Dočkáme sa návratu kvetnatých lúk?
Postarší si možno nostalgicky spomínajú na časy, ktoré dávno odvial čas, keď na lúkach vídali koscov a hrabačky, ozýval sa spev trávnic, keď namiesto ohlušujúcich motorových kosačiek a krovinorezov sa sedliackymi dvormi niesol zvuk nakúvania kôs. Kosa patrí k lúke. Už na nej nevidieť vzácne druhy rastlín, druhovo pestrých lúk ubúda. Každý, kto má k lúkam trochu vzťah, pamätá si časy, keď boli stráne plné rozmanitých kvetov, rastlín a bylín. A musí mu byť smutno z toho, ako vyzerajú dnes.
V minulosti lúky vyzerali ináč. Naši predkovia lúky nevyhnutne potrebovali, bez nich by nedokázali prežiť. Ručne kosili dnes nepredstaviteľné rozlohy lúk, lebo potrebovali dostatok sena pre dobytok. Lúky boli druhovo pestré, pretože im vyhovoval vtedajší tradičný spôsob hospodárenia, kosenie a pravidelné spásanie dobytkom. Fotografovia Karol Plicka a Martin Martinček ešte stihli zachytiť tú krásu lúk, keď boli posiate kopcami petrencov ‒ kôpok sušeného sena, keď krajina tvorila roztrúsenú mozaiku lúk, polí, medzí, keď ľudia mali lúky v úcte. Krajina mala svoje genius loci.
■ ODLESŇOVANIE PLÔCH
Na vznik lúk sa podpísal človek, keď začal odlesňovaním plôch prispôsobovať krajinu svojim potrebám, aby mal dostatok pastvy na pasenie dobytka. Spôsoby, ako sa na lúkach hospodárilo, sa počas rokov výrazne menili a menila sa tým aj lúčna vegetácia. Tesne po druhej svetovej vojne bola krajina pestrá a rozmanitá, prvá zásadná zmena prišla v päťdesiatych rokoch s nástupom kolektivizácie, keď došlo k sceľovaniu pozemkov do obrovských lánov, rozorávaniu lúk, z krajiny sa vytratili medze, remízky a významné historické krajinotvorné štruktúry ‒ zrubové senníky, stodoly. Kolektivizácia znamenala nielen likvidáciu maloroľníckeho hospodárenia, ale aj prerušenie kontinuity hlboko zakoreneného vzťahu obyvateľov k pôde. Po kolektivizácii prišlo obdobie intenzifikácie a nadmerného hnojenia priemyselnými hnojivami, čo spôsobilo, že o mnohé vzácne lúky sme prišli. Ďalšia výrazná zmena nastala po roku 1989, keď sa dramaticky znížili stavy hospodárskych zvierat. Charakteristickým znakom bolo opúšťanie pôdy, nárast nevyužívaných plôch a nezáujem o seno z lúk. Pre menej zvierat bolo treba menej sena, a tak horské vzdialenejšie lúky sa prestávali kosiť a postupne začali zarastať náletovými drevinami.
Nemusíme byť ani vášniví obdivovatelia prírody, aby sme nepostrehli, že druhovo bohatých lúk výrazne ubúda. Kde bola pestrá lúka, tam je les alebo kroviská. Už sa vo veľkom nepasie, stráca sa biodiverzita, lúky a polia zostávajú opustené a rozširujú sa málo hodnotné konkurenčné silné druhy tráv a bylín. Lúky v tomto ťahajú za kratší koniec. Môže za to aj výrazný rozmach urbanizácie, najmä výstavba rodinných domov, často nezapadajúcich do vidieckeho prostredia a neraz umiestnených do vzácnych prirodzených ekosystémov
■ KVETNATÉ LÚKY
Pôvodné prirodzené kvitnúce lúky sa vyskytujú nad hornou hranicou lesa. Tieto lúky sa šírili do nižších pásiem a majú charakter poloprirodzených lúk, ktoré vyžadujú veľký podiel ľudskej práce a pravidelné obhospodarovanie. Karpatské lúky sú svetový unikát, za najbohatšie sa považujú Kopanecké lúky v Slovenskom raji. Patria k druhovo najbohatším na svete, boli tu zaznamenané svetové maximá v hustote druhov na malých plochách. Na ploche 0,25 – 0,5 štvorcového metra sa uvádza päťdesiatdva, resp. šesťdesiattri druhov vyšších rastlín a na ploche šestnásť štvorcových metrov až stodeväť druhov (svetový rekord je stošestnásť druhov). Podobné lúky sa nachádzajú v Čechách v Bielych Karpatoch, označované ako bielokarpatské lúky. Čo do počtu je to podobné množstvo rastlinných druhov ako v amazonskom dažďovom pralese.
Je smutné, že zahraniční turisti nás musia upozorňovať na naše bohatstvo, ktoré tu máme, ale, zdá sa, si ho veľmi nevážime. Sú unesení, keď vidia naše lúky.
„V susednom Rakúsku je všetko krásne zelené, upravené, no taký veľký počet druhov tam nenájdete,“ hovorí riaditeľ Správy NP Slovenský raj Tomáš Dražil. Pôvodom Holanďan Jan Willem Jongepier bol uchvátený bielokarpatskými lúkami a chcel ich naživo vidieť, vycestoval, a ako to už v rozprávke býva, na lúke stretol „vílu“ a zostal natrvalo žiť v Bielych Karpatoch. Nielen kvety mu učarovali. Takýto príbeh sa nestáva často, ale je dobré ho zverejniť, keďže Ivana Jongepierová je botanička telom aj dušou a dnes sú bielokarpatské lúky vzácnym klenotom aj vďaka nim. Za ich trvalý prínos pri obnove druhovo bohatých lúk získali Cenu Josefa Vavrouška, významného česko-slovenského ekológa a ponovembrového politika, ministra životného prostredia v rokoch 1990 ‒1992, ktorý zahynul v roku 1995 spolu s dcérou v Západných Tatrách. Na jeho počesť je udeľovaná cena za aktívne presadzovanie trvalo udržateľného spôsobu života a za výnimočný čin alebo činnosť v oblasti ochrany životného prostredia...
■ KDE ICH NÁJDEME?
Kvetnaté lúky možno nájsť na miestach, kde pretrváva laznícky spôsob hospodárenia, kde ešte ľudia tradične hospodária, kde nie je vzácnosťou vidieť pasúce sa kravy, ovce, kde vzťah k pôde sa celkom nepretrhol. Pomaly už budú také lúky vzácnosťou a nájdeme ich vari len v Rumunsku a v oblastiach, kde ako keby sa zastavil čas. U nás ešte možno nájsť tieto lúky na hriňovských lazoch, kde sa neuskutočnila kolektivizácia a kde stále pretrváva gazdovský spôsob hospodárenia, podobný alpskému štýlu s rozptýleným osídlením. Tiež sú v okolí Liptovskej Tepličky, ktorá bola fotografickým „teritóriom“ Martina Martinčeka, a na krupinských lazoch. Vzťah k pôde sa tu celkom nepretrhol a udržuje sa podnes.
■ REGENERAČNÝ CYKLUS
Tieto lúky potrebujú tradičné hospodárenie, pretože inak by zarástli náletovými drevinami a s nimi by zanikla aj celá paleta rastlín a živočíchov, ktorá je na ne viazaná. Kvetnaté lúky je najlepšie kosiť, keď sú semená väčšiny lúčnych druhov zrelé, jednotlivé druhy sa v poraste prirodzene zregenerujú a lúky zostávajú pestré. V jeseni sa na nich pasú ovce a živiny sa tak vracajú do pôdy v podobe zvieracích exkrementov. Takto sa regeneračný cyklus uzatvára. Kvetnatú lúku si môžeme aj prirodzene založiť výsevom semien z druhovo pestrých lúk. Druhovo pestré lúky sú späť. Sú odkázané na človeka. Je len na nás, ako s nimi naložíme.
Je dôležité zdôrazniť, že lúky nevznikli samoúčelne, ale sú výsledkom ľudského úsilia, ľudskej práce a ľudského umu. Ich prvoradou funkciou by malo byť vyrábať zdraviu prospešné kvalitné výrobky pre ľudí a nastaviť systém dotačnej politiky tak, aby sa podporila domáca produkcia a aby sa oplatilo hospodáriť na pôde. Alebo sme už príliš podľahli konzumu a uprednostníme lacné potraviny zo zahraničia? To by rakúsky farmár nikdy neurobil, lebo je hrdý na svoju vlasť.
Text a foto: Janka MARTINCOVÁ