Prečo sa nám Hodža prihovára
Nedávno uplynulo osemdesiat rokov od dňa, keď v USA zomrel slovenský politik európskeho formátu Milan Hodža (1878 ‒ 1944). V Sučanoch, kde sa narodil na evanjelickej fare, si to pripomenuli rodáci. V septembri sa uskutoční vyhodnotenie tradičného celoslovenského podujatia pre žiakov Hodžov novinový článok. Veď Hodža bol prvý, kto získal čestný doktorát zo žurnalistiky na bratislavskej alma mater, dnes Univerzite Komenského. V novembri sa v súvislosti s Hodžom v bratislavskom Pálfiho paláci bude konať vedecká konferencia Osobnosti slovenskej politiky.
Milan Hodža nám zanechal pozoruhodné dedičstvo, pozoruhodný životopis, výnimočné dielo. Zaň sa pokladá, ako to neraz pripomínali okrem iného aj SNN, štúdia Federácia v strednej Európe. Vyšla v roku 1942 v Londýne. A až v roku 1997 v slovenskom preklade. V slávnostnom štátnom akte v júni 2002 vládny špeciál previezol telesné pozostatky Milana Hodžu z Chicaga na Národný cintorín v Martine.
Z týchto dátumov vidno, s akým obrovským oneskorením si slovenská verejnosť osvojuje historickú pamäť. A nielen slovenská – jedna faktograficky najdôslednejšia vedecká práca týkajúca sa Hodžu vyšla v roku 1999 v rámci osobitného projektu pražskej Univerzity Karlovej. Len uvedenie prameňov a literatúry zaberá významnú časť, lebo „spracovanie činnosti tejto významnej osobnosti novodobej československej histórie bolo a stále zostáva veľmi náročné“.
Uvádzame to preto, aby bolo zrejmé, čo všetko dokázali za roky nazhromaždiť autori na tému, ktorá dala názov ich vedeckej štúdie – Hodža versus Beneš. Je to vzrušujúce čítanie o spore o slovenskú „samobytnosť“. Toto slovo používal Hodža, ale napokon sa ujali iné výrazy. V spore s Benešom o schopnosť „riešiť svoj štátny problém podľa túžby a záujmu oboch národov, českého a slovenského ... vlastný snem znamená mnoho, nevyhnutnú politickú budúcnosť Slovenska, jeho verejnoprávnu svojbytnosť v ČSR“. Hožda to okrem iného píše v decembri 1943 v rozsiahlej štúdii argumentov Benešovi, zástancovi unitárneho československého štátu jedného národa. Pripomína, že v rámci národnostného štatútu sa uvažovalo dokonca o troch zemských snemoch – pre Čechy, Moravu a Sliezsko, ako aj pre Slovensko. Svet bol uprostred vojny, ale rozhľadený Hodža zápasil o národnostný štatút s centralistom Benešom. Má koncepciu federácie pre strednú Európu. Cieľ? Aby federácia bola schopná čeliť tak sovietskym, ako aj nemeckým záujmom.
Dnes, keď vidíme premeny na európskej politickej mape, je tiež, tak ako kedysi, zrejmé, že sa otvára možnosť posilnenia úsilia reformovať súčasnú Európsku úniu. Najmä nájsť rovnováhu medzi záujmami národných štátov a centralistickým úsilím orgánov EÚ.
Hodžov politický osud sa nám prihovára aj ako poučenie. Takmer tristo strán štúdie českých historikov nám umožňuje poznať do podrobností aj metódy politického boja, rozhodne to nebolo ani v emigrácii v rukavičkách. A tak sa podarilo Benešovi odstaviť najprv Štefana Osuského, ktorý okrem iného podpisoval za Československo Trianonskú zmluvu (1920). A nazval ju tisícročným vyúčtovaním s Uhorskom. „ Vyučtovaním podpísaným od vrchu až dolu krvou, utrpením a biedou môjho slovenského národa.“
A politicky odstavil aj s podporou slovenských diplomatov, podporovateľov Beneša, J. Papánka a V. Hurbana nakoniec aj M. Hodžu. Odstavený a vyradený Hodža v roku 1942 vydáva dielo o federácii v strednej Európe, dodnes poučný politický testament.
Na úplnom začiatku bola skupina nemaďarských politikov monarchie s jej štátnym katolicizmom, medzi nimi ani nie tridsiatnik evanjelik Hodža. Tvorili skupinu okolo následníka habsburského trónu, vypracovali návrh federalizácie monarchie. Aj s mapou návrhu federácie, kde je po prvý raz uvedený i názov Slovensko. Mapa aj s fotografiami Hodžu je dodnes vystavená v rakúskom zámku Artstetten.
Tu je totiž pochovaný aj František Ferdinand d´ Este zavraždený s manželkou v Sarajeve. A s ním „umrela“ aj úvaha perspektívneho budúceho cisára, nástupníka trónu, o federácii, ktorá mala po prvý raz uviesť na európsku mapu názov Slovensko.
Dušan D. KERNÝ
Foto: Internet