Slovenský pohľad na svet a náš prístup k nemu je to, čo potrebujeme najväčšmi. Možno to bude mnohým znieť prehnane a azda aj nenáležite, ale slovenská politika, nehovoriac už o médiách, je taká pohltená predvolebnou situáciou, že sme zahodili príležitosť ukázať medzinárodnej verejnosti, ako sa môže poučiť z našich dejín, aký silný odkaz pre dnešok možno nájsť v udalostiach česko-slovenských dejín spred troch desaťročí. Vstúpili sme nespochybniteľne do európskeho povedomia. Bolo to vidno pri voľbe novej predsedníčky Európskej komisie šesťdesiatničky Ursuly von der Leyenovej. V deň svojej voľby pripomenula, že na ten istý deň pripadá výročie historického štrajku, v ktorom „od Prahy až po Bratislavu sa ľudia spojili do krásnej mierovej vlny slobody, odvahy a jednoty“. Samozrejme, že Praha a Bratislava tu symbolizujú Čechov a Slovákov. Našinec vie, že tá vlna siahala Od Ašu až po Trebišov a Sninu. Naše udalosti sú súčasťou európskeho povedomia. Lenže protokolárne pošmajchlovanie z najvyššieho európskeho úradu je málo.
Obrátene to už je, keď si položíme otázku, či pokojný ústavný vznik dvoch republík, slovenskej a českej, je pre dnešný rozvrátený vojnový svet tým, čím by mal byť. Pre celý svet by to mal byť žiarivý príklad pokojného riešenia obrovských politických, ekonomických a neriešených národných problémov. Malo by to byť témou uvedomelej štátnej politiky, prezidentským úradom počnúc a parlamentom a historickou vedou končiac. Do akého sveta by sme dnes toto ponaučenie z takto poňatých našich dejín hovorili?
■ NÁROČNÝ DNEŠOK
Slovensko sa dnes ocitlo v náročnej dobe, ktorá naň kladie osobitnú zahranično-politickú, ako aj vnútropolitickú zodpovednosť. Musí byť vnútorne stabilným štátom a prispievať aj k stabilite Európy. Tá sa dnes nachádza v stave strategického vákua. Európa má masívne problémy so svojím americkým partnerom. Ten je kritický voči stavu, v akom sa nachádza Severoatlantická aliancia NATO. Prezident USA Alianciu jednak spochybňuje, jednak kategoricky požaduje, aby sme plnili záväzok dávať dve percentá do spoločnej obrany v rámci NATO.
Zároveň je to práve tento americký prezident, ktorý spochybňuje aj ďalší pilier nášho dnešného sveta ‒ a to Európsku úniu. Plne podporuje vystúpenie Británie z EÚ, teda oslabenie Európy. Kým americký prezident označuje NATO za v mnohom prekonané, francúzsky prezident sa vyjadril, že NATO je v stave klinickej smrti ‒ doslova, že nefunguje mu mozog, preložené do slovenčiny, že nemá stratégiu, hoci ide o najväčšiu vojenskú organizáciu sveta. Pritom bilancia európskej politiky ukazuje, že v posledných piatich rokoch sme sa nedokázali vyrovnať s narastajúcimi problémami. Kategoricky sme podporili Ukrajinu, tvrdým a jednoznačným spôsobom sme ju postavili pred voľbu, že pri novom smerovaní do Európy v nijakom prípade sa nemá obzerať na Rusko, že pozícia Ruska nemá byť ani v najmenšom zohľadňovaná. Bol to komisár Európskej komisie, zhodou okolností Slovák, ktorý je dnes v českých hospodárskych štruktúrach spolupráce s Čínou, ktorý to Kyjevu jednoznačne kategoricky, tvrdo tlmočil. Výsledok dnes vidíme ‒ sme svedkami, ako namáhavo sa dosahuje rokovanie v rámci tzv. normandského formátu, kde Rusko musí byť prítomné. Nakoniec to bez Ruska nejde. Veď sa to prejavilo aj v prezidentských voľbách na Ukrajine, kde musel prísť politik, ktorý sa s Putinom zhovára. A ukrajinská verejnosť? Kým pre sedemdesiatpäť percent ľudí je na prvom mieste riešenie situácie v Donbase, iba pre šesť percent, teda na poslednom mieste, je Krym.
■ GOLANY A KRYM
Každý, nielen Rusi, si musí uvedomiť, že veci sa pred rok 2014 nevrátia. A pokiaľ ide o Krym, mali by sme sa asi vyrovnať s tým ‒ rovnako ako sa vyrovnal prezident USA Trump s päťdesiatdvaročnou prítomnosťou izraelských vojsk na sýrskych Golanských výšinách. Tam je Izrael v rozpore s medzinárodným právom a rozhodnutiami OSN ako dôsledok vojny, kým, ako vieme, na Kryme nielenže nepadol jediný výstrel, ale sa aj konalo referendum ruskej drvivej väčšiny obyvateľstva.Pre nás je dnes kľúčová otázka, a to treba pochopiť, akú sme mali pred piatimi rokmi stratégiu? Ako strategicky sme rozhodli v prípade Ukrajiny na pôde Európskej únie, ako sme usmerňovali, kontrolovali, schvaľovali postup komisára pre rozšírenie pri rokovaniach s Ukrajinou? Okrem výrazného českého disidenta a potom ministra zahraničných vecí, ako aj obrany nikto kriticky nepoukázal na to, že tak ako sa rokovalo s Ukrajinou bez existencie plánu B, sa v medzinárodnej politike nepostupuje, na také ďalekosiahle rokovania sa tak nechodí. A to je dnes kľúčové ‒ akú máme stratégiu? Veď nijakú sme nemali v prípade masovej vlny migrácie v roku 2015, hneď vzápätí po kyjevskom Majdane 2014 a následne nás privalilo britské referendum o vystúpení z Európskej únie, čo sa ťahá už tretí rok a s napätím čakáme, ako dopadnú vynútené britské voľby 12. decembra 2019.
■ VLEČÚCE SA KRÍZY
A to nechávame bokom fakt, že bez premysleného postupu nás zaskočila grécka kríza, s ktorou sa doteraz obyvateľstvo nevyrovnalo, a zároveň dodnes doznievajúca finančná kríza. Vývoj na Blízkom východe a prudký nárast politického a vojenského sebavedomia Turecka priamo zasahuje do politiky EÚ, ako aj NATO. Na nič z toho sme strategicky neboli pripravení. Dá sa to usúdiť z toho, že doteraz na to hľadáme odpovede. A v celej tejto situácii sme sa európskymi sankciami a zmenou politiky NATO rozhodli pristupovať k Rusku ako ku strategickému protivníkovi či systémovému protivníkovi, aj keď z celej situácie je skôr zrejmé, že Ruská federácia je pre našu politiku ako súčasti politiky EÚ a NATO skôr strategickým problémom, s ktorým sa nevieme vyrovnať, ba dokonca tvrdíme alebo sa tak správame, akoby už bola naším strategickým nepriateľom.
A to všetko vo svete, kde narastá váha potreby medzinárodnej spolupráce vo všetkých oblastiach. Dvaja slovenskí autori ‒ prof. Svetozár Krno a znalec čínskej politiky Leopold Moravčík, vydali knihy, v ktorých sa slovenskými očami môžeme pozrieť na ČĽR, štát, ktorý dnes mení prakticky všetko vo svete. Slovenský pohľad je totiž to, čo potrebujeme najväčšmi.
Dušan D. KERNÝ - Karikatúra: Ľubomír KOTRHA