Ivan LALUHA, spoluautor dohody s Ruskou federáciou o prešľape ruskej televízie. Film Odtajnené dokumenty Varšavskej zmluvy, odvysielaný na Prvom kanáli ruskej štátnej televíznej spoločnosti, vyvolal oficiálne protesty na Slovensku a vzápätí i v Čechách. Po zhliadnutí filmu sme požiadali o rozhovor profesora Ivana LALUHU, politika a vedca, vedúceho autorského kolektívu na projekte Ústavu politických vied SAV Alexander Dubček, jeho doba a súčasnosť.
- Vo filme režiséra Dmitrija Ušakova a autorky scenára Mariny Petuchovej sa hovorí, že v roku 1968 hrozil v Česko-Slovensku ozbrojený prevrat. Ste svedok udalostí a historik, bolo to tak?
Pochopiteľne že ozbrojený prevrat tu nehrozil. V auguste 1968 sem prišlo vyše pol milióna vojakov s príslušnou vojenskou technikou a nenašli ani jediného z tých, čo mali prevrat urobiť! Jedine koho chytili, bol legitímne zvolený vrcholný česko-slovenský politický predstaviteľ Alexander Dubček a jeho piati spolupracovníci, medzi nimi ústavní činitelia ako predseda česko-slovenského parlamentu J. Smrkovský či predseda vlády vtedajšej Československej socialistickej republiky O. Černík. Odvliekli ich nelegitímne, v rozpore so všetkými medzinárodnými právnymi normami a spojeneckými zmluvami, strčili ich do obrneného transportéra a potom ich previezli vojenským lietadlom cez Poľsko na Zakarpatskú Ukrajinu do horskej chaty, kde ich čakal neistý osud. Ale keď sa ukázalo, že masy občanov sú stále na uliciach a že sa nepodarilo zostaviť robotnícko-roľnícku vládu, prezident štátu Svoboda odletel do Moskvy a tých „hôrnych chlapcov“ z internácie priviezli na rokovania. Za celých následných štyridsaťsedem rokov sa nepodarilo tézu o ozbrojenom prevrate dokázať.
- Vo filme vtedajší starší seržant a terajší poslanec ruského parlamentu tvrdí, že po sovietskych vojakoch strieľali...
Toto tvrdenie rozhodne neobstojí. Ako účastník oných udalostí, ale aj ako historik musím povedať, že ani jeden takýto prípad nie je identifikovaný. Naopak, okolo sto občanov vtedajšieho Česko-Slovenska zahynulo vinou okupačných vojsk. Doteraz, dokonca ani v čase okupácie, keď sovieti vydali tzv. Bielu knihu o antisocialistických silách vo vtedajšej ČSSR, neboli v nej také nehorázne obvinenia ako vo filme. Ten, kto film pripravil, a ten, kto film zaradil do vysielania, urobil medvediu službu tým, ktorí sa usilujú o zmiernenie vzťahov v súčasnej Európe, ako aj vo vzájomných slovensko-ruských vzťahoch.
- Existujú dokumenty, ako sa na tému vojenskej invázie armád štátov Varšavskej zmluvy vyjadrovali sovietski činitelia?
Ešte 4. decembra 1989 vtedajší najvyšší sovietsky predstaviteľ Michail Gorbačov na prijatí predstaviteľov česko-slovenskej federálnej vlády L. Adamca a vtedajšieho novozvoleného šéfa Komunistickej strany KSČ Karla Urbánka konštatoval, že vstup armád piatich štátov nebol opodstatnený. M. Gorbačov povedal: „Vstup armád piatich socialistických štátov na územie Česko-Slovenska v auguste 1968 nebol opodstatnený, z hľadiska všetkých teraz známych faktov bolo rozhodnutie o vstupe vojsk chybné.“ Toto bolo prvé ospravedlnenie. V roku 1993 to zopakoval už prezident Ruskej federácie Boris Jeľcin a potom tiež Vladimír V. Putin konštatoval, že Ruská federácia nesie morálnu zodpovednosť za vstup vojsk.
- To sú vyhlásenia politikov, ale našlo to odraz v medzinárodných zmluvách?
V roku 1992 z iniciatívy vlády SR, zahraničného výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ktorého som bol predsedom, sa navrhla dohoda o priateľstve a spolupráci medzi SR a RF. Slovenská strana trvala na tom, aby preambula dohody hodnotila vstup armád Varšavskej zmluvy v auguste 1968 negatívne, aby ho označila za neopodstatnený, ruská strana napokon s takouto formuláciou súhlasila. Podobne sa upravovali aj ostatné články zmluvy.
- Vedúci zahraničných stykov ruskej televíznej a rozhlasovej spoločnosti Piotr Fedotov vyhlásil, že my v strednej Európe sa nevieme vyrovnať s faktami, pokiaľ ide o súvislosti roka 1968...
To oni sa nevedia vyrovnať s onými udalosťami roku 1968, a preto zhromažďujú tzv. fakty, ktoré nie sú nijakým dokumentom ani tlačou či historikmi dokázané. Akoby chceli ospravedlniť svoj vtedajší počin. Nemajú dôkazy, opakujú nepravdy a rozširujú ich o nové. Faktom je, že vlády piatich štátov sa nám ospravedlnili, teda predstavitelia tých následníckych štátov, ktoré sa pôvodne v roku 1968 v rámci Varšavskej zmluvy na invázii zúčastnili. Sú to naše susedné štáty stredoeurópskeho regiónu. Spolupracujeme v rámci Vyšehradskej štvorky a aj v rámci V-4 sa vyrovnávame s vlastnými dejinami, čo je predpokladom úspešnej spolupráce vôbec. V tomto ohľade – vyrovnávaní sa s vlastnými dejinami a s dejinami susedov – nám môže Ruská federácia len závidieť, ak nechcem otvorene povedať, že by sa z nášho príkladu, osobitne napríklad na česko-slovenských vzťahoch, mohli poučiť.
- Vyrovnali sme sa teda my s našimi dejinami?
Ak bol film v ruskej televízii niečím užitočný tak práve tým, že je poukázaním na to, ako sme sa my sami doma, ani v Čechách a ani na Slovensku, nevyrovnali s okupáciou, nedotiahli sme to do konca, pretože nikto z tých domácich kolaborantov, ktorí pozvali okupačné armády, nebol stíhaný a odsúdený. Ale naopak, počas normalizačného režimu vyše tristotisíc ľudí malo závažne obmedzené občianske a ľudské práva, pretože nezmenili postoj a okupáciu odsúdili, a preto prišli o zamestnanie.
- Film hovorí o Varšavskej zmluve ako o obrannom pakte, ktorý vznikol ako reakcia na prijatie západného Nemecka len desať rokov po skončení druhej svetovej vojny do útočného paktu NATO.
Vznik Varšavskej zmluvy v máji 1955 (autorstvo film pripisuje N. S. Chruščovovi a maršalovi Žukovovi, sovietskemu vojvodcovi z čias druhej svetovej vojny), bola reakcia na vývoj počas studenej vojny.
- Malo vtedy NATO plán obsadenia Česko-Slovenska, ako to naznačuje film?
Severoatlantická aliancia NATO nemala nijaký plán obsadiť vtedajšiu ČSSR. Naopak, niektoré americké jednotky na území SRN v Bavorsku sa vtedy stiahli z blízkosti česko-slovenských hraníc. Sovietske vedenie dopredu informovalo o invázii USA, vlastne si tak akosi vypýtalo dovolenie, súhlas USA s vojenským zásahom. Teda od prezidenta Johnsona. Ten mal len dve pripomienky, keď dostal informáciu od sovietskeho veľvyslanca Dobrynina, prvá bola, aby sa nepoužili nijaké, teda ani taktické jadrové zbrane, a druhá bola, aby neboli dotknuté záujmy občanov USA v ČSSR. Keď dostal súhlasnú odpoveď, odobral sa z hlavného mesta Washington D. C. na svoj ranč v Texase. USA vtedy uznávali rozdelenie sfér vplyvu tak, ako vznikli po skončení druhej svetovej vojny.
- Na čo môže potrebovať dnešné Rusko film vykresľujúci okupáciu Česko-Slovenska v roku 1968 ako záchranu?
Vyzerá to, ako keby sa niekto chcel zapáčiť ruskému vedeniu v podpore idey, že Západ bol vždy agresorom a Východ bol vždy dobromyseľný a mierumilovný. Ako keby to vyrobili superdogmatici. Od týchto tvrdení je už len krok k tomu, aby sa dôvodilo, že Ruská federácia musela obsadiť Krym, lebo inak by tam vstúpilo NATO. Ale so sfalšovanou históriou, s falzifikáciou sa nedá ani vysvetľovať, ale ani ospravedlňovať či zdôvodniť dnešná politika. A možno je v tom aj generačný problém, neznalosť základných historických faktov, udalostí novou generáciou televíznych tvorcov. Želal by som si, aby to nebolo rezíduum sovietskych zvyklostí, s ktorými som mal osobnú skúsenosť aj v roku 1969. Vtedy naša ekonomická univerzita chcela obnoviť styky s kyjevskou ekonomickou univerzitou, na prvom stretnutí ma poverili, aby som povedal, ako my vidíme rok 1968, keď tu zrazu veľmi necitlivo, drsne vstal podstatne mladší pedagóg z Kyjeva a povedal, nie súdruh docent, to ja vám teraz vysvetlím, čo sa u vás v Česko-Slovensku v roku 1968 odohrávalo. Nuž, ako si na to dnes nespomenúť...
- Vedúci zahraničných vzťahov ruskej štátnej televíznej a rozhlasovej spoločnosti P. Fedorov vyhlásil, že spoločnosť je otvorená na dialóg, zúčastnili by ste sa na ňom?
Myslím si že nielen ja, ale aj mnohí historici by sa na diskusii zúčastnili, či už priamo v Moskve alebo prostredníctvom telemostu medzi slovenskou televíziou, teda RTVS, a ruskou televíznou a rozhlasovou spoločnosťou . Ale sotva k tomu dôjde, lebo tento film je cielený osobitne pre domáce publikum, na „ spracovanie“ ruského diváka a evidentne nie je pre strednú Európu. Keby sa u nás film vysielal, mal by zrejme vysokú sledovanosť, ale ľudí by len asi rozhorčil a ruskú televíziu zosmiešnil. Takéto filmy, žiaľ, prispievajú k deformovanému poznaniu vlastných dejín.
Zhováral sa Dušan D. KERNÝ – Foto: archív SNN. teraz.sk