Výrazná osobnosť slovenskej kinematografie Dušan HANÁK oslávil osemdesiatku. Máloktorý režisér sa môže pochváliť tým, že jeho filmy ležali roky v komunistických trezoroch, aby po tom, ako sa dostali na filmové plátna, zožali úspechy a hlavné ceny na najprestížnejších medzinárodných festivaloch. V dokumente Obrazy starého sveta stihol zaznamenať odchádzajúci svet, v Papierových hlavách zachytil vzťah občana a totalitnej moci. Režisér jubilant, ktorý svojím dielom a pedagogickou prácou azda prispel k tomu, že sa film na Slovensku opäť prebúdza k životu ‒ Dušan HANÁK. Internetová encyklopédia sa pri danom hesle začína vetou: Dušan Hanák je významným slovenským režisérom a dôležitým reprezentantom slovenskej či československej kinematografie v zahraničí. Takmer všetky svoje filmy natočil období 1965 až 1980. V rokoch 1981 až 1996 to boli už len dve krátkometrážne dokumentárne a tri celovečerné snímky. Niektoré Hanákove filmy, ktoré vznikli v období 1965 až 1980, sa v Česko-Slovensku nesmeli premietať ani predávať do zahraničia. Napriek týmto prekážkam bol však v kultúre stále prítomný. Miera súhlasu či odporu predstaviteľov socialistického štátu sa voči jeho dielu menila.
■ PRVÝ FILM
Dušan Hanák sa narodil 27. apríla 1938 v Bratislave, kde vychodil základnú a strednú školu. Na pražskú FAMU sa dostal až na druhýkrát a absolvoval ju v roku 1965 pod vedením Bořivoja Zemana. V rokoch 1964 až 1991 pôsobil ako režisér a scenárista v Slovenskej filmovej tvorbe v Bratislave, kde najprv svoj talent uplatňoval v Štúdiu krátkych filmov, neskôr v Štúdiu hraných filmov. Do filmového sveta Hanák vstúpil krátkometrážnymi snímkami ako Alcron (1963), Šest otázek pro Jana Wericha (1964), Výzva do ticha (1965) alebo Prišiel k nám Old Shatterhand (1966). V oblasti celovečerného filmu debutoval hranou snímkou 322 (1969). Na 19. MFF v Mannheime zaň získal Grand Prix. Vo filme rozpráva o vážne chorom človeku, ktorý prehodnocuje svoj život a stretnutia s blízkymi i cudzími ľuďmi. Režisér tak vytvára obraz o spoločnosti plnej nádejí i dezilúzií.
V roku 1972 nakrútil Hanák jeden z najúspešnejších slovenských dokumentov Obrazy starého sveta, pri ktorom sa inšpiroval piatimi fotografickými cyklami Martina Martinčeka. Film o starých ľuďoch, zdanlivo živoriacich na okraji ľudskej spoločnosti, bol pätnásť rokov uložený v trezore. Do distribúcie sa dostal až v roku 1988. Obrazy starého sveta sú ovenčené takmer tridsiatimi cenami. Okrem iných získali Cenu asociácie filmových kritikov v Los Angeles ako najlepší dokumentárny film či Cenu Paľa Bielika. V sedemdesiatych rokoch Hanák nakrútil aj krátke filmy Deň radosti (1972) a Let modrého vtáka (1974).
■ POŠTÁR A CIGÁNKA
Do zlatého fondu slovenskej kinematografie prispel Dušan Hanák tiež hraným filmom Ružové sny (1976). Hlavnú úlohu poštára Jakuba a cigánky Jolanky zveril dvojici Juraj Nvota a Iva Bittová. U oboch išlo o filmový debut. Snímke to však na kvalite neubralo, práve naopak. V roku 1978 ju ocenil Zväz slovenských dramatických umelcov a Slovenský literárny fond. Dušan Hanák využil herecký talent Juraja Nvotu i pri nakrúcaní filmu Ja milujem, ty miluješ (1980). Podobne ako Obrazy starého sveta ani táto snímka nebola pre diváka počas minulého režimu vhodná. Do kín sa dostala až deväť rokov po vzniku. Dôvodom bolo absurdné rozhodnutie o „ošklivosti všetkých postáv a pochmúrnosti ladenia“. V Berlíne sa však film zapáčil a získal Strieborného medveďa (1989). K Hanákovým posledným hraným filmom patrí psychologická štúdia o hľadaní životných hodnôt Tichá radosť (1985), v ktorej si zahrali Magda Vášáryová, Jiří Bartoška či znova Juraj Nvota. V roku 1990 Hanák nakrútil film Súkromné životy. Dušan Hanák má na filmovom konte zapísaný ako posledný dokument Papierové hlavy (1995), v ktorom sa zaoberá vzťahom totalitných režimov a občana. I tento film zožal ocenenia po celom svete. Na MFF v San Franciscu získal cenu Golden Spire, na Slovensku cenu Igric a na festivale Febiofest cenu Kristián.
■ SILA FOTOGRAFIE
Hanákove filmy prinášajú oslavu víťazstva človeka nad sebou samým, víťazstva mravnosti a citu nad životnými podmienkami. Postavy hľadajú silu prekonať to, čo ich obmedzuje, čo bráni splneniu ich túžob, snov a citov, pričom Hanák využíva overené dokumentaristické postupy. Tie autor uplatňuje aj v ďalšom póle svojej tvorby ‒ vo fotografii. V roku 1999 vydal knihu záznamov a fotografií pod názvom Slepec a nahá slečna, pričom podľa Hanáka nie je veľký rozdiel robiť filmy alebo sa pozerať okolo seba a vyberať si motív.
„Fotografia ako taká je statická, ale má v sebe tú silu, že v jednom okamihu môže povedať viac ako filmová sekvencia,“ vysvetlil svoj postoj k umeniu fotografie autor. Pred trinástimi rokmi Dušan Hanák v rozhovore s Tinou Čornou vyslovil niečo, čo by sme mohli nazvať diagnózou dneška.
„V minulom režime nám asi chýbala odvaha, dnes sa nám vytráca duša. Každý človek a každé spoločenstvo ľudí má našťastie dušu. Alebo sa to zmenilo? Kto nám kradne dušu? To nezaujíma politikov, investigatívnych novinárov ani odborníkov na značkové oblečenie. Nevedia, že duša je značka kvality. Úbytok kvality a duchovnosti je priamo úmerný úbytku identity. Aj intelektuáli mlčia, i keď vedia, že sme z jedného materialistického marazmu plynulo prešli do iného druhu materializmu. Začíname sa mať lepšie, ale čosi podstatné nám chýba. Väčšina ľudí slúži komercii a nahovára si, že manipulovaní boli len v minulom režime.“
Alexander GOCZ ‒ Foto: archív autora