ANALÝZA
Správanie a konanie ľudí v spoločnosti výchove mladých ľudí veľmi nepomáha. Ľudská civilizácia preniká do vesmíru, ktorého tajomstvá viac odkrýva. Pritom paradoxne človek na zemi stavia veľakrát bariéry na odhaľovanie tajomstiev svojej duše. Takmer dennodenne dochádza k zlyhaniam človeka v podobe manipulácií, krádeží, ale aj zneužívania spoločenského postavenia, klientelizmu, úplatkárstva... Stále viac sa presviedčame, že ľudská „tvorivosť“ v negatívnych činnostiach je priam nekonečná. V atmosfére rôznych konšpiračných teórií, neustáleho ohovárania, priam vzájomného osobnostného hanobenia sa v rituáli opakujúcich sa každoročných udalostí začína nový školský rok. Na chvíľu si spoločnosť uvedomí, že sa žiada trochu pohovoriť o význame výchovy a vzdelania mladých ľudí pre budúcnosť národa a štátu. Popritom sa čo-to povie aj o význame práce učiteľa.
■ MLYN BEZ VODY
Lenže správanie, konanie ľudí v spoločnosti veľmi nepomáha výchove mladých ľudí vo veku od šiestich do devätnástich rokov, ktorí v rukách s mobilmi a na ušiach so slúchadlami si žijú relatívne vo svojom svete narúšanom najmä všetkými negatívami valiacimi sa z mnohých médií. V spoločnosti s najvyspelejšími informačno-komunikačnými technológiami sa ukazuje, že vzdelať človeka možno len na základe skutočne kvalitnej výchovy. Bez ktorej, parafrázujúc J. A. Komenského, je nielen škola, ale vôbec celá spoločnosť ako „mlyn bez vody“.
V dejinách ľudstva bola výchova človeka relatívne vždy v centre pozornosti dobového filozofického i pedagogického myslenia. Napríklad antický filozof Platón (437 ‒ 397 pred n. l.) ocenil výchovu vetou: „Nie je nič božskejšieho ako výchova.“ Podľa sv. Gregora Naziánskeho je „najväčším umením vychovať človeka“, I. Kantovi „človek len výchovou môže sa stať človekom“ a G. V. Leibnitz bol presvedčený, že „ak sa podarí zreformovať výchovu, podarí sa zreformovať celé ľudské pokolenie“. Zaujímavý a aj pre súčasnosť podnetný názor o výchove vyslovil Sokrates (469 ‒ 399 pred n. l.): „Ten, kto vychováva iných k správe štátu, je cennejší než ten, kto štát práve spravuje.“
Postupom času sa aj v dielach iných mysliteľov výchova dostávala do popredia. Vznikali rôzne ideály, ktoré sa menili vplyvom mocenských záujmov a rôznych myšlienkových a pedagogických smerov atď. Humanitný ideál je jedným zo základných atribútov ľudského rodu. Aforisticky možno hovoriť o poľudšťovaní človeka. Jeho vývinové premeny a konkrétne prejavy sa dajú sledovať od antiky cez nasledujúce historické epochy až do budúcnosti. Pritom minulá fáza zvyčajne zanecháva stopy aj v nasledujúcej, ktorá na druhej strane sama anticipuje ďalšie vývinové premeny. Tento kolobeh v podobe jeho vývinovej kontinuity a vnútornej protirečivosti sa dá sledovať aj na Slovensku povzniku samostatnej Slovenskej republiky (1993). Revolučný pohyb sa vtedy manifestačne prihlásil k humanizácii verejného života, čo sa v programovej rovine stretlo so všeobecným súhlasom a v oblasti školstva priam s nadšením. Skúsenosť uplynulého viac ako štvrťstoročia ukazuje, že nádejná humanizácia výchovy detí a mládeže v rýchlo sa meniacich spoločenských podmienkach neprebieha bez problémov a neraz aj nových protirečení. Mladí ľudia najmä na viacerých výchovných predmetoch sa učia o rôznych cnostiach a večných hodnotách, ale v reálnom živote zisťujú pravý opak. Médiá ich presviedčajú, že nie vnútorne vybudovaný pevný hodnotový systém je rozhodujúci, ale skôr vonkajší imidž. Často vidia, že cesta k úspechu vedie cez predvádzanie sa, a nie tvorivou prácou. Pri výchove dospievajúcich dievčat a mládencov spoločnosť takto rôznymi senzáciami a lákadlami neraz deformuje ich vedomie. Škola v tomto sa už pomaly stáva akýmsi osamelým ostrovčekom, kde učitelia vštepujú dospievajúcej generácii pozitívne ľudské hodnoty, ale po prekročení brány školy mládež vidí a počuje niečo úplne odlišné. Súčasné problémy s výchovou mládeže potvrdzujú silnejúcu spojitosť s konkrétnymi spoločensko-politickými a kultúrnymi procesmi súčasnosti. Preto výchova aj v novom školskom roku sa priam musí stať rozhodujúcim činiteľom pri celkovej kultivácii človeka ako jedinečnej osobnosti, lebo povedané s Ladislavom Ballekom: „Ak nie sme kultúrni, zlyháme. Zakaždým.“
■ ETIKA KOMUNIKÁCIE
K zlyhávaniu dochádza u ľudí na významných štátnických postoch, vo vedúcich funkciách v štátnej, vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére, čiže u vzdelaných ľudí. Niektorí politici sa po získaní moci pretekajú v návrhoch, ako vykoreniť rôzne neduhy, napríklad korupciu, klientelizmus a pod. Takmer všetci sa však radšej pozerajú na prečiny toho druhého, čo ich následne vedie k nielen povrchnému, ale najmä priam k vulgárnemu výberu jazykových prostriedkov. Pritom, povedané s jazykovedcom Jánom Findrom, „etika komunikácie predpokladá, že autor neprekročí hranice kategórie miery, že jeho komunikačná aktivita bude v súlade s mravným konaním a s normami spoločenského správania“ (2013). Preto najmä v predmete slovenský jazyk a literatúra je potrebné naučiť žiakov vytvárať zmysluplný text v kontexte osobnej zodpovednosti každého za vyslovené slovo, predovšetkým vo verejnom priestore. Nie nadarmo naši predkovia vymysleli príslovie: Vtáka poznáš po perí a človeka po reči. Len ako sa to má podariť slovenčinárovi, keď mnohí v médiách priam „šliapu po jazyku“, a dokonca v ostatnom čase registrujeme aj útoky na slovenský jazyk návrhom úprav doterajšej legislatívy o štátnom jazyku. A zarážajúce je, že za dobrou myšlienkou si už človek pomaly „zoderie nohy po kolená“, keďže mediálny verejný priestor aj mladým ľuďom viac ponúka lacnejšiu bezduchú myšlienku, ktorá až príliš často sa vyjadruje vulgárnym jazykom. Preto aj v školskej jazykovej výchove nemusí sa vždy, veľakrát „násilne“, hľadať čosi nové (pri hlbšom poznaní sa aj tak ukáže, že je to len do tzv. moderných šiat oblečené už dávno pred tým objavené), ale viac sa usilovať uviesť do reálneho výchovno-vzdelávacieho procesu všetko doteraz označované ako inovatívne, aby sa nemuselo konštatovať, že škola „kráča svojou cestou“ a „život svojou“.
■ ZODPOVEDNOSŤ ZA SLOVO
V súvislosti s výchovou všeobecne, a osobitne aj jazykovou výchovou, sa zabúda, že správanie a konanie človeka a tiež jazykové vyjadrovanie v dospelom veku má korene vo výchove už od detstva, lebo „... výchova ku kultúre sa začína už v plienkach“ (M. Válek). Veď ak dieťa zodpovedne vychovávajú rodičia a potom túto výchovu umocní aj školský výchovno-vzdelávací systém a to všetko je podporené celkovou priaznivo pôsobiacou všeobecnou spoločenskou výchovou, tak potom takto vychovaný človek bude schopný čeliť v živote rôznym negatívnym zvodom a nástrahám. Možno sa pri formovaní osobnosti človeka príliš preferuje, aké dosiahol vzdelanie, aké má spoločenské postavenie, aké má konto..., ale neraz sa prehliada, či je dobrým človekom, či problémy rieši v duchu pozitívnych hodnôt, ako sa správa k ľuďom. Povedané s M. Válkom: „Kultúra je práve ten druh ľudskej aktivity, ktorá z odborníka robí človeka.“ Možno pripomenúť aj iné jeho vyjadrenie (z osemdesiatych rokov 20. storočia), v ktorom zdôraznil, že najmä „... kultúrnosť človeka podmieňuje aj také veci, ako je plnenie... pracovných povinností“. Dá sa to aplikovať na akúkoľvek komunikáciu človeka s človekom, pretože prostredníctvom vysloveného slova každý prejavuje svoj vzťah k partnerovi v komunikácii. Tu aj školská prax by mala väčšiu pozornosť venovať tvorbe jazykových prejavov vo vzájomnom napätí osi pravdivosti ‒ nepravdivosti, logickosti ‒ nezmyselnosti, spriezračňovaniu ‒ zahmlievaniu podávanej informácie. Žiaľ, pri viacerých komunikačných aktivitách tzv. novinárov sa dôsledne nerešpektujú, resp. vôbec nerešpektujú určité normy ako dobro, cnosť, spravodlivosť, pravdivosť. A v húštine takých a oných slov, manipulatívnych, konšpiračných, zavádzajúcich..., sa vo virtuálnom svete „svojich“ mobilov pohybujú, surfujú dospievajúci mládenci a devy, ktorí(é) sú v reálnom živote úplne zmätení(é), čomu majú veriť/neveriť: čo hovoria učitelia z „múdrych“ kníh alebo čo vidia/počujú z úst napríklad verejných činiteľov, ktorí ako volení zástupcovia by mali slúžiť pravde a dobru na prospech občana.
■ ZMÄTENÁ KULTÚRNOSŤ
V naznačených intenciách sa stáva školská výchova človeka ku kultúrnosti priam syzifovskou prácou. Pritom kultúrnejší človek bude hľadať spôsoby, ktorými skôr napomôže riešenie na prospech ďalšieho rozvoja medziľudských vzťahov. Napokon existuje dosť príkladov nielen z konaní literárnych hrdinov, ale aj z každodenného života, keď človek videl zmysel života len v čestnom konaní. Pri jednej príležitosti aj L. Ballek zdôraznil, že „... akí sme, za to môže naša kultúra“. Žiaľ, práve kultúra sa stále viac stáva popoluškou a „pojem kultúra sa zamieňa s pojmom zábava“ (M. Válek). Výrazným spôsobom sa to prejavuje devalváciou tradičných kultúrnych hodnôt, ktorých absencia sa dosť výrazne podieľa na tom, že súčasná nielen škola, ale aj spoločnosť nepomáha k výchove skutočne kultúrnych osobností.
Poznatky je potrebné poznať ako východisko na premýšľanie, prehodnocovanie a vytvorenie si vlastného svojského, ale zároveň kultivovaného pohľadu mladého človeka na javy, ktoré ho obklopujú. Ale pri vyplňovaní testov, ktoré ešte stále „ovládajú“ slovenské školstvo, sa ťažko dosiahne aj prepotrebné kritické myslenie. Oveľa pozitívnejšiu úlohu by pre mladých ľudí pri rozvíjaní ich kritického myslenia zohralo slovo spisovateľa ako výber správnej odpovede v teste. Žiaľ, zo života spoločnosti sa následkom neustále presadzovanej povrchnosti vytráca slovo majstra slova, keďže nedostáva veľa priestoru najmä v elektronických médiách.
A tak už ostáva len na zanietených učiteľoch, ktorí cez humanistické posolstvá, zhmotnené v mnohých literárnych dielach, sa usilujú usmerňovať citlivú dušu dospievajúcej mládeže. Veď duša dievčiny a mládenca je rovnako krásna ako u predchádzajúcich generácií. Len je potrebné ju vnímať a oslovovaťslovami, ktoré nerodia nudu, ale slovami, ktoré poľudšťujú v záujme Človeka.
Pri kontinuitnom odovzdávaní poznatkov a skúseností a vzájomnom ovplyvňovaní sa generácií práve prostredníctvom slov má tak šancu každý svojím slovom pomôcť k tomu, aby z nastupujúcej, dnes ešte školopovinnej mládeže sa stali neskoršie ľudia, ktorým nič ľudské nebude cudzie. Aby školské zvonce zazvonili do svedomia všetkým, ktorí sa nechcú len utápať v prítomnom prízemnom konzume, ale myslia aj na budúcnosť, ktorú budú zabezpečovať ich deti, vnuci...
■ REFORMNÉ ZMENY
V súčasnosti sa v oblasti školstva uskutočňujú reformné zmeny. Treba si však uvedomiť, že škola je priestorom ľudí ‒ žiakov, učiteľov ‒, kde sa nedá začínať od nuly. Preto tento proces zmien v školstve bude len v každodennom uvedomovaní si všetkých zainteresovaných, čo je skutočne potrebné sprístupňovať mladým ľuďom, ako ich viesť k poznávaniu skutočných hodnôt, naučiť ich vedieť rozlišovať a oddeľovať „plevy od zrna“. Predovšetkým v tomto treba napĺňať ducha zmien, ktoré predpokladajú nielen odovzdávanie vedomostí do hláv, ale najmä výchovu mysliacich bytostí. Bytostí, ktoré sa nedajú manipulovať, ale na základe poznaného budú rozmýšľať. Vtedy sa dá mat rozrastajúcej ľahostajnosti, ktorá plodí len konzumných užívateľov. V novom školskom roku je potrebné odzvoniť „prekvitajúcej“ povrchnosti a ľahostajností, vtĺkaniu nepotrebných poznatkov, ale skôr s mladými ľuďmi viesť zmysluplný dialóg o všetkých problémoch človeka, ktoré si však stvoril človek sám. Ak si celá spoločnosť konečne raz uvedomí, že výchova a vzdelanie človeka je jednou z najvýraznejších ciest pre zmenu k lepšiemu v budúcnosti a škola sa vo výchove zameria na hodnoty, a to aj tie v dobrom slova tradičné (veď ich v pote tváre postupne v našom kultúrnom prostredí budovali celé generácie), potom sa možno vytvorí relatívne širší humanizačný priestor, v ktorom bude človek „každý deň stretávať Človeka“. V opačnom prípade sa ocitneme duchovne nahými, totálne obklopenými konzumným pozlátkovým obalom... Ten sa môže rovnako zmeniť na už známy ostnatý drôt (len v inom posunutom význame), ktorý aj za účinnej pomoci všadeprítomných všemocných peňazí sa omotá okolo bezduchých hláv... .
V školskom prostredí sa otvára priestor reformovať slovo u všetkých, aby nadobudlo svoju primeranú váhu v medzigeneračných vzťahoch. Tu totiž nemožno niečo presunúť alebo sprivatizovať, resp. predať atď. Tu je potrebné v každodennom ľudskom dotyku slova hľadať i za cenu strácania v záujme nového, ktoré musí tvorivo nadväzovať na predchádzajúce, v záujme nie úzkeho okruhu (V)vyvolených „finančných“ kruhov, ale v záujme kontinuitného odovzdávania si všeľudských hodnôt obsiahnutých v SLOVE, ktoré aj v škole pôsobí „ako zamat i meč“, preto je potrebné, povedané s Miroslavom Válkom, „vyberať ho ako drahokamy...“.
Július LOMENČÍK ‒ Foto: Emil SEMANCO