Cenné dobrodružstvo radosti a poznania
Nájsť čiernu skrinku zo strateného lietadla. Asi tomuto sa rovná objaviť Bodického Rozpomienky a pamäti. To je moja osobná skúsenosť. Začítajte sa aj vy! Dá sa začať na ktoromkoľvek mieste, vždy to bude mimoriadne cenné dobrodružstvo radosti a poznania. Ako chlapec som nemal vo zvyku vyťahovať otcove knihy z knižnice na krajnianskej fare. Už teda ani neviem, ako sa Rozpomienky a pamäti dostali do rúk mne. Čítal som, no výhradne iba kapitolu o Krajnom. Prostredie rodnej fary, vŕška Čipčiny s kostolom, so zvonicou a s cintorínom, a vôbec kopaničiarske prostredie cirkevného zboru, som nevýslovne miloval.
Správy z dávnych čias presne zapadli do týchto romantických nálad.
■ KRAJNIANSKA FARA
V krajnianskom cirkevnom zbore sa za dvesto rokov od posvätenia tolerančného kostola (1784) po pripomenutie dvojstého výročia jeho posvätenia (1984) vystriedalo iba sedem farárov. Nepočítajúc krátko Mateja Mialoviča boli to dvaja Štefánikovci, dvaja Boorovci, Michal Bodický, Mladen Kolény a môj otec Ján. Mladen Kolény bol v Krajnom tridsaťtri rokov, otec spomínal na neho ako na predchodcu. Michal Bodický teda patril do iných čias. Jednako však v čase môjho detstva ešte žili ľudia, ktorí si ho pamätali: zo záverečných školských skúšok z náboženstva – z takzvaných exámenov, z konfirmačnej prípravy, zo služieb Božích v ešte neprestavanom kostole či z bežného života. Zostali po ňom hroby rodičov a sestry za kovovou ohrádkou. Dnes mi je veľmi ľúto, že som si v pamäti nezachoval viac, napríklad zo spomienok babičky Kovárovej, ktorá pásavala husi na briežku pri fare a „chodela k pánu falárovi Bodyckému ge spovedy“.
■ DUCHOVNÍ GIGANTI
Nebolo by však presné povedať, že Bodický bol človekom z iných čias. Lepšie je povedať, že patril ku generácii, ktorá tvorila unikátny most medzi odchádzajúcim svetom, svetom slovenského romantizmu a svetom rodiacim sa, svetom slovenskej moderny. Veď stačilo málo a „v Nitre“, teda v starobylom Nitrianskom senioráte, ktorý sa tiahol od Holíča a Skalice až po Nitriansku Stredu a Nové Sady, sa mohol za určitých okolností ešte stretnúť so starým Hurbanom. V letách dospievania poznal atmosféru na revúckom gymnáziu, kde stváral pestvá s Jurom Janoškom či Matejom Bencúrom – Kukučínom, v dospelosti gigantmi našej cirkvi a kultúry. Práve on ako dobrý sused a priateľ, vždy vítaný na košarišskej fare, kázal na pohrebe Milana Rastislava. Zažil Veľkú vojnu, koniec Uhorska po tisícich rokoch a zrod prvej republiky v poslaneckej lavici Slovenskej národnej rady. Pred prahom sedemdesiatky sa ocitol v tom najväčšom slovenskom svete ‒ v Bratislave. Organizuje vysokú školu, vyučujúcu teológiu v slovenskom jazyku. Vo vyšívanej kopaničiarskej košeli sa stáva spektabilitou a honorabilitou, priamo dekanom. Telefonuje. Píše na písacom stroji. Napokon ako starec sa vezie v automobile do Lučenca a zažije hrôzyplnú vec – dokonalú ilustráciu dvoch svetov, ktoré Bodický i zosobňuje i premosťuje – zrážku s konským povozom.
■ HODNOTNÉ MEMOÁRE
Čítanie osobných memoárov môže človeka niekedy dokonale otráviť. Najmä vtedy, keď z každej vety na vás číha samoľúby portrét samotného autora. V Rozpomienkach a pamätiach to tak absolútne nie je! Je to jedna z hodnôt tejto knihy. Spomínajúci autor sa nám narcisticky nepredvádza, neuctieva svoje vlastné kvality, i keď ich bolo neúrekom – veď úlohu zorganizovať teologickú vysokú školu by nedostal iba tak niekto. Bodický sa však stále rozpomína na službu, okolnosti, reálie a pohnútky, a nie na seba. Ak, tak úplne funkčne a vo veľmi proporčnej miere. Takto spomínať a písať nie je jednoduché. No Bodický to dokázal. Obdivujem ho za to a mám ho ako autora rád.
A keď sme pri tých spomienkach na službu, okolnosti, reálie a pohnútky, sme vlastne pri tom, čo je ústrednou hodnotou tejto knihy: čítavým spôsobom podané gigabajty dát, ktoré nám autor zanecháva, sú skutočne objavenou čiernou skrinkou.
Životných ciest a skúseností je u Bodického neúrekom. Je to múdry, kritický pozorovateľ, ktorý má názor. Je natoľko zručný, orientujúci sa v bežných úlohách denného života, skromne charizmatický a do morku kostí zbožný, že okrem služby v teréne svojich cirkevných zborov vždy robí ešte niečo ďalšie na prospech celej cirkvi.
■ ŽIVOTNÁ MAPA
Bodického životná mapa je teda veľmi plastická a veľká. Ak to chceme znova vyjadriť obrazne: pri odchode z Pondelka do Krajného necestuje strohou čiarou z Lučenca cez Zvolen a Nitru do Vrbového a hore na kopanice. Cesta na kopanice ho vedie z Lučenca na Bystricu, Turcom do Vrútok, cez Žilinu do Nového Mesta a stadiaľ hore do kopcov. Nech vám teda nič vzácne neunikne zo svedectiev zo školských liet, zahraničných štúdií, z Pondelka, Krajného, Bratislavy. Vzácnych detailov, miniportrétov, dát, súvislostí, chutí a vôní, patetického i potmehúdskeho je neskutočné množstvo.
■ DUCHOVNÝ TESTAMENT
Rozpomienky a pamäti si nerobia nárok na perfektný, históriu dokumentujúci spis. Sú písané počas manželkinho liečenia v Tatranskej Polianke, zrejme v hotelovej izbe, bez podkladov alebo iba s najmenším minimom z nich. Autor loví v pamäti. Tá je priam geniálna. Má vtedy už sedemdesiatosem rokov. Informovaného čitateľa vyzýva, aby on doplnil a opravil to, čo nie je v poriadku. Ubezpečuje, že písal v dobrej viere. Ani pri písaní tohto testamentu nezaprie, že v jadre je stále dušpastierom, človekom kazateľne, nie kabinetným akademikom. Píše najmä na oslavu predivnej Božej prozreteľnosti, vedúcej naše cesty. Tým istým dychom motivuje k využívaniu času života na správnu a múdru aktivitu. Nadovšetko nech však „...všecko a ve všech Kristus!“ (Kolosenským 3, 11).
To, aké predivné sú Božie cesty, chce Bodický demonštrovať pred všetkými čitateľmi. No apel správne využiť čas svojho života adresuje človeku „za mladi“. Prezrádza tým svoju ambíciu prihovoriť sa mladým ľuďom. Nádeja sa, že pri ich rozvoji a hľadaní ako naplniť životné poslanie môže kniha zohrať pozitívnu úlohu. Nech raz nemusia melancholicky vzdychnúť s obviňujúcim sa Sládkovičom v ťažkom verši: „Kto mi vráti zašlé doby, čo ich mladosť zmarila!“ (Hojže, Bože, jak to bolí...).
■ VÁŠEŇ K HISTÓRII
Toto zacielenie pozornosti na mladého čitateľa je pozoruhodné. A tým vlastne premosťujeme k faktu, že legendárnu knihu, časom odsunutú do kategórie úctyhodných, ale zabudnutých, pre seba objavil farár ešte stále patriaci do mladej generácie Martin Riecky. So svojím osobným príbehom nás zoznamuje v predhovore. Jeho cesta k Rozpomienkam a pamätiam viedla cez vášeň k cirkevnej histórii, zabudnutý archív v rimavskosobotskej kostolnej veži a objav útleho, ale fenomenálneho Bodického spisku Čo sa deje s Evanjelickou cirkvou a. v. v Uhrách. Ten redakčne pripravil na vydanie. Vydal ho zborový dozorca z Nitry ‒ Kukučínov prasynovec Ján Huba (vyd. Slovenský chov, 2017). Spoločne pripravili jej uvedenie v Bodického Španej Doline v lete 2017. Človeku zviera srdce; pri tejto skvelej príležitosti vtedy v starobylom baníckom obecnom dome rečnili také osobnosti, ako boli Peter Gažík a dnes už zosnulí Miloš Kovačka a Beloslav Riečan...
■ DOBOVÝ KOLORIT
Martin Riecky dokázal teda Bodického Rozpomienky a pamäti jednoznačne oceniť a rozhodol sa znovuobjaviť ich aj pre širokú čitateľskú obec. Patrí mu za to veľká vďaka! Prepísal ich do elektronickej podoby. Ponechal im kolorit dobovej, ale už veľmi modernej slovenčiny. Opatril ich kritickým aparátom, vysvetľujúcim niektoré reálie. Knihu obohatil obrázkami kostolov, ktoré sa objavujú v deji, a genealógiou rodu Bodického manželky Jarmily – dolnozemských Abaffyovcov, z pera Ondreja Peťkovského. Tým deväťdesiatročné memoáre „upgradoval“, aby sa stali viac prístupnými čitateľovi dnešných čias. A to aj mladému človeku zo sociálnych sietí a streamovacích služieb.
Nie som cirkevný historik, iba rád čítam dobré knihy. Nesmierne sa teším z toho, že sa vzácne Bodického Rozpomienky a pamäti dostávajú opäť k čitateľom. Nebudú ľutovať ani minútu, ktorú strávia pohrúžením sa do rozprávania!
Ivan EĽKO, generálny biskup ECAV