NEKROLÓG
Nemali sme vždy na dianie v kultúre rovnaké názory, občas mi „operatívne“ adresoval aj otvorené výhrady na niektoré tvrdenia alebo postoje, ale toho, na čom sme sa zhodli, bolo nepomerne viac, najmä pokiaľ išlo o zásadné smerovanie rezortu, ktorý riadil ako minister. O jeho literárnej osobitosti som nemal nijaké pochybnosti. Preto som si Ivana Hudeca vážil ako odborne erudovaného profesionála, zdatného, presvedčivého literáta a umelca, národne orientovaného politika a poslanca, aj ako rozhľadeného riadiaceho pracovníka. Hoci ma nikdy neliečil (iba ak dobre mienenou radou), nepochyboval som ani o jeho medicínskych kvalitách. Tie ľudské i odborné, aké mi neraz chýbali a opäť chýbajú u dnešných hýbateľov a tiež brzdičov kultúry, by som chcel vyzdvihnúť a dať za vzor. Po absolutóriu na LF UK v roku 1972 pôsobil ako praktický lekár v Žiline, krátko aj v Dérerovej nemocnici na Kramároch, ako odborný asistent na Katedre rádiodiagnostiky na svojej alma mater (1975 – 1978), aj ako výskumník v oblasti bioklimatológie. V polovici osemdesiatych rokov bol primárom OÚNZ v Čadci a potom pôsobil ako námestník riaditeľa v Diagnosticko-liečebnom ústave až do roka 1990. Z týchto svojich zameraní napísal takmer pol stovky odborných prác, vypracoval metodiku počítačového zberu dát pre rádiodiagnostiku a organizačné postupy na určenie výkonov praktického lekára. Kultúrne curriculum si otvoril ako spoluzakladateľ divadla malých javiskových foriem U Rolanda, potom si doň vpísal spolu s Petrom Valom trilógiu Knieža (1986), po nej vyšli Bratia (1988), Kráľ Svätopluk, historizujúca groteska Praotec Samo (1990), Báje a mýty starých Slovanov... Viaceré vyšli v českom, maďarskom, poľskom, ruskom či ukrajinskom preklade. Z politických komentárov Slovensko, vlasť moja (1994) by si mohli čítať aj dnešní naši politickí predstavitelia.
Spisovateľ a lekár Ivan Hudec (10. 7. 1947, Nitra – 7. 2. 2022, Bratislava ) skonal vo veku sedemdesiatštyri rokov.
Česť jeho pamiatke!
(se)