocnici. Lojzo by iste hodil diskom o pár metrov ďalej. Pri jednom z posledných stretnutí som mu z mobilu pustil šlágre z jeho mladosti. Na chvíľu zabudol na svoje trápenie a rozospieval sa s Krištofom Veselým. Jeho Dedinku v údolí mu zahrali aj pri poslednej rozlúčke v bratislavskom krematóriu.
Peter VALO – Foto: archív A.K.