Storočné sídlo Matice slovenskej je jedným z jej erbových symbolov. Dnešné sídlo Matice slovenskej, postavené a vo verejnosti známe ako druhá matičná budova, začali stavať pred sto rokmi. Základný kameň objektu položili 13. augusta 1924 počas augustových slávností v Turčianskom Svätom Martine. Sídlo Matice je jedným z jej erbových symbolov. Z jej pôdy aj po vyše sto rokoch vychádzajú impulzy na národné, kultúrne i duchovné povznesenie života Slovákov. V nových politických pomeroch po vzniku Československej republiky sa obnovila aj činnosť Matice slovenskej. Predstavitelia matičného spolku nadviazali na svojich predchodcov. Práce v novej republike i v samotnej Matici bolo mnoho. Dôležitou nutnosťou na chod každej inštitúcie sú primerané sídelné priestory, čo platilo aj pre Maticu, a zvlášť pre jej všestranne zamerané zberateľské aktivity. Knižničné, archívne, muzeálne aj galerijné zbierky vyžadovali vysokokapacitné ukladacie priestory. Po oživotvorení Matice slovenskej v roku 1919 sa jej pôvodná prvá historická budova síce vrátila, no dispozične ju prestavali na potreby štátnych úradov. Matica dostala na svoje ciele k dispozícii len tri miestnosti, čo bolo pre spolok s veľkými ambíciami a so širokospektrálnym zameraním činnosti pomerne málo.
■ HISTORICKÉ ROZHODNUTIE
Na prvom zasadnutí matičného výboru 8. augusta 1919 historicky prvý bod programu patril otázke sídelných priestorov. Spolupredseda MS Matúš Dula pragmaticky navrhol realizáciu odvážneho projektu – postaviť nové sídlo Matice slovenskej. Pre matičiarov určite nebolo ľahké prelomiť puto, ktoré ich spájalo s historickou budovou zakladateľov Matice. Na historické korene budovy upozorňovali viacerí matičiari aj neskôr. Rokovanie MS so štátom v rokoch 1923 – 1924 vyústilo do predaja prvej matičnej budovy štátu za dva milióny Kč.
Ďalším krokom bolo vybrať vhodný pozemok a spracovať stavebný plán. Výbor MS vymenoval reprezentatívnu stavebnú komisiu v zložení staviteľ Ján Hlavaj, advokát Miloš Vančo, starosta Turčianskeho Svätého Martina Igor Thurzo, zástupca Umeleckého odboru MS Peter Július Kern a matiční tajomníci Štefan Krčméry s Františkom Heřmanským.
■ VÝBER PARCELY
Pri výbere pozemku mali viacero variantov. Po starostlivom zvažovaní odporučili využiť pozemok pred budovou vtedajšieho gymnázia. Provizórna budova štátneho gymnázia, postavená v rokoch 1920 – 1921, bola na západnej strane terajšej Ulice Pavla Mudroňa, čelom k evanjelickému a. v. kostolu. Pozemok sa rozprestieral v priestore medzi týmito dvoma objektmi. Poloha pozemku vyhovovala Matici z viacerých dôvodov. Pozemok sa nachádzal v blízkosti centra mesta, železničnej stanice i pošty. Centrálna poloha spĺňala požiadavky na návštevnosť plánovanej verejnej knižnice a čitárne v budove. Ďalším dôvodom bola zamýšľaná tlačiareň, ktorej prevádzkové potreby vyžadovali vhodnú infraštruktúru. Susediaci kunajovský a cirkevný pozemok, ako ich dobovo pomenovali, sa zdali najvhodnejšia voľba pre ich rozsiahlosť a centrálnu polohu. Aj keď aktuálne sa plánovala výstavba sídelnej budovy a tlačiarne, rozľahlý pozemok chceli získať aj pre stavbu ďalších objektov v budúcnosti, a to bytov a „nových archívov“. Väčší priestor pozemku sa mal využiť na vytvorenie záhradného parku okolo budovy, čo bolo v tom čase rozšírené v zahraničí.
■ SÚBEH NA PROJEKT
Na základe požiadaviek stavebného programu Matica vypísala verejný anonymný súbeh na návrh plánov na budovu. V stavebnom programe zadefinovali bližšie požiadavky. Dvojposchodová budova sa mala postaviť na priestrannom pozemku oproti budove gymnázia, priečelím do Ulice Pavla Mudroňa, na stavebnej ploche maximálne 450 štvorcových metrov. Podľa dispozičného zadania mala byť v budove verejná knižnica s príslušnými miestnosťami, verejná čitáreň, byty (pre domovníka aj funkcionárov), výborovňa, obrazáreň a kancelárie. Na pozemku sa mala postaviť aj samostatná budova kníhtlačiarne a neskoršie aj ďalšia budova. Na nezastavanom pozemku mal vzniknúť záhradný areál.
Súťažné návrhy bolo treba odovzdať v termíne do 1. júla 1924. Najlepšie návrhy sa mali finančne odmeniť. Komisiu tvorili predseda a deväť členov s hlasovacím právom. Predsedom poroty mal byť jeden z matičných správcov, no bez hlasovacieho práva. V porote boli aj zástupcovia architektonických a staviteľských spolkov z ČSR.
Porota architektonickej súťaže zasadala 7. júla 1924. Do súťaže sa prihlásilo osem súťažiacich. Návrhy sa hodnotili zo situačnej, zo stavebnej stránky a zo stránky vnútorného a vonkajšieho architektonického riešenia. Porota po ťažkom zvažovaní síce vybrala tri najlepšie návrhy, no zástupcovia MS s nimi neboli spokojní. Porota neodporučila zakúpiť ani jednu prácu. Súťaž bola prakticky bez výsledku...
■ DRUHÉ KOLO SÚŤAŽE
Po prvom súbehu stavebná komisia navrhla, aby o konečnom vypracovaní návrhu a situovaní budovy rozhodla užšia komisia. Jej členmi sa stali zástupcovia Správy MS, stavebnej komisie MS a traja architekti – Emil Belluš z Bratislavy, Ján Burjan z Ružomberka a Ján Palkovič z Turčianskeho Svätého Martina. Ich úlohou bolo vybrať vhodného adepta na vypracovanie definitívneho návrhu s konečným schválením vo Výbore MS.
Na užšej porade odborníkov sa počas 11. a 12. júla 1924 pod predsedníctvom správcu Vlčka venovali situovaniu, pôdorysu a členeniu budovy. Dospeli k zásadným rozhodnutiam. V prvom rade odporúčali zakúpenie celého pozemku od Szilághyovskej parcely až po ulicu Priehrady. Podstatnou zmenou oproti prvému kolu bolo, že chceli stavať už len administratívnu budovu bez tlačiarne, no rezervovať miesto pre jej neskoršiu výstavbu. Ušetrené peniaze, ktorých by zrejme bolo aj tak málo, radšej preinvestovali do rozpočtu na výstavbu hlavnej budovy. Budovu sa jednohlasne rozhodli umiestniť do severozápadnej časti pozemku − na nárožie Ulice Pavla Mudroňa a Priehrady. S novou direktívou vyzvali do užšieho súbehu prítomnú trojicu architektov − Emila Belluša, Ján Burjana a Jána Palkoviča. Oslovení architekti mali vypracovať nákresy v priebehu niekoľkých dní. Predložiť ich mali do 26. júla, pretože 13. augusta už bola ohlásená slávnosť položenia základného kameňa. Slávnostné otvorenie budovy sa vtedy predpokladalo na slávnostiach v auguste 1925, to sa im však nepodarilo splniť.
Výsledok užšieho súbehu sa prerokoval na rozšírenom zasadnutí stavebnej komisie 28. júla. Veľkú pozornosť si vtedy zasluhovalo prizvanie architekta Milana Michala Harminca, nestora slovenskej architektúry. Spolu bolo predložených šesť návrhov, v detailoch doplnených viacerými alternatívami. Štyri návrhy predložil Ján Palkovič, ostatní dvaja po jednom. Komisia napokon vybrala druhý Palkovičov návrh, no s istými korektúrami v pôdoryse, architektúre a členení budovy. Správa MS poverila víťaza súťaže vypracovaním definitívnych stavebných plánov.
■ ZÁKLADNÝ KAMEŇ
Slávnosť položenia základného kameňa stavby novej matičnej budovy sa konala 12. a 13. augusta 1924 v Turčianskom Svätom Martine. Hlavný bod programu počas dvoch dní v strede týždňa dopĺňali sprievodné podujatia. Národné augustové slávnosti otvorilo zasadnutie Výboru MS. Na rokovaní schválili definitívne plány budovy a text pamätnej listiny Budúcim pokoleniam. Listina obsahovo zachytáva históriu predaja starej budovy a stavbu novej budovy, prehľadne opisuje stav Správy MS a informuje o činnosti vtedajšej Matice. Na zasadnutí podrobne prerokovali program zajtrajšej slávnosti a tajomník Krčméry referoval o rečníkoch pri jednotlivých častiach programu. Predseda MS Jur Janoška sa prekvapujúco vyslovil, „či bolo treba predať starú budovu, lebo sa vo verejnosti ozývajú hlasy ostať radšej v starej budove, ktorá má svoju históriu“. Pochybnosť Jura Janošku len dokladá vtedajšiu atmosféru a svedčí o rozporuplnosti názorov v otázke predaja pôvodnej budovy pre jej historickú hodnotu. Správca Škultéty na obhajobu odvetil, že to bolo jediné východisko z vtedajšej neúnosnej situácie. Po výbore nasledovali sprievodné programy.
Hlavný deň slávností 13. augusta 1924 otvorili slávnostné bohoslužby v katolíckom a evanjelickom kostole. Nasledovalo spoločné manifestačné zhromaždenie Matice slovenskej, Živeny a Československého Červeného kríža s vyhlásením rezolúcie vzájomnej spolupráce trojice spolkov. Program s položením základného kameňa otvorila vojenská hudba českou národnou hymnou a slovenskou piesňou Nad Tatrou sa blýska. Zhromaždenému davu na pozemku pred gymnaziálnou budovou sa prihovorili dvaja poprední matiční predstavitelia a vyzdvihli význam tejto slávnostnej chvíle. Najprv správca Škultéty pripomenul historické medzníky Matice slovenskej a zdôvodnil potrebu výstavby nového matičného sídla. List prezidenta a protektora MS Tomáša G. Masaryka a text pamätnej listiny prečítal tajomník Krčméry.
Prezident Masaryk v liste vyzdvihol výnimočnosť týchto slávností: „Tentoraz majú martinské slávnosti zvláštny význam, že na nich bude položený základný kameň k novej budove Matice slovenskej. Mám radosť, ako rýchle sa Matica slobodou republiky vzmáha. Matica žila v mysliach a srdciach verných Slovákov i po jej násilnom zrušení, a tak prvým činom po oslobodení slovenského národa je vzkriesenie Matice r. 1919. Od tej doby je Matica intenzívne činná a iste môže počítať s rýchlymi úspechmi, pretože pracuje v slobode a v prostredí, ktoré ju bude s láskou a s porozumením podporovať. Matica zostane slovenskému duchovnému životu matkou.“
Po Krčmérym prehovoril matičný predseda biskup Janoška a ako prvý vykonal slávnostné údery kladivom na základný kameň. Za ním poklopali na kameň zástupcovia ďalších verejných a kultúrnych inštitúcií, spolkov a prítomní zástupcovia miestnych odborov Matice slovenskej. Na záver slávnosti zaznela slovenská hymna Hej, Slováci!. Do základného kameňa vložili list prezidenta Masaryka a pamätnú listinu. Slávnostné podujatie pokračovalo spoločným obedom účastníkov vo veľkej dvorane Národného domu. V popoludňajších hodinách boli osobitné schôdze miestnych odborov MS a zástupcov krajinských študentských spolkov. Vo večerných hodinách ukončilo deň divadelné predstavenie Slovenského spevokolu.
■ VÝSTAVBA A OTVORENIE
Vedenie MS si objednalo stavebné práce u staviteľa Stanislava Zachara z Vrútok. Palkoviča poverili vypracovaním definitívneho projektu a detailných nákresov, vedením stavby a revíziou vyúčtovania. Stavebný dozor vykonával Jozef Hlavaj. Prvý výkop stavby urobil správca MS Jozef Škultéty 7. októbra 1924. Výstavba sa začala na jeseň 1924. Dokončenú stavbu prevzala Správa MS 1. marca 1926. V budove sa začalo pracovať 9. marca. Stavebné náklady sa vyšplhali do výšky 2 500 000 Kč.
Oslavy sa konali počas troch dní od 27. do 29. augusta. Prvé dva dni vyplnil mimoriadne bohatý program s množstvom sprievodných podujatí. Stredobodom slávností bolo slávnostné otvorenie novej matičnej budovy 29. augusta 1926. Slávnosť pokračovala odhalením pomníka Svetozára Hurbana-Vajanského na nádvorí pred budovou a slávnostným otvorením budovy Ústavu Milana Rastislava Štefánika. Význam slávností vyzdvihla bohatá účasť oficiálnych reprezentantov štátu, spolkov, cirkví, vzácnych hostí a početnej verejnosti. Podľa dobových údajov z viacerých zdrojov sa na nich zúčastnilo pätnásťtisíc až dvadsaťtisíc ľudí. Prítomný bol aj prezident ČSR a protektor MS Tomáš Garrigue Masaryk. Augustové slávnosti z roka 1926 sú podnes jedným z najväčších podujatí, aké sa konali v Martine.
■ REPREZENTATÍVNY OBJEKT
Charakteristické prvky budovy − vysoké stĺpy, portikus, tympanóny a prísna symetria − ju radia k dielam klasicistickej architektúry. Východné krídlo budovy naprojektovali ako provizórne byty pre zamestnancov – bývali tu správca Jaroslav Vlček i tajomník Štefan Krčméry. Veľký priestor pre knižnicu sa nachádzal v západnom krídle budovy, výškovo zaberajúci suterén a prízemie. Tu sa inštalovala veľká trojpodlažná železná konštrukcia na uloženie knižničných zbierok. Historická budova je významnou národnou kultúrnou pamiatkou Slovenskej republiky. Medzi pamiatkové objekty patria aj oplotenie, záhrada a pamätná tabuľa štyridsiatim ôsmim umučeným účastníkom Slovenského národného povstania.
Pavol MADURA, vedecký tajomník Matice slovenskej