Malá spomienka na Jozefa BUBÁKA, výtvarného tvorcu slovenských bankoviek . Susedia, s ktorými sme sa rozchádzali a ktorí s rozvodom dlho robili drahoty, museli potichu s rozdelením rátať: nové bankovky mali už nachystané v tlači a možno aj v trezoroch štátnej banky, čože už po tom. My sme si ich chystali až po prvom januári 1993, po tom, čo o polnoci medzi Silvestrom a Novým rokom na bratislavskom Námestí SNP zaznela slovenská štátna hymna a do výšky vyleteli slovenské štátne zástavy, čo nás okamžite uznalo takmer sedemdesiat krajín sveta, prijali do OSN a v New Yorku slávnostne vztýčili vlajku nového európskeho štátu. Mať bankovky nie je také jednoduché, ako ich neskôr míňať. Odborná komisia bankárov, ekonómov a zástupcov štátu musí schváliť názov meny, jej hodnotový systém a s typografickými odborníkmi zloženie materiálu a princíp ochranných znakov. Ideová a výtvarná komisia následne súťažným spôsobom posudzuje celkový vzhľad bankoviek jednotlivých hodnôt, ich symboly a výtvarné riešenie. Našťastie, v tom sme majstri, aj posledné česko-slovenské papierové peniaze navrhoval Slovák – Albín Brunovský, navyše už tradične máme špičkovú známkovú tvorbu a tá má k bankovkám blízko. To však, čo priniesol do komisie mladý grafik Jozef Bubák, vyrazilo všetkým dych a nebolo treba dlho diskutovať, len tlačiť.
Denník REPUBLIKA, ktorý práve v tú jar 1993 začal vychádzať, zaviedol aj milú tradíciu udeľovania symbolických titulov Posol Slovenska osobnostiam, ktoré šírili dobré meno Slovákov a Slovenska v zahraničí. A bankovky sa do sveta, pravdaže, dostávajú často, a ak majú takú výtvarnú hodnotu, akú mali slovenské peniaze, ich autor dostal ten titul nepochybne právom.
Bol som ho navštíviť s prosbou, aby sme ho mohli náležite predstaviť v novinách. Zároveň sme sa dohodli, že jednu grafiku v sto evidovaných a podpísaných odtlačkoch, čím každý grafický list zostal originálom, podaruje vyžrebovaným čitateľom. Prekvapilo ma, ako s rodinkou – manželkou a dvoma deťmi – skromnučko žil. Jedna izba, ktorá bola obývačkou aj ateliérom, druhá spálňou i detskou izbou. Deti si užívali široké „poschodie“ nad manželským lôžkom, všade čisto a poriadok, nevyhnutný v stiesnenom priestore. Nič tu nechýbalo, vkus a fantázia, šikovná ženská ruka a skromnosť všetkých obyvateľov dokážu zázrak.
Doma bol majster, pravdaže, po domácky. Mladistvo vyzerajúci štyridsiatnik. V jeho prostredí, vedľa detí a v pracovnom šate by mu človek ten vek ani nehádal. A tu som mal možnosť vidieť, o čom som netušil. Na sebe mal zvláštny opasok, ktorého súčasťou bolo automatické meranie hladiny cukru v krvi a automatické dávkovanie inzulínu do organizmu. Jožko bol totiž odmala diabetik, jeden z najťažších. Veriť sa mi to nechcelo: mladý muž, veselý a čiperný, rodina usporiadaná a navidomoči šťastná, jeho tvorba zrelá, pozoruhodná, jemná, optimistická, prežiarená... V tej chvíli som sa mu v duchu začal klaňať. Úctyhodný výkon!
V návrhu nových slovenských bankoviek, prvých v povojnovom slovenskom štáte, pochopil ich poslanie, vyhmatal idey a odkazy, ktoré si z našej histórie zasluhujú pozornosť, vniesol do tváre vážnych peňazí úsmev, mladosť a optimizmus, nevyhnutné črty začínajúceho suverénneho štátu.
To, že u väčšiny ľudí jeho bankovky nestihli obdivovať, neohrievali sa a niektoré možno zostali aj neznáme, kým iní ich nosili v igelitkách, to už nie je majstrova vina. To je dielo diabla, ktorého z pekla divokej privatizácie vypustili politici tých čias v mene slobody podnikania, jedni podľa svojich krátkodychých mocenských potrieb, druhí podľa falošných prorokov liberalizmu.
Majster Jozef Bubák si pri piatom výročí úmrtia istotne zaslúži spomienku. Aj keď už nemám v peňaženke jeho malé diela, vymenili sme ich za európsku menu (s otvorenými oknami pre kadekoho), naveky nám zanechal jedno z hovorového pomenovania peňazí, krajšie ako vindry, prachy, geršle, lóve, fuky a podobne: bubáky.
Ján ČOMAJ – Foto: archív SNN