V tejto tak trochu geografickej exkurzii chcem opísať spolupôsobenie dvoch škodlivín – Česko-Slovenska a komunizmu – v Zborove, kedysi malebnej obce na východnom Slovensku, odkiaľ pochádzam. Popud na napísanie vznikal postupne pri mojich cestách za koncertmi najmä po Morave. Hneď skraja musím povedať, že na Moravu či do Čiech chodím rád koncertovať, sú tam skvelé kluby a úžasní ľudia, ktorí vedia oceniť aj trochu inú muziku, ako sa teraz rinie z rádií.
Keď sa tak hodiny terigáme autom za naším cieľom, míňame občas aj pekné historické zámočky či iné dobre zachované a zrenovované stavby. A nezriedka sa v aute ozve: ako pekne sa tu vedia postarať o svoje pamiatky a my..., no, škoda hovoriť, že... A pri diskusiách, ktoré sa potom vždy rozpútajú, sa postupne vyformoval aj tento článok. Rozpisovať sa však veľmi nechcem, pretože podstatu toho, čo chcem povedať, najlepšie vystihujú fotografie a staré pohľadnice. Hádam len toľko – presne podľa príslovia: Kto má škodu má aj posmech –, česká vláda nás nielenže okrádala, takže na naše pamiatky peňazí takmer nebolo, ale nakoniec ešte my z toho vychádzame ako nekultúrni barbari.
■ SKVOST V ŠARIŠI
Pred prvou svetovou vojnou bol Zborov jeden zo skvostov na mape Šariša. Bol tam rákociovský kaštieľ s renesančným Kostolom sv. Žofie, sirmajovský kaštieľ, čarovná storočná lipová aleja, sirmajovská hrobka, serédiovský kaštieľ, neodmysliteľný barokovo prestavaný kostol s gotickými základmi, pekná budova Kresťanského potravného družstva a nechýbala ani synagóga s rituálnymi kúpeľmi. No prišla pohroma s názvom prvá svetová vojna, keď stačilo pár dní marca 1915 a spoločnými silami rakúsko-uhorského a ruského delostrelectva obec prakticky ľahla popolom. Artiléria a následné útoky jednotiek jednej i druhej strany zničili asi tristoštyridsať domov a Podhradie bolo prakticky zrovnané so zemou.
Samozrejme že poškodené boli aj kaštiele, najviac asi sirmajovský. Opravu poškodených či postavenie nových domov pre obyvateľov Zborova našťastie ešte ako-tak stihla rakúsko-uhorská vláda. Keďže na kaštiele za tri zvyšné vojnové roky Uhorska už nezostalo, tie čakali na novú, česko-slovenskú vládu. Samozrejme že sa nedočkali, veď Slovensko bolo pražskou vládou systematicky rabované – špeciálne za masarykovskej republiky. Kdežeby tá posielala peniaze na obnovu slovenských pamiatok! Na ilustráciu prikladám aj pohľadnicu z roku 1924, kde vidíme poškodený rákociovský kaštieľ. Podľa fotografie vtedy jeho stav ešte nevyzeral nijako beznádejne, rovnako ako aj na sérii pohľadníc o vojnových škodách, ktoré boli vydané v roku 1915. No ako som už spomínal, na jeho opravu z Prahy neprišla ani tehla. Ale zato v roku 1928 tu Veľký brat nezabudol inštalovať pamätník Českej družine pri príležitosti jej vstupu na pôdu Č-SR v roku 1914. Červenej armáde, ktorá tu začala nastoľovať vražedný komunistický režim, osadili v Zborove už dve (!) tabule (asi preto, aby to mohli dvaja komunisti čítať naraz). Ale zborovskí občania, ktorých takto „oslobodili“ a poslali na roky do sovietskych gulagov, tí nemajú tabuľu nijakú...
■ ČO NEZNIČILI KANÓNY...
A tak jednotlivé pamiatkovo cenné budovy v Zborove pomaly chátrali, až prišli komunisti a zrovnali ich so zemou. S výnimkou Kostola sv. Žofie, na ktorom lacno zakryli strechu a spravili tam sklad miestneho štátneho majetku, a pomerne zachovalého sérediovského kaštieľa, ktorý sa využil pre lesnú správu. Ale nakoniec neprežil ani ten, pretože keď v polovici šesťdesiatych rokov vyhorel, nechali ho trestuhodne schátrať, ako to vidíme na fotografii zo súčasnosti. Veď na slovenské pamiatky si z centralizovaného rozpočtu nikto neodvážil príliš dôrazne pýtať peniaze, najmä po procesoch s buržoáznymi nacionalistami. A keď sa aj nejaké peniaze horko-ťažko vymámili, bral väčší, v tomto prípade susedný Bardejov, čo má súvis aj s biednou výkonnosťou socialistickej ekonomiky.
Pravdaže, neprežilo ani miesto obľúbených nedeľných prechádzok Zborovčanov – čarovná aleja so storočnými lipami, ktorými ešte František Rákoci I. označoval svoju korešpondenciu s Viedňou „sub centum filliis“. Stromy vyrastali, starli, no nikto sa o ne nestaral, ani nedosádzal nové. Až jedného dňa súdruh predseda MNV nariadil lipy zoťať, lebo sa bál, žeby mu nejaká mohla padnúť na dom. Určite bol so sebou veľmi spokojný, akú ďalšiu ranu uštedril prežívajúcim pozostatkom feudalizmu...
A tak postupne do nenávratna zmizla zo sveta jedna malebná obec, kde sa turisti mohli obracať v húfoch. Nový obchodný dom so šedivou architektúrou, aj keď nanovo vymaľovaný, či policajná stanica z čias socializmu veru nikoho veľmi lákať nebudú, nehovoriac už o strate estetickej kvality života miestnych obyvateľov. Poobdivovať sa dá nanajvýš ešte tak monumentálna kopa kamenia, ktorá zostala zo Serédiho kaštieľa...
■ AZDA DOBRÁ SPRÁVA
Ale pre prípadných záujemcov o návštevu Zborova tu mám aj dobrú správu. Našli sa totiž mladí aktívni ľudia ako Vladimír Kaminský, ktorí sa už vyspali z apatie a nezáujmu, a s neuveriteľným nasadením, za spolupráce veľkej časti Zborovčanov chcú sa postarať o zachovanie hlavnej dominanty Zborova, zborovského hradu – Makovice. Presnejšie povedané aspoň toho, čo z neho zostalo, aby sa aj ten celkom nerozsypal na kopu kamenia. Pomaly sa pracuje aj na reštaurovaní Kostola sv. Žofie, dokonca sa povráva, že aj serédiovský kaštieľ je na rade. Držíme palce.
Ján LITECKÝ ŠVEDA – Ilustrácie: archív autora