Mím rozpráva vlastným telom

Slováci dokážu reprezentovať svoju vlasť kvalitným umením. Také už dávno preniklo za naše hranice a robí dobré meno celej našej domovine.  Príkladom je svetoznámy mím Milan SLÁDEK. Aj keď v časoch socializmu Slovensko nedobrovoľne opustil, len čo sa naskytla príležitosť, vrátil sa späť. Po nežnej revolúcii založil pantomimické divadlo Aréna na petržalskej strane Dunaja. Nezáujem vtedajších politikov, ktorí sa starali o kultúru, ho znechutil, preto uvážil, že vhodnejšie bude, ak sa vráti do svojho divadla KEFKA v nemeckom Kolíne. Divadlo pantomímy Theater Kefka pomenoval podľa najznámejšej postavy, ktorú kreoval ako autor aj interpret. Založil ho v máji 1974 a celé polstoročie ho navštevujú priaznivci tohto osobitého kumštu z celého sveta.  Ide o jediné stále divadlo so zameraním na mímov v západnej Európe.

Pracovným nástrojom je pre míma vlastné telo. Charakterizačným pohybom, mimikou a gestami dokáže vyjadriť náladu i príbeh. Predstavil sa inscenáciami: Dar, Žobrácka opera, Apocalyptica, Carmen, Kráľ Ubu, Salome, Čarovná noc, Figarova svadba, Opera za tri groše, Korunovácia Poppey, Krížová cesta, Dubčekova jar  i mnohými ďalšími. Chýr o jeho brilantnom pohybovom majstrovstve sa rozletel do celého sveta. Vystupoval vo vyše päťdesiatich krajinách. V Kolíne nad Rýnom vznikol aj prestížny Medzinárodný festival pantomímy Gaukler, ktorý neskôr preniesol na Slovensko pod názvom Kaukliar. Osem rokov bol riaditeľom a umeleckým vedúcim Divadla Aréna v bratislavskej Petržalke. Za svoje jedinečné umenie získal celý rad prestížnych ocenení ako Cenu Leopolda J. Danihelsa z USA  za reprezentáciu slovenskej kultúry počas exilu, v roku 2000 Cenu Ľudovíta Štúra, udelenú prezidentom SR, v roku 2001 z rúk nemeckého prezidenta prevzal Záslužný kríž I. triedy ako zatiaľ jediný Slovák, roku 2002 dostal Cenu Jozefa Kronera za celoživotné dielo, v roku 2016 mu udelili za tvorivú činnosť ocenenie Trebbia.

Najúspešnejší slovenský umelec žijúci v zahraničí ‒ majster pantomímy, scenárista, herec mím, režisér, pedagóg a výtvarník, legenda, ktorú obdivuje celý svet ‒ prof.  MILAN SLÁDEK sa síce narodil vo februári 1938, no toto päťdesiatročné divadelnícke jubileum považuje akoby za svoje vlastné narodeniny.

• Mím asi nie je obyčajné zamestnanie. Takejto profesii je zrejme podriadený celý osobný život, či nie?

Povedal by som že áno. Ja totiž nie som iba tvorca nejakého umeleckého diela. Som zároveň aj akýsi transformátor, ktorý sprostredkováva svoje myšlienky, želania a skúsenosti obecenstvu. Takže pantomíma je súčasťou mojej životnej filozofie, a teda či chcem, či nie, vlastne tou filozofiou žijem stále.

• Pantomíma je vlastne nemohra, kde si herec musí vystačiť iba s vlastným telom. Aké sú duševné pochody míma, ak chce zvnútra svojho ja dostať myšlienku na povrch bez toho, aby prevravel?

Keď sa vedci začali zaoberať výrazom tela, zistili, že iba tridsaťpäť percent všetkých informácií, ktoré vysielame svojmu okoliu, je verbálnych, teda slovných, a až šesťdesiatpäť percent pozostáva z informácií neverbálnych ‒ posunkových. Ibaže slovo, ktoré sa v  nás zrodí, môžeme kontrolovať. Ale to, čo nekontrolujeme ‒ je naše telo. Prezrádza nás, hovorí o nás, akí v skutočnosti sme.

• Ako vyzerá taký pantomimický scenár?

V tej prvej fáze však musím napísať dej inscenácie, aby mu porozumel každý, kto scenár chytí do ruky. Pretože okrem toho, že vystupujem sám, mnohé úlohy hrávam v tíme, teda aj s inými hercami z môjho súboru. Preto musia byť texty napísané normálnym bežným slovom, ktoré charakterizuje istú situáciu, aj postavy. Až potom podrobnejšie opisujem isté situácie, psychologické momenty, skrátka to, čo v tej chvíli chcem vyjadriť.

• Pantomíma nie je masovou kultúrou, skôr je určená náročnejším divákom. Aká býva návštevnosť na vašich predstaveniach?

Režisér a scenárista v bežnom dramatickom divadle či filme nemá problém vybrať si z obrovskej knižnice predlôh. Môže siahnuť po súčasnej literatúre alebo sa rozhodnúť pre staršie drámy, napísané pred dva a pol storočím trebárs Sofoklom či novodobejším autorom Shakespearom, a posunúť dej do 17. storočia. Mím však musí byť nielen režisér predstavenia, ale aj herec a scenárista. Ide o výnimočný druh umenia, teda aj náročnejšiu prácu, výsledkom ktorej je schopnosť komplexne skĺbiť viacero profesií. Ja som sa na nezáujem publika nikdy nesťažoval. Či to už bolo v Bratislave, v Prahe, vo Švédsku, ani teraz v Nemecku, ba ani na iných kontinentoch, ako je európsky. Keď som v roku 1979 začal spolupracovať s Goetheho inštitútom, ktorý má svoje pobočky v celej Európe, robil som turné po Južnej Amerike a vystupoval som v sálach, ktoré mali kapacitu päťsto miest; v takom Buenos Aires prišlo až dvetisíc divákov. V Kolíne nad Rýnom, kde žijem, som mal spočiatku komornejšie divadlo, kde bolo osemdesiatšesť miest na sedenie. Každé predstavenie bolo úplne vypredané, čo ma donútilo presťahovať sa do väčšieho priestoru s vyše tristo miestami. To hovorí dosť zrozumiteľne, či je o moje vystúpenia záujem.

• Dá sa ešte čosi nové v tomto špecifickom kumšte vymyslieť, aby ste nemuseli stále opakovať tie isté pohyby rúk, nôh, hlavy či používať donekonečna rovnakú mimiku úst, očí, obočia, uší?

Svojho Kefku som prvý raz hral v Prahe ako hlavnú postavu v pantomimickej komédii Hrča. Nikdy som nechcel, aby zostal len stereotypnou figúrkou. On žije a vyvíja sa spolu so mnou.  Môj Kefka v podstate menil nielen výzor, ale skúsenosťami aj filozofiu. Verím, že moje prejavy nezastali pri akejsi pomyselnej stene, že napredujú stále a že to ešte nejaký čas tak vydrží.

• Aké publikum vám lepšie rozumie: malí detskí diváci, dospelí či sluchovo postihnutí?

Vždy sa teším, ak vidím zaplnené hľadisko. No nemám rád detské obecenstvo medzi dospelými. Pretože  veľakrát dieťa porozumie mojej scénke skôr ako dospelý, no a potom sa môže stať, že rodičia sa hanbia pred svojimi deťmi, že mi neporozumeli. Nerobím špeciálne predstavenia pre sluchovo postihnutých divákov, tí chodia na moje programy veľmi často, no takisto ich možno deliť na dospelých a detských divákov.

• Možno povedať, že ste svetoobčan, keďže váš otec bol Slovák – Záhorák, mama pochádzala z Moravy, vy ste sa narodili v Streženiciach, čo je dnešná časť Púchova, žili ste vo Švédsku, teraz v Nemecku. Takže, k akej národnosti sa hlásite?

Narodil som sa a do svojich pätnástich rokov som žil na území Slovenska. Okúzlila ma stredoslovenská kultúra, no postupne som sa zoznamoval aj s ostatnými časťami Slovenska, ich rozmanitou, zároveň jedinečnou kultúrou, či už ide o spevy, tance, ľudové umelecké výrobky i zvyky. Počas štúdia na bratislavskej Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení sme robili kompozíciu zo slovenských spevov. Mám prečítaného celého Jána Kollára, zvlášť jeho Národnie spievanky, a zistil som, aká je to nádherná poézia. Takže, ak niekto tvrdí, že sem nepatrím, ťažko sa mýli. Ale to, že mám blízko aj k iným kultúram, ako je tá naša, ešte neznamená, že som sa Slovensku vzdialil. Veď ak by som Slovensko a Slovákov nemal rád, prečo by som sa sem neustále vracal?

• Prenesme sa o takých vyše osem desaťročí späť. Chyroval vôbec niekto na vtedajšom predmestí Púchova, že existuje čosi také ako pantomíma? Kde sa tieto danosti u vás vzali a čím asi sa prebudili?

Moji rodičia ani sestry netušili, čo to je pantomíma, a nevedel som to vtedy ani ja. Ako celkom malý chlapec som rád kreslil. A keď som dostal od  švagra prvé farbičky, maľoval som si všelijaké obrázky. Niekedy boli aj vtipné, čosi ako karikatúry. Zrejme som mal aj sklony k výraznejšiemu mimickému prejavu, robil som kadejaké grimasy a parodoval našich susedov. Nechcel som im ublížiť, ale asi to bolo vo mne. Neskôr sa mi dostala do rúk úžasná kniha Františka Kožíka Najväčší z pierotov. Veľmi ma zaujala a možno povedať, že ovplyvnila celý môj ďalší osud. Moje dve sestry boli krajčírky, a keď videli, ako ma baví predvádzať kadejaké harlekýnske kúsky, uprosili sme mamu, aby nám dala posteľnú plachtu a z tej mi ušili môj prvý pierotovský kostým. Keď som sa po rokoch osobne zoznámil s pánom Kožíkom, ktorého knižka na mňa tak hlboko zapôsobila, prezradil mi, že o mne nielen vie, ale že si moju prácu váži. Dodnes opatrujem vzácny list od neho, v ktorom mi píše, že podľa neho som zástupcom československej pantomímy, pretože pokračujem v myšlienkach francúzskeho, ba až svetového míma Jeana Gasparda Deburaua. Začal som sa o tohto majstra pantomímy bližšie zaujímať a mnohé informácie, ktoré som získal o ňom i jeho magickom umení, sa stali pre mňa skutočným prelomom. Dozvedel som sa, že aj on hrával pierota ‒ presne tak, ako som si ho v mojich prvých pokusoch predstavoval.

• V rozvoji umeleckého nadania vám rodičia nebránili, keďže ste vychodili odbor rezbárstvo na bratislavskej Strednej škole umeleckého priemyslu. Nechceli ste zostať pri rezbárskom remesle?

Už bolo úplne jasné, že sa budem venovať divadlu, takže rezbárstvo ostalo stranou. Hrával som aj bábkové divadlo, keď som začal študovať herectvo na VŠMU, v dramatickom krúžku sme nacvičovali so spolužiakmi mnohé hry, inscenácie, scénky, recitoval som poéziu a so spolužiakom z ročníka Ivanom Palúchom sme hrávali aj pantomimické vystúpenia. Rodičia prijali moje rozhodnutie pre toto umelecké smerovanie s úplnou samozrejmosťou.

• Vašimi spolužiakmi na ŠUP boli dnes uznávaní režiséri Elo Havetta i Juraj Jakubisko. Vraj ste hrávali predstavenia typu tieňového divadla...

Oni dvaja boli na fotografickom oddelení, ja na rezbárstve, no bývali sme spoločne na internáte, takže sme mali príležitosť navzájom ukázať, čo v nás je. Boli to veľmi podarené predstavenia. Naše kúsky sme predvádzali v oknách internátu, ktoré boli situované do dvora. Dá sa povedať, že s Jakubiskom sme boli veľkí rivali. Súťažili sme, ktorý z nás vymyslí čosi originálnejšie. Juraj mal veľa zaujímavých výtvarných nápadov a môžem prezradiť, že aj provokatívnych, my dvaja s Milanom Mravcom sme predvádzali pantomimické čísla. Ostatní študenti aj z iných umeleckých odborov sa na našich produkciách výborne zabávali.

• Po prvom ročníku vysokej školy ste odišli do Prahy. Bolo tam vyspelejšie publikum?

Len čo som sa trochu ohrial na VŠMU a spoznal svojich nových spolužiakov, začal som spolu s Milanom Lasicom, pani Poldaufovou a Evou Máriou Chalupovou robiť prvé pantomimické vystúpenia v priestoroch klubu vtedajšej Dimitrovky. Recenzent Emil Lehuta napísal o nás veľmi priaznivú kritiku. Doslova napísal, že ide o dobrý počin, hoci v tých časoch išlo naozaj o nóvum v oblasti umenia. On mi vlastne pomohol dostať sa do Prahy do divadla Emila Františka Buriana, ktoré malo názov D 34. Toto divadlo síce nebolo pantomimické, ale pohyb tu hral veľkú úlohu. A to ma mimoriadne oslovilo. Práve tá komplexnosť výrazu slovného a pohybového.

• V Prahe ste mali konkurenta Ladislava Fialku, neskôr robil pantomímu Hybner aj Turba, na Slovensku ste boli bezkonkurenčný...

V tom čase som bol na Slovensku ešte neznámy, veď som bol neskúsený začiatočník, mal som necelých dvadsať rokov, keď som po prvýkrát videl vystupovať pána Fialku. Po predstavení som zašiel za ním a povedal som mu o svojej láske k pantomíme. Lenže on robil krátke pantomimické formy a ja som chcel robiť celé hry. Keďže som získal v divadle E. F. Buriana profesionálne angažmán, istý čas som tam hrával. Zároveň som sa ako poslucháč druhého ročníka pražskej AMU odvážil po čase založiť so spolužiakom Eduardom Žlábkom náš prvý vlastný pantomimický súbor. Naštudovali sme celovečernú inscenáciu pod názvom Hrča, v ktorej Žlábek nielen hral, ale bol aj režisérom predstavenia. V premiére, ktorá sa konala 11. marca 1960, sa vlastne pred obecenstvom objavila moja najznámejšia pantomimická postava Kefka...

• Do Bratislavy ste sa onedlho vrátili aj so svojím súborom a na niekoľko rokov ste sa stali autonómnym telesom v štruktúre Slovenského národného divadla. Potom ste sa však slovenským divákom stratili...

Túžil som robiť svoje umenie na Slovensku. V roku 1962 vzniklo divadlo Horizont, zakrátko sme sa pričlenili k SND, ktoré malo v tom období tri samostatné divadelné skupiny. My sme hrávali na Malej scéne. Vari najznámejšími predstaveniami bol Handrár, neskôr premenovaný na Starinár, ku ktorému hudobný skladateľ Svetozár Stračina zložil fantastickú hudbu. Diváci mohli vidieť aj ďalšiu inscenáciu ako Únos do ticha a pustili sme sa aj do troch vynikajúcich hier Pavla Kyrmezera ‒ Komédia o boháčovi a Lazárovi, Komédia nová o vdove a do tretice Hra o Tobiášovi. Boli to vôbec prvé hry, ktoré vznikli v slovenskej i českej dramatickej literatúre, veď ich autor napísal ešte v 16. storočí. V roku 1968 vznikla v Bratislave organizácia, ktorá mala združovať malé divadlá, čosi na spôsob, ako boli pražské divadlá. Vytvoriť sa mali tri súbory: pantomíma, kabaret a činohra. Na vtedajšej Sedlárskej ulici malo vzniknúť Divadlo poézie, kde mali hrať Satinský s Lasicom, nám mal byť pridelený priestor v bývalej Astorke na Suchom mýte. Divadlo sa malo volať Štúdio pantomímy. Už-už sa začalo prestavovať, keď prišla okupácia...

• Takže ste sa stratili v emigrácii...

Treba poznať súvislosti, v ktorých som sa vtedy ocitol. Práve som bol s časťou nášho súboru na festivale v Bulharsku v Sofii, keď 21. augusta prepadli vojská Varšavskej zmluvy Československo. Následkom toho zavreli hranice. Takže sa nedalo vrátiť späť. Naše divadlo bolo ako prvé v bývalom Československu, ktoré zrušili, rekonštrukcia nových priestorov bola pozastavená, po pár dňoch som dostal list, že som v Československu nežiaduca osoba. Čo mi teda ostávalo? Rozhodol som sa preto prejsť do Švédska a neskôr do Nemecka, kde som predtým viackrát hral, a v roku 1970 som požiadal o politický azyl.

• Boli vaše predstavenia s Kefkom v Nemecku také obľúbené a navštevované, že ste si mohli dovoliť otvoriť vlastné divadlo?

Priznám sa, bolo to dosť veľké riziko,  ale veľa možností som nemal. V roku 1965 som robil mesačné turné po západnom Nemecku, takže som sa trochu spoliehal na to, že sa tam uchytím aj trvalejšie. Našťastie sa tak stalo. Najprv som hral v Komornom divadle v Kolíne nad Rýnom, ktoré patrilo pod tamojšie Mestské divadlo. Presvedčil som sa, že mám svoje obecenstvo, čo mi dodalo odvahy. Trvalo potom ešte ďalšie štyri roky, kým som sa definitívne rozhodol otvoriť vlastné pantomimické divadlo. Nevedel som, ako ho pomenovať, tak som ho nazval podľa svojej prvej postavičky Divadlo Kefka...

Zhovárala: sa Anna SLÁVIKOVÁ

Foto: internet; zdroj: zivot-pluska.sk