Usiloval som sa z olympijských hier v Paríži vidieť čo najviac. Po pár dňoch som si uvedomil jednu vec. Po mojom hrubom odhade, aj to iba z prerieknutí komentátorov, som usúdil, že v jednotlivých športoch súťažilo za štartujúce krajiny dvadsať percent naturalizovaných reprezentantov. Slovensko nevynímajúc.
Čo športovcov vedie, aby sa upísali na reprezentáciu inej krajiny a získanie občianstva v štáte, ku ktorému nemajú nijaké väzby? V podstate sú iba tri dôvody. Nedostatok príležitostí vo svojom športe. Povedzme ako Osetínec z Vladikavkazu zápasník David Musuľbes, ktorý sa v nabitej konkurencii nedostal do ruskej reprezentácie a prijal ponuku zápasiť pod slovenskou vlajkou. Vybojoval v Pekingu 2008 pre Slovensko striebro. Bola to jednorazová záležitosť, ďalej žije v Rusku. Potom je to vidina lukratívneho ohodnotenia v zahraničí a politické dôvody. Na tie sa najviac naši športoví emigranti odvolávajú, aj keď sú najmenšie. Nerátame tých, ktorí sa po rozdelení Česko-Slovenska rozhodli žiť v Česku, ako napríklad cyklista Ján Svorada. Výnimkou je aj Rory Sabbatini ‒ Juhoafričan, ktorý si zobral za manželku Martinu Štofaníkovú, mimochodom tiež bývalú partnerku Borisa Kollára. Listinu o udelení štátneho občianstva si v roku 2018 neprevzal na Slovensku, ale na pôde Generálneho konzulátu Slovenskej republiky v New Yorku. V USA aj s manželkou žijú. Nie každý sa však zachoval k svojej novej vlasti tak ako trebárs Kuzminová, ktorá sa k Slovensku hrdo hlási, aj keď na Slovensko prišla tiež len preto, že mala doma príliš veľkú konkurenciu.
Karim Guédé, syn africkej matky z Toga a francúzskeho otca, hrával za Slovan. V roku 2011 získal expresne slovenské občianstvo. Slovensko ani raz nereprezentoval, hoci niektoré štatistiky uvádzajú, že nastúpil na jeden zápas s Luxemburskom. Ďalší hráč Slovana, aká to náhoda, Chorvát Aleksandar Čavrič nespĺňal podmienky na udelenie občianstva, ale zasiahli politici. Občianstvo získal za necelý rok. Dušan Galis, bývalý tréner reprezentácie, odkázal médiám, že to bolo tak narýchlo preto, lebo je futbalista, a nie hudobník. Treba si vybrať povolanie...
Osetský zápasník Tajmuraz Salkazanov tak expresne reprezentoval Slovensko v zápasení na OH v Paríži. Neúspešne. Priletel tam z Tbilisi. Jeho tréner Erik Cap vidí jeho „výbuch“ na parížskej olympijskej žinenke v skutočnosti, že sme slabí v športovej diplomacii (?). Česť reprezentovať svoju novú vlasť sa kamsi vytratila.
Vodnopólista Štefan Gergely reprezentoval najskôr Slovensko na OH 2000 v Sydney, potom prijal maďarské občianstvo a stal sa dvojnásobným olympijským víťazom. Peter Šťastný, člen siene slávy NHL, emigroval z ekonomických dôvodov. Pritom dosiahol doma, čo sa dalo ‒ úspech, slávu, titul majstra Česko-Slovenska a ocenenie Zlatá hokejka pre najlepšieho hokejistu Česko-Slovenska. Chcel hrať v Amerike a nechcel odovzdávať ťažko nadobudnuté valuty štátu, ktorý ho vychoval. Získal občianstvo Kanady, napriek tomu pôsobil aj ako manažér Slovenského zväzu ľadového hokeja a bol za Slovensko poslancom Európskeho parlamentu. Dokonca mu prezident Rudolf Schuster prepožičal vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Aj významnejší ľudia, vedci, umelci, čo zostali verní Slovensku, majú „iba“ rad tretej triedy. Napríklad nedávno zosnulý skladateľ Pavol Zelenay alebo svetoznámy medailér William Schiffer...
Pozrime sa do zahraničia. Modelovým príkladom na hrách v Paríži je Katar. Už v roku 2015 získala táto arabská krajina striebro na domácich majstrovstvách sveta v hádzanej. Jej hráči vyzerali skôr ako výber reprezentantov z viacerých krajín. Boli jednoducho preplatení. V Paríži mala táto krajina športových cudzincov požehnane. Nepomohli jej. Pritom získanie občianstva je tam mimoriadne zložité. Občianstvo a náboženstvo sa udeľuje v mieste výlučne po otcovi, nie po matke. Ale ako hovoril náš politický klasik, kde je vôľa, tam je aj cesta.
Odbočím opäť do zahraničia. Kulturista Rakúšan Arnold Schwarzenegger má americké občianstvo a dotiahol to v politike až na guvernéra Kalifornie. Na prezidenta kandidovať nemohol, aj keď nepochybujem, že by dosiahol aj túto métu. Podľa amerických zákonov ním môže byť iba občan narodený v USA. Ak by podobný zákon platil aj v športe, teda že krajinu by mohli reprezentovať iba športovci narodení v nej, poradie krajín v zisku cenných kovov na OH v Paríži by vyzeralo úplne inak.
Ivan KRAJČOVIČ
Foto: Internet