Olympiáda v Paríži nastavila nášmu športu pravdivé zrkadlo.
O tohtoročnej olympiáde v Paríži sa u nás bude ešte dlho hovoriť. Viac než o tých predchádzajúcich, na ktorých sa zúčastnili naši olympionici. V dobrom, ale najmä v zlom. Veď z hľadiska počtu získaných medailí sa delíme o 84. až 91. miesto spoločne s Pobrežím Slonoviny, Kapverdami, Peru, Katarom, Singapurom, Zambiou, a dokonca tímom tzv. utečencov. Slovensko so získanou jedinou bronzovou medailou sa už nemôže porovnávať ani so Slovinskom, krajinou o polovicu menšou, s počtom obyvateľov niečo nad dva milióny.
Medailová bilancia tohto štátu z Paríža predstavuje dve zlaté medaily a jednu striebornú medailu, v celkovom hodnotení sa Slovinsko usadilo na 34. priečke. Mohli by sme ešte spomenúť Srbsko (tri zlaté, po jednej striebornej a bronzovej); štyri cenné kovy, aj keď inej hodnoty majú aj Arménsko a Litva, Albánsko o jeden viac ako my... Vedenie olympijskej výpravy SR oficiálne neskritizovalo výkony ani jediného nášho športovca, každý vraj vynaložil všetky sily a schopnosti, ktoré v ňom boli. S tým možno súhlasiť. Niekto nad 29. miestom cyklistu Lukáša Kubiša môže mávnuť rukou. Je tam toho... Slávny Peter Sagan, trojnásobný majster sveta, víťaz dvanástich etáp na najslávnejších cyklistických pretekoch Tour de France atď. v čase svojej vrcholnej formy na OH 2016 v Londýne obsadil až 34. priečku. Možno niečo vyčítať atlétke Viktórii Forsterovej, ktorej v behu na 100 metrov prekážok chýbala k postupu do semifinále stotina sekundy, teda asi centimeter?
Parížska olympiáda však donútila náš šport pozrieť sa pravde do očí. A vôbec to nebol pekný pohľad. Odhalil veľa nedostatkov, o ktorých sa síce už dávnejšie vedelo, ale veľmi málo robilo na ich odstránenie. V podstate sa všetky začínajú a končia v športových zväzoch, pričom viac energie ako na prácu sa v nich venuje vzájomným bojom o vedúce postavenia v riadiacich funkciách, a teda i vytváraniu rôznych záujmových skupín. Verme, že novozriadené ministerstvo cestovného ruchu a športu i SOŠV sa týmto záležitostiam budú venovať viac. Tak ako si to ich predstavitelia predsavzali ihneď po návrate do Bratislavy. V takýchto prípadoch sa zvykne hovoriť, že sa zmení, resp. zlepší systém riadenia. V tomto to však neplatí, pretože prakticky nijaký centrálny ani neexistoval... Ako sme už v predchádzajúcom čísle SNN sľúbili: o zhodnotenie vystúpení našich športovcov na hrách XXXIII. olympiády v Paríži po ich skončení sme požiadali jedného z najpovolanejších − konkrétne riaditeľa mediálneho oddelenia SOŠV a tlačového atašé slovenskej olympijskej výpravy na OH 2024 PhDr. Ľubomíra SOUČEKA.
- Pozrime sa najskôr na dosiahnuté výsledky reprezentantov Slovenska, na ktoré sú rôzne názory: od priaznivých až po veľmi negatívne. Čo vy ako očitý svedok rôznych zápolení môžete o nich povedať?
V Paríži sme mali iba 28 olympionikov, z nich priamo do zápolení zasiahlo 27, jeden bol v postavení cestujúceho náhradníka. Naši športovci okrem zisku jedinej bronzovej medaily sa trikrát umiestnili na štvrtých pozíciách, raz na piatej a trikrát si vybojovali šieste miesta. V niektorých prípadoch boli však iba krôčik od zisku cenného kovu. Napríklad strelkyňa Vanesa Hocková vo finále viedla, teda bola blízko k zlatu. Zrejme táto informácia, ktorú začula od moderátora súťaže na strelnici, ju dostala pod enormný tlak. Po predošlej bezchybnej paľbe totiž zrazu minula tri výstrely po sebe. Alebo spomeniem 31-ročného skejtbordistu Richarda Turyho, ktorý skončil piaty v disciplíne street. Do osemčlenného finále sa prebojoval ako jediný Európan a predbehli ho iba štyria pretekári z krajín, ktoré v tomto športe majú dominantné postavenie – dvaja Američania a dvaja Japonci. K zisku zlatej medaily mal veľmi blízko aj kajakár Jakub Grigar. Jeho jediná chybička rozhodla o tom, že sa nakoniec musel uspokojiť až so 6. miestom. Aj to bol dôkaz toho, že vo väčšine disciplín špička predvádzala veľmi vyrovnané výkony, a tak rozdiely medzi medailovými umiestneniami a tými za nimi boli minimálne.
- Blízko medaily bol aj voľnoštýliar Tajmuraz Salkazanov, ktorý vstúpil do zápolení ako posledný slovenský olympionik a aj preto bol našou poslednou medailovou nádejou. Jemu samotnému nechýbal zdravý optimizmus, prvenstvo vo svojej kategórii do 74 kilogramov považoval za celkom reálne. Napokon obsadil až 10. miesto. V úvodnom súboji prehral s neskorším olympijským víťazom Žamalovom z Uzbekistanu, ale napriek tomu mal stále šancu vybojovať bronz. Prvým krokom k tomu malo byť víťazstvo nad tzv. neutrálnym športovcom Kadimagomedovom, pôvodne z ruského Kaukazu, teraz občanom Bieloruska. Duel sa číselne skončil nerozhodne 6 : 6, pričom v tomto výsledku už bol zarátaný aj bod v prospech Bielorusa ako „trest“ za našu neuznanú výzvu. Tá bola reakciou na verdikt rozhodcu, ktorý sa nášmu trénerovi nepozdával. Salkazanovov súper tak pri rovnosti získaných bodov postúpil ďalej iba preto, lebo mal vyššie bodovanú poslednú akciu. Stálo za to podávať protest s jeho neistým výsledkom?
Rozhodne sa nepovažujem za zápasníckeho odborníka a neviem to posúdiť. Reprezentačný tréner Erik Cap mi však ukázal nakrútené videosekvencie zo súboja, ktoré naznačovali, že Tajmuraz mal dostať body za akcie. V jednom prípade sa jeho súper jasne ramenom dotkol žinenky a v druhom ho Salkazanov zase očividne vytlačil mimo žinenky. Rozhodcovia to však nezohľadnili, čo možno považovať za nespravodlivosť.
- Predsa však, už počas súťaží v Paríži sa v médiách i na verejnosti začalo viac a ostrejšie hovoriť o nedostatkoch v celom našom športovom hnutí od skromného financovania až po kvalitu trénerov...
Slovenský šport je dlhý čas na klesajúcej vlne. Máme rozmanité problémy, ktoré sa dlhodobo neriešili. Počas mnohých vlád bol šport tým posledným, čo ich zaujímalo. Okrem toho až do tohto roka patril pod ministerstvo, ktoré zastrešovalo aj školstvo, vedu a výskum. Športu patrilo až posledné miesto nielen v dlhom názve ministerstva, ale aj v realite. Záujem tohto rezortu sa sústreďoval najmä na školstvo, čo bolo pri komplexnosti tejto problematiky logické. Došlo k obrovskej atomizácii športu, ale zároveň aj k zrušeniu overeného systému, ktorého súčasťou boli športové triedy, športové školy, tréningové strediská mládeže aj strediská vrcholového športu mládeže. Športové školy síce zostali, ale v mnohých je už samotný šport aj kvalita športovej prípravy na vedľajšej koľaji, pretože peniaze dostávajú za počet študentov, teda za kvantitu. Ubudli nám aj ihriská, verejné i školské športoviská. Neraz museli ustúpiť výstavbe obchodných centier, supermarketov, záujmom developerov. Mnohé tie športoviská zanikli bez náhrady. Keď v roku 2020 vznikol Fond na podporu športu, ktorý odvtedy významne podporil výstavbu či renováciu viacerých športovísk, podľa analýzy investičný dlh v tejto oblasti vyčíslili zhruba na pol miliardy eur! Nepriaznivý stav v celom hnutí sa preniesol aj do činnosti jednotlivých športových zväzov. Sú v nich vnútorné personálne konflikty a problémy. Napríklad v rýchlostnej kanoistike už nie sú len medzi funkcionármi či trénermi, čo je charakteristické pre zväzy, ale dokonca vážne trenice už vznikli medzi samotnými športovcami. Po olympiáde presiakli aj informácie o vážnych sporoch vo vodnom slalome, čo je naše dlhodobo najúspešnejšie športové odvetvie.
- V niektorých médiách sa objavila aj prísna kritika samotných organizátorov olympiády, ale vyšla od tých, ktorí v dejisku hier vôbec neboli a sledovali ich iba na televíznych obrazovkách...
Olympijské hry v Paríži boli vynikajúce. Boli to už moje ôsme letné hry v poradí, na ktorých som pracovne pôsobil, a na trochu vyššiu úroveň v mojom pomyselnom rebríčku dávam iba tie v Sydney v roku 2000. Paríž dokonca prekonal aj hry v Londýne 2012, s čím málokto rátal. Pri Seine sa zrodilo tridsaťjeden nových svetových rekordov a ďalší bol v počte platiacich divákov. Dohromady ich na všetky športové zápolenia plus ceremoniály prišlo 9,5 milióna. Dovtedajší rekord s 8,3 milióna predaných vstupeniek držala ešte z roka 1996 Atlanta. Štadióny boli plné nielen na finále, ale aj na kvalifikácie, rozbehy, rozplavby či zápasy v skupinách v kolektívnych športoch. Nezabudnem na to, že hoci pri vodnoslalomárskej kvalifikácii v prvý súťažný deň hier doslova lialo, miesta pre divákov boli zaplnené. Rekord padol aj v priamej sledovanosti ženskej hádzanej – vyše 26-tisíc návštevníkov na jednom zápase, na finále sedmičkového ragby bolo 66-tisíc divákov, otvárací ceremoniál sledovalo naživo vyše 300-tisíc ľudí, čo nemá obdobu, ale z toho len zlomok musel za vstupenky platiť. Áno, svet po covidovej pandémii a s ňou súvisiacich tvrdých obmedzeniach potreboval práve takúto olympiádu.Ale keď už niekomu chýbajú sťažnosti, tak nech sa páči. V tých skutočne horúcich dňoch športovcom v olympijskej dedine chýbala v izbách klimatizácia. Rovnako bez nej boli aj niektoré staršie typy autobusov, ktoré prevážali športovcov, ich sprievod, funkcionárov i novinárov na jednotlivé zápolenia. Pritom z bezpečnostných dôvodov tieto vozidlá boli zabezpečené tak, že sa v nich nedali otvoriť ani okná...
- Niektorí naši priaznivci športu vyčítali SOŠV, že do Paríža nepozval päťnásobného držiteľa olympijských medailí, z toho dvoch zlatých a rovnakého počtu strieborných, vodného slalomára Michala Martikána...
SOŠV na každú olympiádu pozýva dvoch – v minulosti úspešných slovenských olympionikov. Na OH 2020 v Tokiu, ktoré sa následkom pandémie konali až o rok neskôr, mali byť takýmito hosťami Mariana Némethová-Krajčírová a František Kunzo. Prvá spomenutá bola v minulosti jednou z najjasnejších hviezd československej športovej gymnastiky. Štartovala na troch olympiádach, na dvoch z nich – v roku 1964 v Tokiu a o štyri roky neskôr v Mexico City– sa výraznou mierou podieľala na zisku strieborných medailí družstva ČSSR. S ňou mal do hlavného mesta Japonska letieť aj František Kunzo, člen zlatého družstva futbalistov ČSSR z OH 1980 v Moskve. Vzhľadom na pandemické obmedzenia však celý hosťovský program OH v Tokiu museli zrušiť. Preto ich SOŠV pozval ako svojich hostí do Paríža o tri roky neskôr.
- Už počas pobytu v Paríži ste začali pracovať na knihe o olympiáde 2024 a po návrate domov ste pri jej písaní strávili celé hodiny. Mnohí priaznivci olympijského hnutia na toto vaše ďalšie dielo s olympijskou tematikou už netrpezlivo čakajú. Kedy sa teda dostane do ich rúk?
Určite už v tomto mesiaci...
Zhováral sa Vladimír MEZENCEV − Foto: internet