Sebavedomý národ sa nezrieka minulosti

thumbnail

Čo robia pre objektivizáciu dejín špecializované ústavy platené štátom?. Viete, že vraj centrum Veľkomoravskej ríše bolo v dnešnom Rumunsku? Že Svätopluk a sv. Metod sú pochovaní v rumunskom Arade? Prekvapujúce? Veď ide o naše dejiny úplne inak! Takto na ne hľadí autor Alan Dolog, pôvodom Slovák, chemický inžinier, ktorého fascinuje história, ale rovnako ako mnohým iným amatérom ani jemu nestačí deravý výklad našich dejín. A je zahanbujúce, že ani štvrťstoročie od nadobudnutia štátnej samostatnosti sme nedokázali vybudovať viacvrstvový systém historických ústavov, skôr naopak. Nevedie sa nijaká odborná polemika, lebo prakticky nie je o čom. Ale prečo? Poskytol Historický ústav SAV nové pohľady na našu históriu? Prišiel s novými poznatkami? Alebo pracoviská vysokých škôl? Mená ako Zavacká, Kováč či Kamenec obiehajú médiá vtedy, ak treba niekomu pohroziť, lebo narušil ich hegemóniu. Na Slovensku ešte vždy platia dejiny, ktoré vznikli pod kuratelou Prahy a totalitného režimu.

POD NÁTLAKOM

Nádejnými centrami vedeckého výskumu v oblasti historiografie sa svojho času stali Matica slovenská a Ústav pamäti národa. Preto, že dali priestor mladým i v zahraničí vyštudovaným historikom. No práve tieto inštitúcie sú pod ustavičným tlakom korporátnych médií. Keď sa vláda Ivety Radičovej rozhodla zmeniť zákon o ÚPN, vystúpil Ján Čarnogurský na tlačovej konferencii,  kde o. i. povedal, že „navrhovaný zákon vlastne likviduje nezávislosť ÚPN, a tým pomerne veľmi skoro bude likvidovať ústav ako nezávislé samostatné centrum výskumu a interpretácie moderných slovenských dejín“ V tom čase ústav zamestnával viacerých mladých historikov a vydával značné množstvo publikácií, ktoré menili pohľad na našu minulosť. Je zaujímavé, že ďalší predseda predstavenstva ÚPN Ondrej Krajňák, aj keď bol aktívnym členom KDH,  podstatne oklieštil vydávanie kníh, no najmä prepustil z ústavu historikov, ktorí sa zaoberali najnovšími slovenskými dejinami. Napokon prvým predsedom správnej rady ÚPN bol Ján Langoš, ktorý mal blízko ku KDH, veď do NR SR sa dostal na ich kandidátke. Napriek tomu v roku 2005 došlo medzi nimi k zaujímavej prestrelke. Čarnogurský ako advokát zastupoval jedného kňaza, ktorého ústav na svojej internetovej stránke zverejnil ako agenta ŠtB. Žaloval ÚPN, lebo podľa Čarnogurského, ľudia, ktorí chcú dokázať svoju nevinu, teda že nespolupracovali s ŠtB, musia žalovať ÚPN, a nie eštebákov, ako tvrdil Langoš. Ten ho vzápätí obvinil z politickej zodpovednosti za skartáciu zväzkov ŠtB.

PRIESTOR PRE AMATÉROV

Faktom je, že Čarnogurský bol už od decembra ’89 vo vysokých vládnych funkciách. V novembri 1990 riadil Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Bol predsedom slovenskej vlády aj ministrom spravodlivosti v prvej Dzurindovej vláde. No neurobil nič, aby sa Slováci dozvedeli pravdu o svojich dejinách. Keď v roku 1995 vyšli Dejiny Slovenska a Slovákov od prof. Milana S. Ďuricu, KDH sa pridalo ku škandalizácii knižky na medzinárodnej úrovni a musela byť stiahnutá zo škôl ako účelová publikácia. Čarnogurský bol prvý predseda KDH a vo funkcii zotrval desať rokov. Pod jeho vedením hnutie odmietalo samostatnosť Slovenska a k vzniknutému štátu sa správalo maximálne nepriateľsky. Preto správanie Čarnogurského po odchode z politiky vzbudzuje údiv. Zastal sa síce  ÚPN, ale jeho stranícky kolega ho ako druhé centrum historického výskumu vzápätí zlikvidoval. Matica je tiež pod tlakom, a tak namiesto odbornej polemiky vznikajú knižky amatérov. To nie je cesta sebavedomého národa, ktorý chce poznať svoju minulosť.

  Eva ZELENAYOVÁ