Slovensko v minulosti už tiež čelilo terorizmu
Členovia Slovenskej policajno-historickej spoločnosti, ktorí sa na podobných podujatiach zúčastnili v Českej republike, zorganizovali v Bratislave ojedinelú konferenciu policajných historikov. Jedným z účastníkov bol PhDr. Pavel MIČIANIK, M. A., PhD., z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde v roku 1997 získal prvý akademický titul. Medzitým sa okrem iného stal známy prácami o vojenskej histórii, o slovenskej armáde v rokoch 1939 – 1944, vrátane obrany proti maďarskej agresii, ťaženia v Poľsku, ako aj ťaženia proti ZSSR v rokoch 1941 – 1944. Zaoberá sa aj konfliktami v druhej polovici XX. storočia (Afganistan, Irak, Juhoslávia, Čečensko) i aplikáciou geopolitických teórií na konkrétne historické udalosti v rokoch 1939 – 2006. Čitateľ SNN sa s ním stretol v článku o pôsobení vojakov Slovenskej armády na Kryme v rokoch druhej svetovej vojny.
● Aký význam pripisujete osobitnej konferencii policajných historikov?
Je to prvé podujatie tohto druhu na Slovensku. Už tým je výnimočné. Histórii policajných bezpečnostných zložiek na Slovensku sa totiž venuje veľmi málo historikov. Konferencia je preto výbornou príležitosťou na nadviazanie kontaktov, výmenu informácií, prípadne začiatok spolupráce.
● Sústredili ste sa na tri zložky česko-slovenského štátu, prvej Č-SR, v boji proti terorizmu ‒ v čom sú odlišnosti medzi týmito tromi zložkami?
Polícia a četníctvo plnili rovnaké úlohy ako súčasná polícia s tým rozdielom, že četníctvo pôsobilo najmä na vidieku a na hraniciach. Finančná správa pracovala v oblasti, ktorú neskôr zabezpečovala Colná správa. Od 1. januára 2012 bola Finančná správa v Slovenskej republike opäť obnovená zlúčením Colnej a Daňovej správy.
● Ktoré kľúčové osobnosti, jednotky, a najmä v ktorých oblastiach čelili problémom ‒ veď vtedajšie Česko-Slovensko sa skladalo aj z Podkarpatskej Rusi, o ktorej verejnosť dnes vo všeobecnosti nevie, pokiaľ vlastne siahala, kde vlastne bola hranica vtedajšej Č-SR, pokiaľ vlastne teda Česko-Slovensko siahalo?
Najväčšia ťarcha ochrany bezpečnosti obyvateľstva Č-SR ležala po mobilizácii na pleciach tzv. jednotiek Stráže obrany štátu, ktoré tvorili príslušníci polície, četníctva, Finančnej správy a armády. Tieto jednotky boli po mobilizácii rozmiestnené na hraniciach, aby ich zabezpečili proti útokom teroristických skupín. Na Slovensku a Podkarpatskej Rusi bola najnebezpečnejšia služba v týchto jednotkách na južnej a čiastočne aj na severnej hranici. Od začiatku októbra 1938 totiž museli čeliť silnej ofenzíve maďarských polovojenských teroristických skupín (tzv. Rongyosgárda a szabadcsapatok), ktorých úlohou bolo rozvrátiť pohraničné oblasti na východe Č-SR a vyvolať medzi miestnymi Maďarmi povstanie.
● Je téma terorizmu rokov 1938 ‒ 1939 dostatočne historicky spracovaná, je dostatok výpovedí toho, čomu dnes hovoríme oral history?
Maďarské teroristické útoky všeobecne spomína takmer každý slovenský historik zaoberajúci sa slovensko-maďarskými vzťahmi v rokoch 1938 ‒ 1945. Takmer nikto však neuvádza konkrétne prípady týchto útokov (kedy, kde a v akej intenzite sa uskutočnili). A to už nehovorím o nejakej sumarizácii a stratégii týchto útokov. To úplne chýba. Pritom dokumentov i svedectiev je k tejto téme dostatok.
● Aký je rozdiel medzi udalosťami pred a po Viedenskej arbitráži, teda po prvej Viedenskej arbitráži z 2. novembra 1938, keď vtedajšie Nemecko a Taliansko donútili vtedajšie Česko-Slovensko odstúpiť vtedajšiemu Horthyovskému Maďarsku časť južného Slovenska a celú Podkarpatskú Rus?( Druhá arbitráž bola v roku 1940, v nej muselo Rumunsko odstúpiť polovicu Transylvánie ich spojencovi Maďarsku.)
Pred Viedenskou arbitrážou teroristické útoky kopírovali taktiku i ciele podobných útokov nemeckých teroristov v Čechách a na Morave. Operovali na území osídlenom maďarskou menšinou s cieľom destabilizovať na týchto územiach čs. štátnu moc a následne ich pripojiť k Maďarsku. Keď sa Viedenskou arbitrážou tento cieľ naplnil, táto „malá vojna“ pokračovala ďalej. Cieľom bolo pripojiť k Maďarsku aj zvyšok Slovenska a Podkarpatskej Rusi. To sa v prípade Podkarpatskej Rusi v priebehu 14. ‒ 18. marca 1939 aj realizovalo. Slovensko sa osudu Podkarpatskej Rusi vyhlo vyhlásením samostatného Slovenského štátu. Vyvrcholením „malej vojny“ proti Slovensku bola otvorená agresia maďarskej armády na východe Slovenska, ktorá sa začala 23. marca 1939.
● V čom rozširuje historický výskum tejto otázky náš dnešný obzor a akú dôležitosť tomu pripisujete?
Slovensko v rámci Česko-Slovenska prežívalo od jesene 1938 do jari 1939 to, čo dnes v oveľa väčšom rozsahu zažíva napríklad Sýria. Vysielanie teroristických bánd na územie nezávislých štátov s cieľom rozvrátiť ich sa odvtedy zdokonalilo a rozsiahle využívalo (spomeňme napríklad Kosovo, Sýriu a v poslednom čase Irak). Väčšina Slovákov však dnes vôbec nevie, že aj Slovensko muselo čeliť podobnej taktike rozvratu štátu. Túto časť našej histórie treba tiež poznať z jedného jednoduchého dôvodu ‒ aby sa nezopakovala.
Zhováral sa Dušan D. KERNÝ ‒ Foto: archív SNN