Tridsať rokov slovenskej štátnosti – SERIÁL

Historické východiská slovenského národa smerujúce k vytvoreniu štátu

Marián TKÁČ – Foto: archív autora, SNN, TASR, internet

 Podľa výskumov DNA až osemdesiatpäť percent Slovákov má gény staršie ako osemtisíc rokov. Keďže mená generácií predkov sa menili, začiatky našej kultúrnej identity spájame s pomenovaním našich predkov ako Sloveni/Slováci. Juraj Papánek v Historiae Genitis Slavae z roka 1780 píše, že „za vlády Babaka Slováci zanechali meno Markomani“. Keďže po Babakovi nasledoval Samo, ak by sme uverili Papánkovi, naše najstaršie pomenovanie vzniklo už pred rokmi 623 ‒ 624. Väčšiu istotu máme s pozývacím listom, v ktorom v roku 862 menuje Rastislav a spol. svoj ľud „Slovenmi“ (nie Moravanmi ani Čechmi): „My Sloveni sme ľud prostý.“ Nomen omen. O meno ide vždy na prvom mieste.

Odvtedy až do roka 1127, keď umrel posledný nitriansky knieža Almoš, žili Slováci pod „nitrianskym údelom“. Pričom už od 14. marca 1074, keď Nitran Gejza zjednotil Nitravu so Zadunajskom pod nitrianskou červenou zástavou s bielym dvojramenným krížom, stali sa Slováci jedným z národov Uhorska a až do konca 17. storočia hrali významnú rolu. Od bitky pri Moháči (1526) na Slovensku sídlili svetské i duchovné centrá Uhorska a tie ovládali Slováci. Uveďme ako príklad palatínov Štefana Ilešháziho a Juraja Turza, uhorského prímasa a vicekráľa Juraja Slepčianskeho či polyhistorov Samuela Timona, Mateja Bela.

• ROVNÝ S ROVNÝM

Spokojnosť Slovákov s Uhorskom, ktorú ukončila až tuhá maďarizácia, viedla k vzniku myšlienky o nadradenosti národa nad štátom. Matej Šuhajda ju v roku 1834 vyjadril takto: „Národ ako hodnota stojí vyššie ako vlasť v ponímaní štátneho útvaru.“ Táto doktrína pretrvala až do roka 1938. Vtedy chcel Hlinka „samostatný, neodvislý, individuálny slovenský národ v rámci autonómie“. Ba ešte aj 13. marca 1939 bol národ viac ako štát. K zmene „muselo“ Slovákov „dotlačiť“ Nemecko. Vlastný štát odhlasoval Snem slovenskej krajiny symbolicky sedem minút po dvanástej 14. marca 1939. Keď na konci vojny tento štát skončil, jeho prezident v obrannej reči pred Národným súdom 17. a 18. marca 1947 povedal: „Národ slovenský stal sa takto rovnocenným národom s ostatnými národmi, medzi ktorými má právo žiť ako rovný s rovným v akejkoľvek konštelácii, teda i v novoobnovenej republike Česko-Slovenskej ako rovný s rovným, nič inšieho nehlásam.“

Toto všetko sme uviedli, aby sme podčiarkli historickosť udalostí z rokov 1990 – 1992, keď sa rodila súčasná slovenská štátnosť, ktorá sa naplnila s dátumom 1. január 1993. Aby si význam vzniku štátu uvedomili najmä tí, ktorí ho berú ako samozrejmosť a ktorí hazardujú s jeho budúcnosťou. Aj tí v riadiacich štátnych pozíciách dnes vedia o dňoch, činoch i postojoch osobností spred tridsiatich rokov málo. Preto sme my, ktorí sme vtedy „boli pri tom“, povinní vydávať svedectvo.

• PREŽIJE NÁŠ ŠTÁT?

Aby však nešlo len o „pusté spomínanie“, chceme zároveň hľadať odpovede na otázky, ktoré sa dnes ukazujú ako čoraz aktuálnejšie. Nuž pýtame sa: Dozrel vtedy náš národ natoľko, že sa začal sebavedome uchádzať o vlastný štát? Pomáhal nám „niekto“ – ako to robili vládcovia z Berlína v roku 1939, alebo štát bol výsledkom nášho stáročného úsilia dostať meno Slovenska na mapu sveta? Vybojovali sme samostatnosť bez súhlasu mocných sveta? Prečo sme sa s Čechmi „museli rozísť“? Majú pravdu odporcovia samostatnosti, ako napríklad kontroverzný novinár Hríb, ktorý vyhlasuje, že zakladatelia Slovenskej republiky sú zločinci a samostatný štát chceli iba preto, aby mohli ľahšie kradnúť? Nevie, že Slovensko zbavili vlastníctva výrobnej základne a na rozdiel od okolitých štátov neponechali mu ani banky, ani monopoly v oblasti energetiky či dopravy a „preosievali ho“ sitom prudkých reforiem bez ohľadu na vplyv na život ľudí dve Dzurindove stredo-pravo-menšinové vlády v rokoch 1998 ‒ 2006? Čo sme za tridsať rokov docielili a čo nie? Je Slovensko suverénnym štátom alebo už nie, a ak nie prečo a odkedy? Konali sme pred tridsiatimi rokmi správne, ak sme sa usilovali o vlastný štát? Túto otázku sme už v SNN položili. V prvom čísle roka 2021 sa spýtal Dušan Kerný: „Integrácia neobišla ani Slovensko a nadobudla podobu, ktorá vyvoláva otázky typu či ešte máme silu spravovať päťmiliónový národ sami?“ Toto je vážna otázka slovenského dneška a zajtrajška: Sú šance na pretrvanie slovenského štátu? Prežije tento štát spravovaný tak, ako spravovaný je, víchricu či búrku, ku ktorej speje svet?

• ÚSPEŠNÝ PRÍBEH

Začnime teda náš seriál konštatovaním, že nie sme národ počtom veľký, nie sme však ani najmenší ‒ spomedzi 49 štátov Európy je 25 menších a len 23 väčších. Po tridsiatich rokoch sme formálne plnoprávnym štátom v rodine OSN. Od júla 1993 sme členom Rady Európy, v roku 2004 nás prijali do EÚ aj do NATO. Od 1. januára 2009, vtedy ako v jednom zo šestnástich štátov EÚ, platíme eurom. Od 28. júla 2000 sme jedným z tridsiatich ekonomicky najvyspelejších štátov sveta združených v OECD.

Je teda náš príbeh, ktorý sme pred tridsiatimi rokmi vzali do vlastných rúk, úspešný? Kde a kedy sa stala chyba, ak sa do pera vtláča veta: „Slovensko ako štát bude mať bez zásadnej zmeny čoraz menej suverenity.“ Bolo to v roku 1995 po únose prezidentovho syna? Po zavraždení právnika Ernesta Valka v jeho dome v roku 2010? Zrušení Mečiarových amnestií v roku 2017? Vražde novinára Kuciaka a jeho snúbenice 21. februára 2018? Boli to prekvapujúce výsledky prezidentských volieb v roku 2019 a parlamentných volieb v roku 2020?

Štát je zvrchovaný a suverénny vtedy, ak má schopnosť riadiť sám seba, je schopný presadzovať národné záujmy v domácej i v zahraničnej politike. Ak je schopný správať sa konceptuálne, pozná svoj zmysel a poslanie a dokáže organizovať také aktivity, ktoré sú v svetovom meradle ojedinelé, čo mu dodáva možnosť byť výnimočným a vo vyššej miere suverénnym bez ohľadu na svoju veľkosť.

Ak má svoju národno-štátnu doktrínu, pestuje národno-štátnu ideológiu, má vplyv na vzdelávacie a informačné procesy v štáte.

Ak pozná a rozvíja vlastné kultúrne a spoločenské tradície, pozná zmysel svojich dejín.

Ak má v rukách potrebné hospodárske a potravinárske zdroje.

Ak sa dokáže starať o zdravie a reprodukciu národa ‒ inými slovami ak nevymrie.

Ak má dostatočné zdroje a sily na vlastnú vojenskú obranu.

Po tom, čo sa o víziu štátnej doktríny pokúšal prezident Rudolf Schuster, ubehlo takmer dvadsať rokov – a nič také oficiálne nevzniklo, nijaký štátny orgán nijakú víziu neprerokoval a ani neschválil. Nemáme teda štátnu doktrínu, máme však bezpečnostnú a obrannú stratégiu schválenú vládou a parlamentom. V roku 2017 odmietla bývalá vláda schváliť pripravené stratégie, schválilo ich až „pomarcové“ vedenie štátu na začiatku roka 2021. Obe stratégie formálne vychádzajú z ústavy, keď deklarujú, že Slovensko je nezávislý, suverénny, demokratický štát, ale trvajú na spojeneckých a ďalších medzinárodných politických a zmluvných záväzkoch. Záujmy a ciele bezpečnostnej a obrannej politiky Slovenska sa absolútne stotožňujú s cieľmi a so záujmami „vodcov“ NATO a EÚ. A najväčším nepriateľom týchto zoskupení je Rusko. Pritom postoje národa sú iné. Z prieskumu Globsec Trends 2021, ktorý sa uskutočnil v marci 2021 v desiatich štátoch Európy, vyplýva, že nikto tak neverí Rusom ako Slováci. Až 47 percent Slovákov verí Rusku, iba 17 percent USA a 12 percent Číne. Amerike najviac veria Poliaci (84 percent), Číne Maďari (30 percent).  Samozrejme, po aktuálnom konflikte na Ukrajine sa mohli tieto percentá porozumenia zmeniť.

Pokiaľ ide o vzdelávanie ‒ zničenie ktoréhokoľvek národa si nevyžaduje použitie atómových bômb ani rakiet s dlhým doletom. Stačí na to len zníženie kvality vzdelávania a umožnenie podvádzania pri skúškach... Potom pacienti zomierajú v rukách takých lekárov, budovy a mosty sa zrútia, peniaze sa strácajú v rukách takých ekonómov, spravodlivosť sa stráca v rukách takých sudcov. V školách sa venuje minimálna pozornosť dejepisu, pričom v Maďarsku je dejepis povinným predmetom maturitných skúšok. Sme svedkami absencie skutočnej verejnoprávnosti v mediálnej oblasti, odklonu od tradičnej morálky a kultúry, prenikania kultúry smrti, nie života, a rozvratu tradičnej rodiny ako základu národa, ktorého neistú budúcnosť nemožno nespájať s katastrofálnym demografickým vývojom. Kto má u nás vplyv na informácie, ktoré sú základným nástrojom ovládania štátu? Štát je menej suverénny, ak práve sem smeruje vplyv – želaný či neželaný – zo strany mimovládnych organizácií a zahraničných donorov.

• AKÍ SME NÁROD

Po privatizácii sú výrobné i obchodné kapacity v neslovenských rukách, ktorým neprekáža biedny stav infraštruktúry. Doslova nemajú ani najmenší záujem o diaľničné prepojenie Bratislavy s Košicami. Neobrábajú sa polia, vyváža sa drevo na spracovanie do zahraničia a nedostatočne využívame aj naše najväčšie bohatstvo, ktorým je pitná a minerálna voda. Pokiaľ ide o obranné, vojenské prostriedky, dnes by sa Slovensko zaiste neubránilo, keď aj z toho mála, čo sme mali, rozdávame susedom. Otázka základná, doktrinálna, je, akí sme ako národ a akí chceme byť. Poznanie odpovede poskytuje ideu, za ktorú hodno ísť do boja. Podobne ako u susedov. U Čechov víťazí pravda, a to aj za podpory vtipu – bez ohľadu na to, že zavše je to aj inak. V princípe radšej berú, ako dávajú: bez mihnutia oka si privlastnili bývalú česko-slovenskú vlajku, aj keď im to ústavný zákon z konca roka 1992 zakázal. Maďari tiež radšej berú, ako dávajú: požičali si na oslavy milénia v roku 1896 množstvo cenností zo Slovenska, a dosiaľ ich nevrátili. Hovoria tak, ako chce počuť svet, a konajú, ako to vyhovuje im, podľa odporúčania Miklósa Horthyho: „My musíme doma inak robiť a inak do sveta hovoriť.“ Poliaci sa nadchýnajú svojou výnimočnou vernosťou Bohu –, ale aj obchodu.

Pokiaľ ide o nás, otázkou, „čo znamená byť Slovákom“, sa zaoberali viacerí myslitelia. Bývalý rektor ružomberskej Katolíckej univerzity Poliak Tadeusz Zasępa hovoril o dejinách slovenského národa ako kontinuite dobra, ktorá sa prejavuje v ľudových piesňach, vo výtvarnom umení, v literatúre, v slovenskom živote, v dedinách ukrytých v dolinách uprostred krásnych hôr. Nijaký iný národ nemá takú pesničku ako Slováci, ktorí sa vyznávajú z lásky k dvom vlastiam: „Slovensko moje, otčina moja, krásna si ako raj, ako raj...“, ako aj „Mám ja ešte otčinu inú, kde večne vládne môj Boh a Pán“. Naše dejiny potvrdzujú, že ak je národ ohľaduplný, dobrý, prežije aj bez vlastného štátu, aj bez peňazí. V kontinuite dobra. Časy sa však rýchlo a zásadne menia. Čaká svet a v ňom Slovensko „veľký reset“, teda zbúranie všetkého tradičného a nastolenie orwelovských vízií? Totálne obmedzenie slobody? Chudoba pre všetkých? Aký zmysel a význam má posolstvo dnes už svätého Jána Pavla II. z roka 1996: „Slovensko má veľkú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia“?

Život jednotlivcov i národa sa začal meniť po novembrových udalostiach v roku 1989. Jeden z ich hlavných hrdinov Václav Havel sa podľa Petra Husáka v knihe Česká cesta k svobodě, Mladá fronta, 2013, 5. decembra 1989 vyjadril, že to, čo sa deje, je „zběsilá revoluce“. Čoskoro sa otvorili hraničné prechody a prúdili k nám cez ne kolóny západných poradcov...

Rok 1990 bol dvadsiatym druhým rokom od premeny spoločného štátu s Čechmi na federáciu – aj keď s názvom štátu bez pomlčky. No vďaka jej „konštruktérom“ vznikla Snemovňa národov s princípom zákazu majorizácie, čo uľahčilo „boj o pomlčku“ a napokon zánik federácie. Rovnaký vplyv mal aj ďalší „husákovský“ počin: pápež Pavol VI. vyhlásil 30. decembra 1977 Slovenskú cirkevnú provinciu. Význam tohto aktu si uvedomovali Maďari, keď proti nemu u Pavla VI. osobne protestoval maďarský vodca János Kádár so slovenskými koreňmi (narodil sa ako Ján Čermaník). Dávny sen Slovákov sa mohol splniť preto, že Husák sedel v prezidentskom kresle v Prahe, že ministrom zahraničných vecí bol Chňoupek a predsedom slovenskej vlády Colotka. A že aj v Ríme mali Slováci vplyvných ľudí ‒ kardinála Tomka, biskupa Hnilicu. V roku 1987 sa zozbieralo sa takmer pol milióna podpisov pod petíciu za obsadenie uprázdnených slovenských biskupských stolcov. Tie na rozdiel od 600-tisíc podpisov pod petíciou za referendum o predčasných voľbách, ktoré „hodila do koša“ v roku 2021 Čaputová, priniesli zmenu. Aj keď ešte 25. marca 1988 zhromaždenie na Hviezdoslavovom námestí rozohnala vtedajšia štátna moc vodnými delami.

• PÁPEŽ NA SLOVENSKU

V máji 1990 prišiel pápež Ján Pavol II. a na letisku vo Vajnoroch pobozkal slovenskú zem, čo robil len v hlavných mestách nezávislých štátov. Slovensko sa vrátilo k svojim tradičným symbolom a čoskoro prišla „pomlčková vojna“. Lebo nomen omen. O boji o názov štátu nabudúce.

Ľadmi pohla „pomlčková vojna“ a rozhodný boj o slovenčinu

Skutočný vzťah väčšieho (českého) národa k menšiemu (slovenskému) národu sa už čoskoro po novembri 1989 začal prejavovať v „detailoch“ – veď sa hovorí, že práve tam je schovaný čert. Dvanásti kolegovia zo slovenského ministerstva financií sme si dovolili už v decembri požiadať listom federálneho ministra financií Václava Klausa, aby nenazýval našu menu ako „české peníze“, lebo to boli peniaze aj „slovenské“. Klaus mal zrejme vtedy na stole prvú informáciu o slovenských náladách a zareagoval ‒ prišiel ospravedlňujúci list (je v archíve Matice slovenskej). Koniec-koncov bol to práve on, kto pochopil slovenské ambície a rozdeleniu štátu nebránil. Aj preto dostal pri príležitosti 150. výročia Matice slovenskej a 20. výročia slovenskej nezávislosti v roku 2013 Cenu dvadsaťročia.

Samostatnosť Slovenska bola dlho tabu. Od procesu s Tisom (1947) až po proces s „buržoáznymi nacionalistami“ (v ktorom Clementisa obesili v decembri 1952) platilo tvrdé pravidlo: „Když nepřestanete otravovati se zvýšováním právomocí slovenských národních orgánů, pověsíme vás!“ No nielen Česi, ale aj Budapešť, Londýn, Washington. A dávali to patrične najavo. Aj niektorí Slováci považovali normálne zmýšľajúcich ľudí so slovenským srdcom za obyčajných rozbíjačov Havlovej funkčnej a slobodnej federácie ‒, a to bol v ich očiach ťažký, ak nie priam smrteľný hriech. Na tie časy spomína novinár Michal Zoldy: „Ľudia, ktorí boli proti samostatnosti Slovenska, ale keď sa tak napriek ich odporu stalo, strhli moc do vlastných chamtivých rúk... Dnes sa opäť vracajú z politického záhrobia. Nakoniec, hlavný mediálny ideológ ťažkého odporu voči samostatnosti Slovenska Martin Šimečka sám napísal a povedal, že bez Georgea Sorosa by sa nebolo podarilo odstrániť z cesty Mečiara a HZDS.“

■ VRAJ TÍ SLUŠNÍ...

Postoj „slušnej časti“ Slovákov sa výraznejšie prejavil 23. septembra 1991. Vtedy sa „celým svojím bytím“ postavili proti slovenskej samostatnosti tí, ktorí v ten deň v Kultúrnom živote publikovali výzvu „Za spoločný štát“. Okrem iných ju podpísali Milan Lasica, Ladislav Kováč, Božidara Turzonovová, Martin Porubjak, Martin Bútora, Tomáš Janovic, Karol Kállay, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Martin Huba, Juraj Jakubisko, Deana Horváthová, Stanislav Radič, Iveta Radičová, Elena Vacvalová, Miroslav Žbirka, Stano Dančiak, Jaroslav Rihák, Martin Kasarda, Rudolf Zajac, Fedor Gál, Boris Farkaš, Tatiana Rosová, Magda Vášáryová, Eugen Korda, Rudolf Chmel ‒ celkom 891 ľudí. Viacerí z nich čoskoro prijali posty vo vláde a nehnusilo sa im byť ani veľvyslancami štátu, ktorý nechceli. A dodnes sú ich plné noviny a televízne obrazovky.

■ NA ZAČIATKU

Vráťme sa však na začiatok roka 1990. Po 23. januári, keď Václav Havel navrhol odstrániť z názvu štátu slovo „socialistická“, Slováci sa pobili o „maličkosť“ : o pomenovanie štátu ‒ oficiálne dvoch rovnoprávnych národov. Chceli doň vrátiť spojovník, ktorý Česi nazvali „pomlčkou“, a tak prepukla „pomlčková vojna“. Slovenská vláda 14. februára navrhla, aby sa názov štátu písal podobne ako v rokoch 1918 až 1920, keď vzniklo Česko-Slovensko, a znova v rokoch 1938 – 1939. Česká strana slovenskú požiadavku odmietla s tým, že česká gramatika to údajne „nepripúšťa“.

Problém so „znaménkom“ (aj tak nazývali spojovník) zaťažoval slovensko-české vzťahy už od parížsko-trianonských rokovaní v roku 1919. Podľa „rodného listu“, oficiálnych dokumentov z Trianonu, sa písalo Slovensko s veľkým „S“: Česko-Slovensko, Tcheco-Slovaque. Po prijatí ústavy 29. februára 1920 bolo Slovensko už iba koncovkou jedného dlhého slova „Československo“.

Hlinka v čase prijímania ústavy sedel v base a vyhlásil: „Do väzenia som išiel v Česko-Slovensku, z väzenia som sa vrátil do Československa“. Z pohľadu českej väčšiny bolo „Československo“ obnoveným českým štátom zväčšeným o Slovensko a Podkarpatskú Rus, a tak bolo čechoslovákov viac ako ostatných. Česi „znaménko“, symbol rovnoprávnosti Slovákov, dokonca zakázali v roku 1922. Vo Věstníku ministerstva vnitra stálo: „Výraz Československo... ve všech jazycích jest jedno slovo a jest proto naprosto nepřípustno vkládati mezi části tohto slova rozdělovací znaménko.“

Česi odstránením „znaménka“ z názvu štátu pred svetom Slovensko zatajili, zahmlili, tri štvrtiny storočia čítal svet názov štátu iba ako „Česko“. Boj za autonómiu Slovenska, ktorý vyvrcholil v roku 1938, bol vlastne bojom o spojovník v názve štátu. Pražský parlament schválil 22. novembra 1938 ústavný zákon o slovenskej autonómii, čím vrátil do názvu štátu spojovník: Česko-Slovensko.

Napokon ‒ po dlhých rokovaniach i vystúpeniach na námestiach – 20. apríla 1990 federálny parlament zmenil názov štátu na „Česká a Slovenská Federatívna Republika“. To, že sa celý názov písal veľkými písmenami, odstránilo problém, či písať slovo „Slovenská“ v názve veľkým písmenom. Od roka 1990 spoločný štát nemal jednotný skrátený názov. Slovákom dovolili písať „Česko-Slovensko“, Česi, ale i svet, ostali pri „Československu“. Nuž, mohol sa uchovať štát, ktorého dva národy sa nevedeli dohodnúť ani na jeho spoločnom skrátenom názve?  Boj o „znaménko“ bol bojom o zviditeľnenie Slovenska a zároveň jedným z prvých signálov, že tento štát nemá dlhú budúcnosť. „Vojna“ o pomlčku či spojovník pohla ľady a rozhýbala Slovákov. Pravdaže, len postupne, veď každý štát má tajné služby, ktorých najvyšším príkazom je „celistvosť štátu“.

■ BÚRLIVO O JAZYKU

Jazyk – pravdaže okrem ekonomiky a „doplácania na Slovensko“, k čomu sa vrátime nabudúce – bol horúcou témou na jeseň 1990. Viedol sa zápas o slovenčinu ako štátny jazyk na celom Slovensku, osobitne na jazykovo zmiešanom území. Práve tam počas rokov režimu, riadiaceho sa u nás na rozdiel od susedov prísnym „proletárskym internacionalizmom“, pociťovali prekážky v úradnom i vo všeobecnom uplatňovaní slovenčiny. Na južnom Slovensku po zrušení miestnych odborov Matice slovenskej a podpore Csemadoku zo strany vlády chýbala podpora slovenčine. Csemadok pod rúškom kultúrnej organizácie suploval a riadil maďarskú asimilačnú politiku. Už len poznámka: Csemadok ostal Csemadokom, aj keď to „Cse“ už zaniklo. Na návrh, aby sa premenoval na Slovmadok, sa v roku 2011 jeho vtedajší šéf iba pousmial.

Po búrlivých diskusiách o koaličnom a matičnom návrhu jazykového zákona, keď koaličný neobmedzoval právo národnostných menšín používať svoj jazyk vo verejnom styku, matičný žiadal používanie slovenského jazyka na celom území bez výnimky. SNR prijala 25. októbra „koaličný“ zákon č. 428 o úradnom jazyku. V ten večer sa v ohnivej televíznej debate stretol premiér Vladimír Mečiar s predsedom Matice Jozefom Markušom. V ten deň sa takmer osemdesiatpäťtisíc Slovákov stretlo v Bratislave pred slovenským parlamentom. O dva dni neskôr v Štúrovom rodisku v Uhrovci horlilo za slovenčinu ako štátny jazyk okolo pätnásťtisíc vlastencov aj za účasti Alexandra Dubčeka.

■ HLADOVKA ZA SLOVENČINU

Dovtedy nevídaným spôsobom – hladovkou – začali bojovať „Za tú našu slovenčinu“ asi tridsiati mladí ľudia v Bratislave. Hladovku sprevádzali bohoslužby za národné práva v Kostole Milosrdných bratov, ktoré vtedy organizoval a sprevádzal na organe Stanislav Bajaník. Hladovka bolo niečo vážne, pri tábore hladujúcich sa pred polnocou 30. októbra zastavil aj prezident Václav Havel a s hovorcom hladovkárov, devätnásťročným Martinom Urminským, viedol rozhovor, ktorý uverejnil vtedajší denník Verejnosť 2. novembra 1990. Tu je z neho úryvok.

Havel: „Ste mluvčí těch hladovkářů. Mohl by jste mi formulovat důvod, proč tu hladovku držíte?“

Urminský: „Áno. Držíme ju preto, aby bol prijatý kompetentný, jednoducho fundovaný návrh o slovenskom jazyku.“

Havel: „A uvedomujete si, že touto svoji hladovkou vlastně ohrozujete tu čerstvou a krehkou demokracii u nás? Demokracie je přece založená na tom, že si lid zvolí své poslance ve svobodných volbácn a ti jeho jménem přijímají jakási rozhodnutí. Když se vám ta rozhodnutí nelíbí, múžeté psát do novin, kritizovat to a podobně, vyjadřovat na schůzích v demokratické diskusi svůj názor a když ti vami zvolení zástupci váš názor nepřijmou, tak v příštích volbách můžete zvolil někoho jiného. Ale toto je normální nátlak, který prostě tu demokracii ohrozuje. A ta demokracie je křehoučká. Uvedomujete si tenhleten aspekt svýho podnikání?“

Urminský: „Áno. Ak by nešlo o taký dôležitý zákon, ako je zákon o slovenskom jazyku, ja by som svojou protestnou hladovkou túto krehkú demokraciu, ako ju vy nazývate, nikdy neohrozoval. Lenže v tomto prípade ide o jazykový zákon a ja si myslím, že podľa toho, ako sa k nám vláda, respektíve SNR správa, tak to, čo je tu na Slovensku, sa moc tej demokracii nepodobá. V tomto prípade by sme sa mali uchýliť k tomu, aby tá situácia, ktorá teraz vznikla, bola prerokovaná podľa najdemokratickejšieho aktu, a to referenda.“

Havel: „Jak dlouho chcete tu hladovku držet?“

Urminský: „Pozrite sa, táto hladovka závisí v prvom rade od toho, ako sa bude správať SNR, respektíve vláda k tým ľuďom, ktorí ju volili. Budeme ju držať dotiaľ, pokiaľ sa nedostane zadosťučinenie tomu, prečo sme tu.“

Havel: „A uvedomujete si jednu vec, že ten parlament, který byl zvolenej v těchto svobodnejch volbách, že ten potřebuje mít svou autoritu, mít svý seběvedomí, uvedomujete si, že von nemůže rozhodoval pod tlakem křičících lidí, nebo pod tlakem vás hladovkářů? To přece znamená pro ten parlament spochybnení své vlastní existence, své vlastní pravomoci, on tady přece vo tom jazykovým zákone diskutoval celej den, vysílalo se to sem, dopracoval se k jakémusi rozhodnutí, které platí, a von nemůže přece proto, že vy tu držíte hladovku, toto rozhodnutí změnit... Uvedomujete si to vo jak vážný věci tady běží?“

Urminský: „Áno, ja si to plne uvedomujem. Poviem vám veľmi krásny príklad, ktorý použili na Strojníckej fakulte: Ak si kúpim vypínač, ktorý má záručnú dobu dva roky a tento vypínač sa mi pokazí po dvoch mesiacoch, mám čakať na to, pokiaľ táto záručná doba vyprší a čakať na to svetlo?“

Havel: „Ta demokracie přece vytváří určité mechanismy. Mezi nimi není tento tlak tím, že tady stojíte a tady držíte hladovku. Vy přece můžete dělat podpisový akce, když s tím zákonem nesouhlasíte, můžete napsat kompetentní rozbor, můžete se svýma poslanci, pro ktoré ste dali hlasy, mluvit na schůzích a podobne. Tohle je prostě forma nátlaku a ten nátlak vznikl, uvedomte si, čtyři měsíce po volbách...“

Urminský: „Parlament si túto situáciu predsa spôsobil sám tým, že prijal nekompetentný zákon.“

Havel: „A vy těm lidem v tom parlamentu nedůvěřujete? Vy se domníváte, že automaticky je pravda na vaší straně a nikoliv na jejich, nebo...“

Urminský: „Parlament musí dokázať, že mu ľud dôveruje. Jediným možným logickým dôsledkom, možným riešením je usporiadanie referenda, aby sa vyjadrilo k tejto otázke.“

Havel: „Dobře, ale odkud berete jistotu, že lid je na vaší straně a nikoliv na straně svého parlamentu, který jsi zvolil?“

Urminský: „Pozrite sa, nám sem chodia ľudia, ktorí nás podporujú, nosia nám sem kvety, podpisujú sa nám a my vidíme, že to percentuálne zastúpenie je väčšie, ako tých, čo robia protiakcie. Ako napríklad čo organizujú v Umeleckej besede, kde získali tritisíc podpisov, my sme získali desaťtisíc. Ja chcem len to, aby sa k tejto problematike vyjadril fakt všetok ľud pomocou toho referenda...“

■ MATIČNÉ POHĽADNICE

Referendum sa však – podobne ako vlani – nekonalo. Vtedy s ním súhlasilo okolo 360-tisíc ľudí, Matica vydala pohľadnice „Za tú našu slovenčinu“ a vrátil sa jej uvedený počet podporných hlasov. Parlament jednoducho referendum nevyhlásil, rovnako ako Čaputová, ktorej, ako vieme, nestačilo ani 580-tisíc podpisov.

Slovenčina sa stala štátnym jazykom až v roku 1995, keď 15. novembra prijala NR SR zákon číslo 270 o štátnom jazyku. Ten definuje slovenčinu ako štátny jazyk za najdôležitejší znak osobitosti slovenského národa, za najvzácnejšiu hodnotu jeho kultúrneho dedičstva a výraz suverenity Slovenskej republiky. Podľa tohto zákona slovenčina ako štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenska.

Máme teda slovenčinu ako štátny jazyk. Napriek tomu, ako je to so slovenčinou v súčasnosti? Zákon o štátnom jazyku síce pamätá na prednosť slovenčiny pred inými jazykmi, mnohí to však ignorujú a ministerstvo kultúry nekoná. V bratislavskom Starom Meste z päťdesiatich siedmich reštauračných prevádzok v centre majú len tri slovenský názov. V Maďarsku, Rakúsku či Poľsku by to bolo nemysliteľné. Slovenčine škodí aj to, že sa svojvoľne prestalo ženské priezvisko prechyľovať a bežný človek často nemôže vedieť, či napríklad meno Agnes Čerešňa patrí žene či mužovi. Pritom paradoxne mená cudziniek prechyľujeme: na návšteve tu bola Uršula von den Leyenová, no meno poslankyne „Tabák“ ani v prvom ani v ostatných pádoch nemeníme. Slovenčinu kazia aj hovorcovia, aj moderátori, aj politici.

To však neznižuje obetavý boj o jazyk v roku 1990.

Atmosféra roka 1990 i v rokoch nasledujúcich bola nežičlivá voči Slovensku. Všetko sa to začalo už veľmi skoro po novembri 1989. Ako prezradil G. Soroš, okolo Vianoc prišiel do Prahy a stretol sa s Havlom, ktorý sa práve od neho dozvedel, že bude prezidentom... A stretol sa aj s Mariánom Čalfom, predsedom vlády, ktorý mu oznámil, že má dosť kompetencií na to, aby to presadil. Možno si dostatočne neuvedomujeme, že predtým, pred príchodom Soroša, námestia v celom štáte volali „Dubček na Hrad!“ a náhle ‒ na Hrad sa jednomyseľným hlasovaním komunistami ovládaného Federálneho zhromaždenia dostal Havel. A bol to aj určitý tŕň do päty slovensko-českých vzťahov.

Čoskoro sa začali na stránkach novín objavovať dovtedy nevídané texty: „Český penězovod na Slovensko“, „Doplácajú Česi na Slovákov či Slováci na Čechov?“, „Sme svojbytným národom, neprosme“. Stačí listovať vo vtedajšej tlači a postoje Slovákov sa dajú vysledovať. Mali viac obranný ako útočný charakter, čo je napokon dedičstvo našich dejín. A brániť sa bolo treba. Veď dokonca aj federálny „Slovák“, spomínaný Marián Čalfa, dnes už občan Česka, vyhlásil, že po osamostatnení bude slovenská mena trojnásobne na tom horšie ako česká...

■ JASNÁ MATEMATIKA

O peniaze vždy ide až na prvom mieste. Štvrtého mája 1990 uverejnil Literárny týždenník obsiahly rozhovor Milana Ferka s autorom tohto textu Samostatnosť a financie. Na otázku: „Ako by vyzeralo samostatné hospodárenie SR v porovnaní s ČR?“ zaznela odpoveď: „Máme na ekonomickú zvrchovanosť a môžeme k nej pristúpiť.“ Autor patril medzi neveľkú skupinu ekonómov, ktorí vyčísľovali možnosť a schopnosť Slovákov hospodáriť samých pre seba. Písal a rozprával o týchto veciach nanajvýš otvorene, a ako ukázala budúcnosť aj pravdivo. Čísla hovorili jasne: takzvaný presun či transfer peňazí z Česka na Slovensko nebol nič iné ako dôsledok deformovaných cien a daňovo-rozpočtových vzťahov. Ako protipoložka za lacno ocenené slovenské tovary a služby putujúce do Čiech. Nemal pravdu Anton Hrnko, keď sa spýtal, prečo sa Česi držia Slovákov, ak na nich doplácajú?

■ DEJINNÁ ŠANCA

Zatiaľ čo sa doma rozhorieval zápas za samostatnosť najmä s tými, ktorí slovenské osamostatnenie považovali za drastický zásah do priateľských, často i rodinných vzťahov s Čechmi, povzbudivé boli aktivity Slovákov spoza západných hraníc, ktoré nás poháňali dopredu. Slovenská delegácia sa napríklad v roku 1990  zúčastnila na tradičnom turíčnom stretnutí Slovákov vo švajčiarskom Dulikene, kde boli biskupi Hrušovský a Kaľata, Kružliak, Braxator starší i mladší, Brandibur, Marián Šťastný, Rydlo a iní blízki spolupracovníci Štefana Romana, zakladateľa a predsedu svetového Kongresu slovenskej inteligencie.

Áno, odvahy najmä spočiatku nebolo nazvyš. Viacerí sa začali „okúňať“, a to napriek tomu, že slovenské dejiny k nej prirodzene smerovali. A že, ako povedal Augustín M. Húska, akurát bolo „prajné veľmocenské vákuum, kde jedna veľmoc, ZSSR, opúšťala svoje postavenie a iní hegemóni si ešte nestačili rozdeliť sféry vplyvu“. Nechceli sme prepásť poslednú šancu; veď neskôr sa to už nepodarilo ani Kataláncom, ani Baskom, ani Škótom...

■ OTÁZKA: AKO ĎALEJ?

Slovenská spoločnosť v odpovediach na základnú otázku ako ďalej sa začala štiepiť už pred prvými „slobodnými“ voľbami 8. a 9. júna 1990. Väčšina sa beznádejne bála čo i len zvrchovanosti, a tobôž už samostatnosti. Aj keď tesne pred voľbami pápež Ján Pavol II. pokľakol na vajnorskom letisku – na plášť, ktorý rozprestrel práve Ján Čarnogurský, a pobozkal slovenskú zem, čím ju uznal za zvrchovanú. S programom konfederácie išla vtedy do volieb len Strana slobody na čele s Jozefom Širotňákom (a do parlamentu sa nedostala) a Slovenská národná strana (SNS) s akýmsi náznakom samostatnosti: „Prácu, chlieb a slobodu slovenskému národu!“ Je pritom historickou pravdou, že Čarnogurského Kresťansko-demokratické hnutie (KDH) už na svojom ustanovujúcom sneme v januári 1990 (!) v Nitre otvorilo otázku samostatnosti. Potom však od nej neuveriteľne cúvlo, resp. časovo ju stavalo až na prelom tisícročí, keď pri vstupe Slovenska do európskych štruktúr mali sme získať „samostatnú hviezdičku a stoličku“. Dôvody strachu či vyčkávania boli aj sebecké: nebudeme sa mať horšie, ak nám prestanú z Prahy „darúvať“ každoročne desať či dvadsať miliárd korún? Máme dostatok odborníkov, ktorí by vedeli riadiť samostatný štát, nebude lepšie sa viezť na českom voze?

■ ODVÁŽNA MATICA

Po voľbách vznikla vláda zložená z predstaviteľov víťaznej Verejnosti proti násiliu (VPN) s predsedom Vladimírom Mečiarom, KDH, reprezentovaným prvým podpredsedom Čarnogurským, Demokratickej strany a Maďarskej nezávislej iniciatívy. Ako sa čoskoro ukázalo, táto vláda skôr patrila tým občanom Slovenska, ktorí sa báli odpovede na otázku ‒ čo potom? To napokon viedlo k rozštiepeniu VPN i KDH na „federálne“ a „národné“ krídla: 27. apríla 1991 vzniklo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) a 7. marca 1992 Slovenské KDH.  Postupne vznikali aj „pronárodné“ občianske združenia. Ešte v polovici decembra 1989 ustanovili na pôde Slovenského zväzu výrobných družstiev Nezávislé združenie ekonómov Slovenska (NEZES), v ktorom sa angažovali Hvezdoň Kočtúch, Viliam Pavlenda, Ladislav Lysák i autor tohto textu, vznikla Spoločnosť slovenskej inteligencie KORENE (Viliam Hornáček a Jozef Magala), Syntéza 90, Štúrova spoločnosť a iné. Odvážne konala aj Matica slovenská na čele s Jozefom Markušom, Romanom Kaliským či so Stanislavom Bajaníkom. Organizovala masové zhromaždenia za jazyk, suverenitu a štátnosť, založila projekt Stoly národnej dohody, na ktorých sa stretávali predstavitelia relevantných parlamentných strán. Títo všetci presviedčali Slovákov, že na samostatnosť máme. Ich úsiliu napomáhal vývoj v pobaltských štátoch i osamostatňovanie Slovinska a Chorvátska. Pre históriu treba zaznamenať, že muži z týchto iniciatív – zhruba dvesto z nich – boli zapísaní na zozname tajnej polície v Prahe.

■ KROKY K IDENTITE

V čase hladovky za slovenčinu vznikla iniciatíva Za zvrchované Slovensko, ktorá otvorila diskusiu výzvou Šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite. Jej zárodky sa zrodili vo Fakultnej nemocnici na Mickiewiczovej ulici, kde autorovi tohto textu liečili krvácanie do žltej škvrny v pravom oku. Chcel pomôcť tápajúcemu predsedovi parlamentu (Františkovi Mikloškovi), ktorý vtedy evidentne nevedel (niečo ako dnes Heger) čo a ako ďalej. Pripravil teda návrh opatrení, ktoré predstavil v kaviarni Krym svojim známym ‒ Jaroslavovi Chovancovi a Milanovi Ferkovi z komisie vtedy Schusterovej SNR na prípravu slovenskej ústavy, vedenej Karolom Plankom. Bol aj členom komisie na prípravu federálnej ústavy, vedenej predsedom Federálneho zhromaždenia Alexandrom Dubčekom. Ten zakaždým rokovanie otvoril a odovzdal slovo pánovi Jičínskemu.

Zo stretnutí v Kryme vzišla výzva 61 krokov k slovenskej identite, ktorú najprv podpísalo tridsať osobností a potom stovky, ba tisíce ďalších. O tejto iniciatíve napísal Eduard Chmelár (Odklínanie krajiny, Slovo, 16. 1. 2008) toto: „Akokoľvek bizarne to znie, popri aktívnych politikoch treba za ,otcov nezávislosti‘ považovať aj autorov výzvy 61 krokov k slovenskej identite z 23. októbra 1990, a to Mariána Tkáča, Jaroslava Chovanca, Milana Ferka a Michala Gašpara, v ktorej predstavili pomerne podrobný a dovtedy najucelenejší program zvrchovanosti (v podstate samostatnosti) Slovenska, o ktorý sa neskôr čiastočne opieralo HZDS i SNS, hoci v tom čase Vladimír Mečiar ešte verejne a jednoznačne opakovane deklaroval lojalitu k zachovaniu spoločného štátu.“

Vyhlásenie, ktoré sa začínalo: „Anonymita Slovenska v Európe a vo svete je až zarážajúca,“ obsahovalo 61 požiadaviek či návrhov, ako tú anonymitu prekonať, ako prvá uverejnila Smena, v tom čase so šéfredaktorom Karolom Ježíkom, potom niektoré ďalšie periodiká. Vzbudilo to pozornosť vo verejnosti, začala sa diskusia na stránkach novín. Ako všetko nové a všetko, čo má budúcnosť, ani signatári sa v prvej chvíli nestretli s porozumením. Daktorí z tridsiatich pôvodných mali byť vyhodení z miest, ktoré zastávali, iní sa nedostali na plánované miesta (Mamojka), podaktorí od memoranda odstúpili (Michal Baránik).

O rozložení síl v spoločnosti svedčí aj udalosť zo 14. marca 1991. V deň 52. výročia vzniku prvej Slovenskej republiky zhromaždila sa na námestí SNP skupina ľudí. Keď sa Václav Havel v sprievode „svojich“ svetoobčanov k tejto skupine nečakane priblížil, Mečiarova ochranka mala čo robiť, aby ho v bezpečí pred lietajúcimi vajíčkami odviedla do pristavenej limuzíny. To isté sa prihodilo aj na bratislavskom mítingu pri príležitosti vzniku Česko-Slovenska 28. októbra 1991. Havel po čase vyhlásil, že vajíčka sú predsa len lepšie ako kamene...

■ ZDVÍHANIE MOCI

V apríli 1991 padla vláda Vladimíra Mečiara a 6. mája „zdvihlo moc zo zeme“ KDH a novým predsedom vlády sa stal Ján Čarnogurský. Po abdikácii ministra financií Michala Kováča 4. mája oslovil predseda vlády a zároveň KDH autora tohto textu, aby sa na zasadaní rady uchádzal o kandidatúru na post ministra financií. Už neskoro večer autor kádehákov nesklamal ani priznaním, že bol v komunistickej strane, lebo po tom, čo im oznámil svoj finančný program, jednoznačne ho posunuli do pozície najvážnejšieho kandidáta na ministra za KDH. Ale ministrom sa nestal. V jeden májový večer sa konal híring v centrále VPN na Ventúrskej ulici a tam dostal zrejme rozhodujúcu otázku od demokrata Brndiara: „Akýsi Tkáč sa podpísal pod 61 krokov...,“ po ktorej sa priznal: „To som ja.“ Na to sa vtedy demokrat, predtým poradca predsedu Matice slovenskej Igor Rintel, potom predseda Židovskej náboženskej obce spýtal, ako si predstavuje vzťahy s Českom, na čo počul návrh na uzavretie hospodárskej, menovej a colnej únie s Českom. Na druhý deň oznámil médiám vtedajší podpredseda vlády Anton Vavro, že ministrom financií sa od 14. júna stane Jozef Dančo, lebo s tým súhlasila aj česká strana. Také to boli časy: slovenský minister financií musel vyhovovať – Čechom.

■ DELENIE ŠTÁTU

Čarnogurského vláda – aké paralely so súčasnosťou! – hlivela, ešte ani na jar 1992 nepripravovala scenár na osamostatnenie. Zatiaľ čo Česi sa na rozdelenie štátu chystali, vtedajšia slovenská vláda mu chcela zabrániť. Česi sa síce oficiálne obávali toho, že budú „v Bílých Karpatech úřadovat celníci“, no na rozdelenie štátu sa začali pripravovať najneskôr 2. marca 1992, keď ich vláda prerokovala scenár pod názvom Informace o základních hospodářských vztazích mezi republikovými subjekty v případě nevyhnutelnosti přijetí mimořádních opatření v souvislosti s možným rozpadem ČR a SR. Podobný dokument vypracovala aj vtedajšia bratislavská vláda pod vedením jej podpredsedu Vavra; tu však išlo o dokument, ktorý sa pokúšal vyčísliť „katastrofické“ následky rozdelenia štátu (výsledkom bola suma 15 miliárd, ktorá by Slovensku mala chýbať). Lenže oficiálna príprava na nové štátoprávne pomery absentovala. Pritom v mimovládnych kruhoch sa veci hýbali, český historik Jan Rychlík si všimol, že „ekonóm Marián Tkáč v listopadu 1991 otevřeně žádal, aby Slovensko zřídilo samostatnou emisní banku, která by prováděla vlastní měnovou politiku. Slovensko mělo mít dále právo určovat výši daní a provádět samostatnou celní politiku“.

■ FEDERÁCIA A DVOJDOMČEK

Na prelome rokov 1991/1992 vrcholili rokovania medzi SNR a ČNR o budúcnosti „spoločného štátu“. Slovenskú delegáciu viedol František Mikloško a delegáciu Českej národnej rady Dagmar Burešová. Rozhovory smerovali buď k federácii (identickej, rovnoprávnej, autentickej a všelijako inak pomenovanej), alebo minimálne ku konfederácii (česko-slovenskému „dvojdomčeku“). Posledné rokovanie sa uskutočnilo v Mílovách (v okrese Žďár nad Sázavou). Známe „mílovské dohody“ však odmietla presná polovica Predsedníctva SNR na čele s podpredsedom Jánom Klepáčom. Muži „Mílov“ si zaslúžia, aby sme si ich mená zapamätali: ďalej to boli Anton Hykisch, Anton Kmeť, František Javorský, Milan Ftáčnik, Marián Andel, Jozef Prokeš, Milan Zemko, Ján Sečánsky a Ivan Ľupták. A tak sa ďalej nerokovalo a čakalo sa na voľby, ktoré sa mali konať dva roky po prvých „slobodných“ ‒ v júni 19

■ AKTIVITY INTELIGENCIE

Voľbám predchádzali viaceré aktivity slovenskej inteligencie. Na Luciu, 13. decembra 1991, zorganizovala redakcia SNN vianočné stretnutie slovenskej inteligencie na Krahuliach. Medzi polstovku účastníkov prišiel aj Vladimír Mečiar. Redakcia SNN bola vôbec v tých časoch veľmi agilná ‒ Roman Kaliský, Drahoš Machala a Peter Štrelinger priam „hýrili“ nápadmi. Lebo bolo treba „dačo robiť“! Tak aj za účasti Ivana Hudeca vznikla myšlienka zvolať rozhodujúce stretnutie slovenskej inteligencie. Niektoré generácie majú šťastie, že sú priamymi účastníkmi prevratných historických udalostí, my sme mali okolo štyridsať rokov a boli sme plní nadšenia a hľadania cestičiek ako na to. Dnes, a to najmä teraz, keď Slovensku vládnu tí, ktorí vládnu (či aspoň sa tak tvária) a Slovensku škodia, visí vo vzduchu otázka, či to stálo za to: „Načo je štát, ktorý sa nechce postarať o svojich občanov a stará sa o iných?“ Áno, táto vládnuca garnitúra slúži Slovákom, ak vôbec, až na poslednom mieste. Ale koniec všetkých časov ešte zďaleka nie je...

■ KONGRES NA DONOVALOCH

Týždeň pred voľbami, 30. mája 1992, zišiel sa teda na Donovaloch v podnikovom hoteli žiarskej hlinikárne Almet Kongres slovenskej inteligencie (KSI). S jeho organizovaním pomohli sponzori – krajania, najmä však vtedajší generálny riaditeľ hlinikárne Ľudovít Černák. Na Donovaly prišiel skutočný výkvet slovenskej inteligencie. Politici, podnikatelia, ekonómovia, právnici, novinári, lekári, herci, učitelia, ľavičiari i pravičiari, dovedna okolo dvesto účastníkov. Prítomní boli predstavitelia všetkých „zamestnaní“, okrem Černáka aj riaditeľ Podbrezovských železiarní Soták. „Hýbateľmi“ boli Kaliský, Kružliak, Mináč, Gustáv Valach, Matúš Kučera, Drahoš Machala, Igor Uhrík, Milan Izák a ďalší. Sála sa smiala, keď autor tohto textu vo vystúpení použil podobenstvo o chodcovi a cyklistovi: „Naša ekonomika je chodec s batohom na chrbte, ktorý kráča do kopca. Ďaleko pred nami ide česká ekonomika na bicykli. Tiež majú balík problémov, ale majú bicykel. A federál, teda pražskí úradníci, sa správajú navonok seriózne, obstarávajú náhradné diely na bicykel Čechom i Slovákom, akurát že Slováci nemajú bicykel. A tak náhradnými súčiastkami na bicykel len „oťažieva“ slovenský batoh... Potrebujeme bicykel. Samostatný štát.“

KSI prijal výzvu: „Naším cieľom je slovenská štátna samostatnosť, ako to vyplýva zo zmyslu slovenských národných dejín... Vyzývame SNR, ktorá vzíde z nových volieb, aby bez otáľania vyhlásila štátnu suverenitu Slovenskej republiky a prijala plnú slovenskú ústavu. Nechceme spoločný štát s vierolomným partnerom, chceme štát vlastný! S vlastným prezidentom, s vlastnou diplomaciou, s vlastnou ekonomickou politikou a s vlastnou armádou.“ Nuž, „vierolomný partner“ spôsobil, že budúci vlastník žiarskej budovy na Donovaloch, český privatizér, odstránil z nej pamätnú tabuľu...

A o týždeň prišli voľby.

Leto v roku 1992 robili horúcejším voľby – konali sa po dvoch rokoch 5. a 6. júna a boli posledné v Česko-Slovensku.  Zdá sa, že ešte stále „slobodné“, aj keď mnohí tomu nechceli uveriť, do zániku česko-slovenskej federácie chýbalo vtedy už iba necelých sedem mesiacov. Výzva donovalského Kongresu slovenskej inteligencie (KSI) na vyhlásenie samostatnosti akoby mala istý vplyv aj na volebné výsledky. Po neúspešných rokovaniach medzi národnými radami bolo totiž usporiadanie česko-slovenského štátu hlavnou témou plebiscitu.

■ ROZDIELNE PROGRANY

Volebné programy nielen českých, ale aj slovenských politických strán sa v tejto otázke veľmi líšili. Otvorene za nezávislosť vystupovali Slovenská národná strana (SNS) a Slovenské kresťansko-demokratické hnutie (SKDH), ktoré sa napokon vo voľbách, do ktorých išlo s heslom Dozrel čas, Slovensko, s 3,05-percentným ziskom nepresadilo. Za medzinárodno-právnu subjektivitu bolo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) a Strana demokratickej ľavice (SDĽ). Všetci ostatní, predchodcovia dnešných liberálov a slniečkarov, nechceli ani pomyslieť na voľnejší slovensko-český zväzok, nieto na samostatnosť. Zodpovedalo tomu aj posledné „predvolebné“ hlasovanie o návrhu Deklarácie o zvrchovanosti, ktorý 7. mája 1992 predložil Viliam Oberhauser (SKDH). Okrem neho boli autormi tejto deklarácie jeho spolustraníci Klepáč a Kunc a Prokeš zo SNS. Návrh neprešiel, na jeho prijatie bola potrebná trojpätinová väčšina, ktorú šestnásti „odštiepenci“ od KDH spolu so SNS a s HZDS nemali.

■ ROZHODUJÚCE HLASY

Do urien sa vtedy vkladali tri hlasovacie lístky: do Slovenskej národnej rady (SNR), do Snemovne ľudu a do Snemovne národov Federálneho zhromaždenia (FZ). Aj keď podľa prieskumov bola väčšina obyvateľov oboch častí Česko-Slovenska proti rozdeleniu štátu, práve voľby napokon rozhodli o jeho rozdelení. Rozhodujúce boli hlasy do národných rád (ktoré sa čoskoro premenovali ‒ SNR na Národnú radu SR, Česká národná rada na Parlament ČR) a do Snemovne národov FZ, kde platil zákaz majorizácie. Česko aj Slovensko tu mali po 75 poslancoch, zatiaľ čo v Snemovni ľudu malo Česko 99 a Slovensko 51 poslancov. Na Slovensku najviac hlasov do všetkých troch snemovní získalo HZDS, v Česku Občianska demokratická strana (ODS), ktorých „štátoprávne programy“ však boli úplne odlišné. Inú budúcnosť „Česko-Slovenska“ chcel slovenský víťaz, inú budúcnosť „Československa“ víťaz český. Už nedohoda na rovnakom jednoslovnom pomenovaní štátu z roka 1990 naznačovala, že ani miera povolebnej dohody o budúcnosti spoločného štátu nebude veľká.

Vo voľbách do SNR získalo HZDS 74 mandátov, SDĽ 29, KDH 18, SNS 15 a maďarská koalícia 14 mandátov. To znamenalo, že strany, ktoré mali vo svojom programe ako minimálnu požiadavku „medzinárodnoprávnu subjektivitu Slovenska“ získali (vrátane strán, ktoré sa do parlamentu nedostali) 63,6 percenta hlasov. Hoci sa teda referendum o samostatnosti nekonalo, tak ako sa nekonalo ani v roku 1918, toto číslo znamenalo, že občania Slovenska väčšinovo – takmer dve tretiny z nich – hlasovali za medzinárodnoprávnu subjektivitu Slovenska ako predpoklad samostatnosti.

■ ROKOVANIA VÍŤAZOV

Rokovania medzi volebnými víťazmi Vladimírom Mečiarom a Václavom Klausom sa začali v Brne už 8. júna. O tri dni sa uskutočnilo druhé rokovanie a 17. júna tretie. Na ňom sa dospelo k názoru, že federácia je na dlhší čas neudržateľná. To bol dôvod, prečo Klaus odmietol funkciu premiéra povereného zostavením federálnej vlády. A dohodol sa s Mečiarom o zostavení vlády ČSFR s dočasným mandátom. Po štvrtej bratislavskej schôdzke, ktorá sa konala 20. júna, už obaja pripustili možnosť zániku Česko-Slovenska. Akési súštátie, v ktorom by obe jeho časti disponovali medzinárodnou subjektivitou, Česi odmietli. Účastník rozhovorov Augustín M. Húska sa vyjadril, že „pre Čechov bola naša predstava rovnosti neprijateľná“.

„Federácia je stratená a podľa HZDS je i spoločný štát stratený,“ lamentoval Klaus, ktorý 19. júna slávil päťdesiate prvé narodeniny a od HZDS dostal fľašu borovičky. Pod reakciou HZDS myslel zrejme postoje Michala Kováča a najmä Augustína M. Húsku. Toho dokonca – údajne po Klausovej „nevoľnosti“ – chcela česká delegácia vylúčiť z rokovania. Jediným prienikom oboch strán sa stal rozpad spoločného štátu. K inej dohode nedošlo. Budúci prezident Kováč dodatočne povedal, že „boli presvedčení, že ešte nie sme na samostatnosť dostatočne pripravení. Požiadavku konfederácie sme si však dali do volebného programu v roku 1992 s vedomím, že to bude len na štyri roky“.

■ O BUDÚCNOSTI ŠTÁTU

Lenže nediskutovalo sa len medzi predstaviteľmi strán. Debatovalo sa vtedy úplne otvorene aj v médiách, slobodu slova ešte neobmedzoval nikto. A tak sa autor textu spolu s Dušanom Slobodníkom ocitol 21. júna na Kavčích horách, v pražskom sídle televízie, v relácii Co týden dal. Moderátormi boli Otakar Černý a Zuzana Bubílková (vtedy ešte Slovenka, čoskoro už Češka). Téma: budúcnosť štátu. Pokojný výklad slovenských zámerov ocenili aj českí diváci: „Slováci nie sú proti Čechom, sú ‚len‘ za Slovensko a po osamostatnení budeme spolu s Čechmi silnejší, dovedna budeme mať v Európe i vo svete dva hlasy.“ Počas cesty z Prahy sa zastavili v motoreste Deväť krížov a Slobodník horekoval, prečo len bol taký ostrý v diskusii, a že „čo mu na to povie starý“ (Mečiar). Asi mu nepovedal nič, mal iné starosti. Deň predtým sa skončilo v Bratislave štvrté rokovanie HZDS a ODS a o dva dni, 23. júna, sa konala ustanovujúca schôdza SNR, ktorej predsedom sa stal Ivan Gašparovič. A na ďalší deň schválili vládu na čele s Mečiarom, v ktorej post ministra kultúry obsadil práve Slobodník. Druhého júla vymenovali dočasnú federálnu vládu na čele s Janom Stráským, pričom išlo prvý a posledný raz v histórii o vládu s paritným zastúpením Slovákov a Čechov. A u nás sa konečne začali zanedbané prípravy na štátnu samostatnosť vrátane zriadenia inštitúcií, ktoré dovtedy chýbali. Bolo jasné, že slovensko-české manželstvo sa končí a bolo treba chystať „vlastnú posteľ“.

■ DEKLARÁCIA O ZVRCHOVANOSTI

Počas rozbehnutých slovensko-českých rokovaní rozhodlo  politické grémium SNR, že sa bude schvaľovať Deklarácia o zvrchovanosti. Pätnásteho júla uverejnil denník Koridor Návrh Deklarácie o štátnej zvrchovanosti Slovenskej republiky, ktorý pripravil KSI a podpísali ho hovorcovia Roman Kaliský, Drahoslav Machala a Marián Tkáč. Konečné znenie deklarácie, ktoré potom schválil parlament, upravili spisovatelia Ivan Hudec s Petrom Jarošom. Sedemnásteho júla na treťom zasadaní SNR, zhruba šesť týždňov po parlamentných voľbách, sa teda hlasovalo o deklarácii.

Myšlienka deklarácie sa objavila už na začiatku roka 1991. Prvý jej návrh pripravili národne orientované iniciatívy a spolky a začiatkom marca 1991 ho verejne prezentoval Jozef Magala, ktorý počas prvej Ficovej vlády viedol SIS. V Bratislave sa 11. marca 1991 konal veľký míting, na ktorom ohnivo rečnil Roman Kaliský, prvý podpredseda Matice. Niekoľko desaťtisícové zhromaždenie prijalo memorandum: „Vedomí si historického významu dnešnej chvíle vyjadrujeme podporu iniciatívam smerujúcim k dotvoreniu slovenskej národnej štátnosti. Žiadame SNR, aby v duchu prirodzeného práva národov na sebaurčenie bezodkladne prijala a vyhlásila Deklaráciu o štátnej zvrchovanosti SR. Žiadame SNR a vládu SR, aby pristúpili k príprave Ústavy Slovenskej republiky ako k ústave zvrchovaného štátu, ktorý na základe štátnej zmluvy môže samostatne a slobodne uzavrieť zväzok s inými štátmi.“

■ PIATA KOLÓNA

Proti vystúpila už 12. marca 1991 v Kultúrnom živote známa skupina intelektuálov – „piata kolóna“: „Suverenita národa je predovšetkým kategória ducha. Má najlepšie podmienky v pluralitnej demokracii, otvorenej svetu. Myšlienka mystickej národnej jednoty, stelesnená v paternalistickom národnom štáte, vedie každú spoločnosť koncom XX. storočia k izolácii, teda opačným smerom. Sme presvedčení, že pre budúcnosť Slovenska je prvoradé rozvíjanie občianskych a ľudských práv.“ V reakcii na snahy pronárodných síl vyhlásiť zvrchovanosť a štátnu samostatnosť Slovenska sa sformovalo hnutie „federalistov“ za spoločný štát. Organizovalo petičné akcie, prichádzalo s vlastnými deklaráciami, spolupracovalo s pražským centrom. Mená niektorých z nich sme uverejnili v 2. časti nášho seriálu.

■ ZVONENIE ZVONOV

Na „deklaračnom“ rokovaní SNR sa zúčastnili aj predstavitelia FZ a vlády ČSFR i cirkevní hodnostári. Arcibiskup Ján Sokol sledoval hlasovanie priamo v budove SNR a už dva dni predtým vydal túto písomnú inštrukciu: „V piatok 17. 7. 1992 po vyhlásení deklarácie treba o 19-tej hodine zvoniť päť minút.“ Zvonilo sa a následne katolícki biskupi prijali podporné vyhlásenie. Ich postoj bol teda úplne iný ako „kresťanského“ KDH. V deň hlasovania o zvrchovanosti poslanecký klub KDH ústami Františka Mikloška (ten už vtedy kotvil v KDH) navrhol, aby SNR vyhlásila referendum o vystúpení Slovenska zo zväzku ČSFR. Návrh neprešiel.

■ TISÍCROČNÉ ČAKANIE

Poslanci hlasovali menovite po tom, čo predseda SNR Ivan Gašparovič prečítal meno poslanca. Z prítomných 147 hlasovalo 113 za návrh, 24 bolo proti a 10 sa zdržalo hlasovania. Proti boli poslanci KDH a maďarského Spolužitia. Deklaráciu teda prijala ústavná väčšina. Mečiar označil jej prijatie za kvalitatívny zlom, na ktorý Slováci čakali vyše tisíc rokov. Mal pravdu. Akoby práve uplynulo tisíc rokov, prorokovaných Metodom Svätoplukovi tri dni pred jeho smrťou: „Ži podľa Svätého písma a nevyháňaj mojich žiakov, inak na tisíc rokov sa staneš podnájomníkom vo vlastnom dome!“ Po schválení odovzdal Mečiar jeden jej exemplár dokumentu predsedovi Matice slovenskej Markušovi a druhý predsedovi Svetového kongresu Slovákov Mariánovi Šťastnému. Potom vyšli Mečiar a Gašparovič na balkón starej budovy SNR – zhodou okolností zo sály, kde 14. marca 1939 vyhlásili Slovenský štát. Pred budovou čakali stovky občanov. V tom čase opúšťali budovu poslanci KDH. „Nechajte ich pokojne odísť, pretože odchádzajú do minulosti,“ vyzval premiér zhromaždených.

■ FESTIVAL MLÁDEŽE

Keďže 30. júna 1992 zrušila Mečiarova vláda funkcie námestníkov ministrov, ktorých nahradili štátni tajomníci, stal sa autor textu poradcom ministra financií Júliusa Tótha a toho zastupoval na matičnom svetovom festivale slovenskej mládeže v Martine práve v čase vyhlásenia zvrchovanosti. Podpisoval knihu Národ bez peňazí, a šampanské doslova tieklo z plafónov. Na oslavu schválenia deklarácie boli večer na mnohých miestach zapálené Vatry zvrchovanosti. Táto myšlienka skrsla v redakcii Slovenských národných novín, konkrétne v hlave Petra Štrelingera. Najväčší z ohňov horel na Krahuliach. Prítomná bola aj Mečiarova matka, nie však Mečiar. Minister hospodárstva Černák „ťahal gaštany z ohňa“ ‒ prečítal svoj pripravený prejav s tým, že je to reč Vladimíra Mečiara.

■ URAZENÍ ČESI

Prvá reakcia na českej strane bola „urazená“: „Hovorí sa tam o Európe, o svete, ale nie o Československu a slovo český, česká, české sa tam vôbec nevyskytuje,“ takto sa vyjadril Klaus a upozorňoval: „Vyvodzujeme z toho patričné závery.“ O štyri dni informoval na tlačovke, že jeho vláda práve „niekoľko hodín pripomienkovala prvý návrh téz českej ústavy“. A Václav Havel na Benešov spôsob oznámil, že odstupuje z funkcie prezidenta ČSFR: „Nemôžem niesť zodpovednosť za vývoj, na ktorý prestávam mať vplyv,“ napísal v abdikačnom liste len pár hodín po vyhlásení deklarácie. Právomoci prezidenta prevzala federálna vláda. Už prv, 3. júla, nezvolilo Havla za prezidenta FZ na základe postoja slovenských poslancov. A tak muž, ktorý chcel 25. októbra 1990 nastrašiť Slovákov: „Kdyby se Československo rozpadlo, ocitli by jsme se v pozici největšího komplikátora nového evropského uspořádání,“ sa už v ďalších kolách na voľbách nezúčastnil –, lebo neprišiel Soroš?

■ DELENIE A ÚSTAVA

Na stretnutí HZDS a ODS 22. júla 1992 v Bratislave sa začalo rokovať o tom, ako spoločný štát rozdeliť. Aby potom slovensko-české rokovania vyvrcholili vo vile Tugendhat v Brne 26. augusta 1992. Celú republiku obletela fotka, na ktorej pod košatým platanom v záhrade vily debatujú medzi štyrmi očami Mečiar s Klausom. Keď sa autor  textu po rokoch spýtal Mečiara, o čom tam hovorili, prižmúril oči a vychrlil zo seba: „Klaus sa ma spýtal, tak čo, Vlado, roztneme to? A ja na to: Spoločný štát nemá budúcnosť, keď to neurobíme my, urobia to iní, a môže pri tom tiecť aj krv. Urobme to my!“ A tak padlo definitívne politické rozhodnutie o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky od 1. januára 1993.

V tom čase už začal slovenský zákonodarný zbor rokovať o definitívnom znení slovenskej ústavy. Na jej príprave sa vystriedalo viacero komisií SNR. Prvú komisiu pod vedením Karola Planka schválilo Predsedníctvo SNR už 8. februára 1990. Jej činnosť ukončil 12. júla 1990 nový predseda SNR František Mikloško. Vyslovil aj autorovi „úprimnú vďaku za záslužnú a obetavú prácu, ktorú vykonal pri príprave prvej pracovnej verzie návrhu Ústavy SR“. V decembri 1991 prebehla verejná diskusia k variantnému návrhu ústavy, ktorý pripravila legislatíva SNR. Dá sa povedať, že schválený text slovenskej ústavy bol kolektívnym dielom, no mal aj svojich konkrétnych spoluautorov. V polovici júna 1992 sa stretli a tri týždne pracovali vo vládnej vile v Trenčianskych Tepliciach právnici Milan Čič a Milan Sečanský (obaja HZDS) a Ľubomír Fogáš (SDĽ). Na práci sa zúčastňovali tiež Jozef Moravčík (HZDS) a Milan Janičina (SNS) a aj Ivan Gašparovič (HZDS). Štefan Grman z Úradu vlády zabezpečoval legislatívno-technickú stránku. Po tom, čo sa Milan Čič stal vicepremiérom federálnej vlády, práce na odôvodnení ústavy koordinovala Katarína Tóthová (HZDS). Do prác zasahoval aj premiér Mečiar.

SNR ju prijala 1. septembra 1992 na piatej schôdzi o 22.26 hodine. Zo 134 prítomných poslancov hlasovalo za 114, proti boli šestnásti a štyria sa zdržali. Tesne pred hlasovaním opustili sálu poslanci maďarskej koalície. Ústavu slávnostne podpísali 3. septembra 1992 v Rytierskej sieni na Bratislavskom hrade Ivan Gašparovič a Vladimír Mečiar. V Zbierke zákonov bola vyhlásená 1. októbra 1992 pod číslom 460/1992, účinnosť nadobudla 1. októbra 1992, s výnimkou niektorých ustanovení, ktoré nadobudli účinnosť 1. januára 1993. Do platnosti vstúpil aj nový názov slovenského parlamentu ‒ Národná rada Slovenskej republiky (NR SR).

Škoda len, že sa tieto akty neudiali 19. septembra vo výročný deň vyhlásenia slovenskej „neodvislosti na Maďarsku“ Ľudovítom Štúrom na Myjave 19. septembra 1848. Mohol to byť vskutku slovenský Deň nezávislosti ako hrom. Spojila by sa v ňom slovenská prítomnosť s minulosťou tak mocne, že by pretrvala do budúcnosti. Najdôležitejší slovenský štátny sviatok by tak nebol cez školské prázdniny, ale v devätnástom septembrovom dni. Nie, my Slováci sme sa nenaučili spoznať význam symbolov.

Po rokovaniach v Brne a prijatí slovenskej ústavy 1. septembra 1992 už bolo jasné, že vznik slovenského štátu sa skrátil na štyri mesiace. A potvrdilo sa: v porovnaní s Českom to bude ťažšie, lebo v našom hlavnom meste nechýbali len sochy (tie chýbajú dodnes), ale aj všetky inštitúcie, ktoré štát má mať. Zatiaľ čo Čechom stačilo vymeniť cedule, napríklad zo „Státní banky československé“ sa stala „Česká národní banka“, my sme museli všetko stavať „na zelenej lúke“.  Keďže Ústredie Štátnej banky československej pre Slovenskú republiku (v dnešnej budove Generálnej prokuratúry SR) nemalo svojho šéfa, slovenská vláda 8. septembra schválila za kandidáta autora tohto textu, no do podpísania vymenúvacieho dekrétu zastupujúcim prezidentom Janom Stráským ubehlo veľa dní.

Stalo sa tak až 22. októbra ‒ sedemdesiat dní pred naštartovaním slovenskej centrálnej banky. V „medzičase“ sa rokovalo v Trenčianskych Tepliciach o návrhu zákona o národnej banke, ktorý pripravili Vladislav Bachár, Jozef Kollár a Milan Zelinka. Okrem nich na rokovaní, ktoré viedol Vladimír Mečiar, boli Michal Kováč, Augustín Marián Húska, Hvezdoň Kočtúch, Sergej Kozlík, Július Tóth, Vladimír Masár a autor tohto textu. V nedeľu 27. septembra 1992 o tretej popoludní objednal Mečiar pre všetkých prítomných koňak a pripil na meno novej slovenskej meny ‒ na slovenskú korunu. Predtým sa všetci prítomní vyjadrili k jej názvu. Autor tohto textu  ako prvý navrhol „slovenský dukát“; dukát bol predsa najslávnejším peniazom stáročia razeným v Kremnici a žiadaným v celej Európe. Keďže návrh neprešiel, pripíjalo sa na „slovenskú korunu“. Mečiarova pomocníčka Anna Nagyová obstarala toľko pohárov s povestnou „kábéeškou“, koľko bolo prítomných. A keďže Kováčovi posunul svoj koňak abstinujúci predseda vlády a autorovi svoj pohár na spôsob predsedu vlády (v živote neabstinujúci) minister financií Július Tóth spolu s budúcim prezidentom Kováčom oslavu prichádzajúcej slovenskej koruny zdupľovali

■ SLOVENSKÁ MENA

Parlament schválil zákon 18. novembra pod číslom 556. Pred názvom Slovenská národná banka, totožným s Karvašovou bankou, dostal prednosť názov Národná banka Slovenska (NBS). Darmo, nielen slovenčinári  nechápavo krútili hlavami: „Ak Česi môžu mať Českú národnú banku, prečo nemôžu mať Slováci Slovenskú národnú banku?“

V zrýchlenom tempe bolo treba „vytvoriť“ nielen NBS, ale aj slovenskú menu. Citát z novín: „Koncom novembra informoval vtedajší viceguvernér štátnej banky pre Slovensko Marián Tkáč verejnosť o budúcich slovenských bankovkách. Mal na nich byť Pribina, Cyril a Metod, Štúr, Hlinka a ďalšie postavy zo slovenských dejín.“ Slovensko malo asi „najkresťanskejšiu“ menu, bola na nej dvakrát Madona aj veľkomačiansky krížik, aj Bernolák a Štefánik. Napriek množstvu problémov NBS začala pracovať hneď po Novom roku 1993 a bola dlhodobo najrešpektovanejšou slovenskou inštitúciou.

Na jeseň 1992 prípravné práce na nových štátnych inštitúciách i symboloch vrcholili, ale o zániku Česko-Slovenska ešte bolo treba rozhodnúť vo Federálnom zhromaždení (FZ). Akousi poistkou bol kompetenčný zákon z dielne HZDS, ktorý prešiel 8. októbra. Z trinástich federálnych ministerstiev sa päť zrušilo, národné republiky získali právo vytvárať emisné banky, zriaďovať spravodajské služby a uzatvárať medzinárodné zmluvy. Vynorili sa určité ťažkosti. Jednak niektorí opozičníci trvali na referende, ale problém bol aj v tom, že hlasovaním za zánik ČSFR prídu federálni poslanci o svoje mandáty. A tak do návrhu ústavného zákona o zániku federácie sa dostal paragraf, že poslanci zaniknutého FZ sa stanú poslancami národných parlamentov, a aj paragraf o zákaze používať symboly zaniknutého Česko-Slovenska nástupníckymi štátmi. Ako vieme, nič z toho sa nesplnilo: bývalí poslanci FZ ostali bez mandátu (jeden z nich Dubček, možný kandidát na slovenského prezidenta umrel 7. novembra v pražskej nemocnici po havárii, ktorú utrpel v deň prijímania slovenskej ústavy 1. septembra; na „úteku“ do Prahy?) a Česi si protiústavne privlastnili bývalú česko-slovenskú vlajku. Prestala teda byť a už nikdy nemôže byť „spoločnou vlajkou“.

■ DELENIE MAJETKU

Starosti boli aj so zákonom o delení majetku. Ten sa dostal na program FZ skôr ‒ v piatok 13. novembra. Uplatnil sa v ňom územný princíp: nehnuteľný majetok sa dostal do vlastníctva republiky, na území ktorej sa nachádzal k 31. 12. 1992, v ostatných prípadoch princíp 2 : 1. Územný princíp zvýhodnil Česko – tam sídlilo viacej „federálneho majetku“ ‒, ktoré získalo majetok za 430 a Slovensko len za 203 miliárd. Pre nesúhlas českej strany sa neuplatnil „historický princíp“. Išlo napríklad o zlato z obdobia Slovenského štátu 1939 ‒ 1945, ale aj o presuny úverových zdrojov v roku 1992. Slovenské komerčné banky si museli požičiavať z ŠBČS viac peňazí, ako tam vložili, lebo finančnú „obsluhu“ rozhodujúcich federálne riadených slovenských podnikov robili české banky, disponovali s ich prostriedkami, ktoré tak vystupovali „ako české zdroje“. Okrem toho pred koncom roka 1992 sa manipulovalo s federálnymi devízami na úkor Slovenska. Náhle došlo k obrovskému úbytku devízových rezerv ŠBČS: Česko dosiahlo desaťnásobne vyššie pasívum obchodnej bilancie ako Slovensko ‒ 663 miliónov dolárov, pričom ešte v prvom polroku 1992 vykazovala federácia  prebytok zahraničného obchodu 870 miliónov dolárov. Príčiny mohli byť dve: neúmerný dovoz do Česka, ale aj pokles devízových rezerv ŠBČS ich „ukrytím“ v českých a zahraničných komerčných bankách, odkiaľ sa po rozdelení federácie mali objaviť na účte ČNB. Aj to bola zrejme príčina tlaku českej strany na ukončenie menovej únie už k 8. februáru 1993.

Delenie majetku podľa ústavného zákona č. 541/1992 trvalo dlhšie, ako sa predpokladalo, takmer sedem rokov. Dlho ostalo otvorené delenie aktív a pasív ŠBČS. Dôvodom bolo uplatnenie rozdielnych princípov delenia aktív a pasív, ktoré ich kryli. Územný princíp sa uplatnil v rozsahu 43,1 percenta pri aktívach a pri príslušných pasívach iba 29,8 percenta. Z toho vyplynul vykázaný nedostatok pasív v slovenskej bilancii za 24 miliárd korún. Keď sa v noci zo 17. na 18. mája 1999 počas prísne utajovanej operácie „Aurora“ previezli štyri tony zlata, ktoré Česi zadržiavali, na Slovensko, uzavrela sa táto kapitola dejín. Nasledoval už len podpis dohôd medzi vtedajšími predsedami vlád Dzurindom a Zemanom 24. novembra 1999. Na oprávnené výčitky, že silnejší z partnerov so svojimi ľuďmi v rozhodovacích štruktúrach získal pri „rozvode“ viac, sme odpovedali stroho: už sa to viac nestane.

■ HOLÝ ZADOK

Slovensko neostalo „s holým zadkom“ vďaka deleniu federácie. „Holý zadok“ nám spôsobila privatizácia, počas ktorej sme prišli kompletne o všetky komerčné banky, ale a o ťažiskové odvetvia hospodárstva, ktoré sme „predali“ (v zmysle „odovzdali“) zahraničiu. Pamätáte si na slová Mikloša: „Štát je najhorší možný vlastník,“  ale iba slovenský? Práve zbavenie sa majetku štátu je prvou fázou subverzie, čo je „podvratná činnosť, cielený a riadený rozklad a rozpad štátu s cieľom dobyť územie bez boja“ (Wikipédia). Druhou fázou je vzdávanie sa vojenskej výzbroje, ďalšími fázami je zničenie náboženstva a vzdelanosti... Všetko to klape...(!)

Ústavný zákon o zániku federácie sa nedarilo prijať. Na patovú situáciu odpovedala ČNR prijatím uznesenia o prevzatí plnej zodpovednosti za kontinuitu štátnej moci na českom území. Tretíkrát sa malo o zákone hlasovať 24. novembra, no v ten deň bola hustá hmla, slovenskí poslanci nemohli do Prahy odletieť a autobusmi tam dorazili až večer. Dvadsiateho piateho novembra ústavný zákon číslo 542 o zániku federácie poslanci oboch snemovní FZ odhlasovali na druhý pokus. Podarilo sa to len preto, že za hlasovali aj traja ľavicoví poslanci: Rudolf Tvaroška, Ľubor Bystrický a Štefan Nižňanský. Ten to odôvodnil tým, že nechcel pripustiť, aby sa spoločný štát rozpadol neústavným spôsobom. Pre históriu sa asi patrí zaznamenať, že slovenský poslanec Ivan Šimko z KDH (príbuzný povstaleckého generála Viesta) sa oslavujúcim slovenským poslancom vyhrážal velezradou.

■ BEZ NÁSILIA

A čo zahraničie? Prijatie zákona ocenil napríklad nemecký denník Die Welt: „Klaus a Mečiar dokázali, že národno-emancipačné procesy sa môžu odohrávať politicky, demokraticky a bez násilia.“ Svet prijal „zamatový“ rozpad Česko-Slovenska na pozadí napätí, ktoré práve vrcholili v Juhoslávii i v bývalom ZSSR pozitívne. Otázka zásadná: bol tento proces zahraničím aj ovplyvnený? Vtedy sme verili, že „mocnosti spali“ a my sme „vyliezli spod stola“, že „prišla sloboda“ a podarilo sa presadiť naše záujmy bez cudzieho zásahu. Vo svete však vznikajú najmä projektovo-konštruované štáty, ktoré sú potom „spravované“ tak, aby umožňovali konštruktérom dosahovať ich vlastné ciele. Také boli údajne štáty, ktoré vznikli po prvej svetovej vojne, teda aj Česko-Slovensko, Juhoslávia, Maďarsko a Rakúsko. Ale tiež nástupnické štáty po bývalom ZSSR, Juhoslávii a Česko-Slovensku?

Čo v tejto súvislosti znamená cesta dvoch delegácií ‒ slovenskej a českej ‒ do Londýna 28. a 29. októbra 1992 na schôdzku zástupcov Európskych spoločenstiev s predstaviteľmi nielen Slovenska a Česka, ale i Maďarska a Poľska? Dnes sa zdá, že išlo o „požehnanie“ rozdelenia ČSFR a ustanovenie Vyšehradskej štvorky. Že to nebola len formálna cesta na zahmlenie rozdelenia Česko-Slovenska pred ďalšími národmi, ktoré sa doteraz neúspešne usilujú o nezávislosť – pred Škótmi, Kataláncami, Baskmi či Valónmi. (Nuž, prečo nezájdu do Londýna, však?)

■ NÁVŠTEVA LONDÝNA

Delegácie – slovenská na čele s Mečiarom, česká na čele s Klausom – sa 28. októbra stretli s predstaviteľom Európy Jacquesom Delorsom a britským premiérom Johnom Majorom. Na obed prijala vedúcich delegácií kráľovná a popoludní mali stretnutie s prezidentom súkromnej Európskej banky pre rekonštrukciu a rozvoj Jacquesom Attalim. (Tým Attalim, ktorý vo svojej knihe z roka 1981 „prorocky“(?) napísal: „Budúcnosť bude o hľadaní spôsobu, ako znížiť počet obyvateľov... Zbavíme sa ich tým, že ich presvedčíme, že je to pre ich dobro. Nájdeme alebo spôsobíme niečo, pandémiu zameranú na určitých ľudí, na tom nezáleží, tomu slabí a ustráchaní podľahnú. Hlupák tomu uverí a požiada o liečbu...“)

V Londýne, v jej City, sa zvykne „konštruovať“ politika štátov a rozdávajú sa úlohy. A keď sa neplnia? Diali sa veru veci: počas tridsiatich rokov sme prežili menšie i väčšie tragédie i „riešenia“. O tom, že sme v Londýne dostali „požehnanie“, by mohlo svedčiť aj podpísanie šestnástich medzištátnych slovensko-českých dohôd o hospodárskej, colnej a menovej únii medzi Slovenskom a Českom tesne po prílete z Londýna na ruzynskom letisku. Pripravovali sa spoločne s českými expertmi na chate Kamzík v Starom Smokovci, kde sa udiala zaujímavá maličkosť. Šéfom našej delegácie bol prvý námestník ministra financií Belo Bosák. Telefonát od Mečiara mal však autor textu: „Ako to tam beží? Dávajte pozor, aby to dobre dopadlo. Dôverujem vám!“

V Londýne sme spolu s ministrom Ľubomírom Dolgošom navštívili ministerstvá financií a zahraničných vecí i najstaršiu centrálnu banku na svete – Bank of England z roka 1694. Tam sme odpovedali na jednostranné otázky ‒ zmysel osamostatnenia  Slovenska a jeho ekonomických perspektív. A bolo treba odpovedať aj na otázku: „Čo je typický slovenský výrobok?“ (nuž, boli to tanky a Boženy a Zuzany – vojenské technické zariadenia), ale aj: „Aké sú výsledky slovenskej ekonomiky v porovnaní s českou?“ a tak podobne. Informovali sme, že čísla, ktoré sú za Slovensko vykazované v rámci federácie, sú značne skreslené v slovenský neprospe

■ NOVÁ ÉRA

Tak či onak, pre slovenské osamostatnenie existovala vhodná medzinárodná situácia i svojsky definovaný záujem Čechov. Tí si od rozchodu sľubovali rýchlejšiu transformáciu českej ekonomiky „bez záťaže slovenských zbrojoviek“ (tanky však začali vyrábať oni). Nepohodlné im boli aj slovenské starosti s maďarskou menšinou a medzinárodný spor s Maďarskom, ktoré práve vtedy odmietlo dokončiť vodné dielo Gabčíkovo –Nagymaros. Bez Slovenska sa mal Čechom ľahšie dosiahnuť ich hlavný geopolitický cieľ: rýchly vstup do NATO (čo sa aj podarilo) a do EÚ (kde napokon vstúpilo Slovensko naraz s Českom).  Nová éra v našich dejinách sa začala na Nový rok 1993. Na Silvestra sa na bratislavskom námestí nadšeným občanom prihovoril Vladimír Mečiar a vzápätí kňaz Anton Hlinka, ktorý do roka 1989 otváral Slovákom „oči“ prostredníctvom Rádia Vatikán i Slobodnej Európy, predniesol modlitbu za nový štát: „Na rozhraní dvoch historických epoch voláme k Tebe, všemohúci Bože, Otec všetkých národov, aby si bol stále s nami, hneď od samého začiatku, už pri prvých krokoch. Po tejto hodine túžili generácie dcér a synov našej slovenskej vlasti. Samostatnosť, ktorej sme sa dožili, prijímame ako dar Tvojej prozreteľnosti a pokladáme ho za zmluvu medzi Tebou a obyvateľmi krajiny medzi Tatrami a Dunajom. Nesmrteľný vládca čias, prebývaj s nami, buď v tejto krajine doma ako náš prozreteľný Otec a pomocník v každej núdzi. Daj vládcom tejto krajiny Ducha múdrosti a prezieravosti, spravodlivosti a nezištnosti, obetavosti a pevnosti, daj občanom tejto krajiny Ducha bratstva a znášanlivosti, vzájomnej úcty a pomoci, svornosti a tolerancie. Buď naším Bohom a my budeme Tvojím ľudom.“

A čo po tridsaťročí? Zmenilo sa niečo oproti básni Jonáša Záborského Slováci z roku 1842? „Prečo sa len slovenský ľud každého tak bojí? / Doja si ho sťa kravičku a on ticho stojí / Ľudia idú ako ovce, kam ich baran vedie, / a ku stolu chodia vtedy, keď je po obede. / Vyvolia si za vyslanca, koho im rozkážu, / a keď majú raz ruky voľné, sami si ich zviažu. / Či to tak má byť naveky? Niet Slovákom rady? / Kto si sám nevie byť pánom, nedočká sa vlády!“

Zúfalo sa bojíme. Ak však chce náš národ prežiť, nesmie sa báť a nesmie vymrieť vinou zanedbávania tradičnej rodiny. Potrebuje múdrejších vodcov, zdravý vzduch, vodu, obrobené polia a využívanie domácich surovín. Sme svedkami paradoxu: naši mladí odchádzajú za prácou do sveta, pričom naše polia zarastajú tŕním, drevo vyvážame, vidiek sa vyľudňuje a jeme nezdravé potraviny z dovozu. Kam sa schoval rozum? Akoby sme sa sami riadiť nevedeli? Aké riešenia a východiská?

Pripomeňme si na záver redakčného seriálu ešte raz slová Antona Hlinku v prvých minútach slovenskej samostatnosti na Nový rok 1993: „Nesmrteľný Vládca ... daj vládcom tohto štátu Ducha múdrosti a prezieravosti, spravodlivosti a nezištnosti, obetavosti a pevnosti, daj jeho občanom Ducha bratstva a znášanlivosti, vzájomnej úcty a pomoci, svornosti a tolerancie. Buď naším Bohom a my budeme Tvojím ľudom.“

Aj vy sa pýtate, či sklamal „Nesmrteľný Vládca čias“ alebo „občania tohto štátu“, ak tým, ktorí sú (i boli) na jeho čele, chýba „Duch múdrosti a prezieravosti, spravodlivosti a nezištnosti“? Nemajú dokonca pravdu aj tí, ktorí sa pýtajú, či vôbec dokáže tento päťmiliónový národ spravovať vlastný štát? Aj tí, ktorí poznajú slová „proroka Jonáša“ Záborského, ktoré platia aj po stoosemdesiatich rokoch: „Niet Slovákom rady? Kto si sám nevie byť pánom, nedočká sa vlády“?

■ VLÁDA PEŇAZÍ

Odhoďme emócie, pozrime sa reálne na dnešný svet a v ňom na Slovensko. Sily, ktoré ním hýbu, nachádzajú čoraz rafinovanejšie spôsoby, ako búrať všetko tradičné a nahradiť ho čímsi novým, čo sa dá zhrnúť pod pojem Nový svetový poriadok (NWO). Elity, ktoré vládnu peniazom, dokážu vďaka nim „hravo“ dosadiť do čela štátov rad-radom polovzdelaných, často nestabilných, ctibažných jedincov, ktorí ničia všetko tradičné. Pod akýmikoľvek zámienkami devastujú hospodárstvo, decimujú právny štát a rozvracajú štáty v celej Európe, aj celý kontinent ako taký. Národy pod hrozbami prijímajú všetky nezmyselné opatrenia vládnucej „elity“, ktorá s nimi nesúcití, nechápe ich, „nerozumie im“, nezdieľa ich tradičné hodnoty, o ktoré postupne prichádzajú.

Informácie z prostredia globalistov hovoria o zmene Európy, likvidovaní štátov a národov. O príchode iného obyvateľstva do Európy, čo sa na západ od nás aj deje. Hrozí západnej Európe islamský kalifát? Uskutoční sa tisíc rokov starý projekt prenesenia centra kresťanstva alebo katolíctva z Vatikánu do arménskeho Ečmiadzina, sídla Arménskej apoštolskej cirkvi od roka 301? Arménsko vtedy ako prvé na svete prijalo kresťanstvo za štátne náboženstvo

■ VÁŽNE OTÁZKY

Aká budúcnosť čaká národy strednej Európy? Čo so Slovenskom, ktoré po toľkých stáročiach sa pred tridsiatimi rokmi slobodne a demokraticky vrátilo na scénu dejín pod vlastným menom? Sú naše politické špičky, žurnalisti a verejná mienka schopné rozpoznať, čo je v podmienkach globalizujúceho sa sveta dôležité a čo treba robiť, aby Slovensko ako štát ‒ či už samostatne, či skôr v akomkoľvek zoskupení štátov ‒ prežilo?

Slovenské médiá sú prevažne v cudzích rukách a sú zneužívané na ohlupovanie čitateľov a divákov, dokonca prispievajú k vzniku nového nevídanému fenoménu, ktorý kedysi práve na stránkach Slovenských národných novín definoval Ladislav Ťažký ako „pocit strachu z vlastenectva“. Sme teda ako národ pripravení odpovedať na otázku ako ďalej vo všetkých sférach života vrátane štátoprávneho „zaradenia“ Slovenska? Otázky, ktoré prichádzajú, sú vážne: majú slovenské politické špičky, bez ohľadu na stranu či hnutie, silu, odvahu, chuť a napokon aj vedomosti ako spravovať päťmiliónový štát? A vôbec, chcú ten štát? Alebo – prepáčte, úplne hriešna myšlienka ‒ pozerajú na svet len cez „vlastné vrecká“ a bude im jedno, o „akú strechu“ pôjde, len aby tie vrecká boli plnšie?

■ VÍZIE BUDÚCNOSTI

Pristavme sa pri otázke štátnej vízie či doktríny. Odvtedy, čo sa o to pokúšal prezident Rudolf Schuster, ubehlo takmer dvadsať rokov – a nič také nevzniklo, nijaký štátny orgán nijakú víziu ani len neprerokoval. Slovensko teda nemá štátnu doktrínu, má však bezpečnostnú a obrannú stratégiu schválenú parlamentom. V roku 2017 odmietla Ficova vláda s účasťou národniarov schváliť pripravené stratégie, schválilo ich až „pofebruárové“ vedenie štátu na začiatku roka 2021. Sú to texty o podriadenosti Slovenska záujmom NATO a EÚ, nie je to nijaká vízia o budúcnosti slovenskej štátnosti. V časoch, keď sa veľmoci celkom vážne zaoberajú otázkami budúceho usporiadania Európy, Slovensko, najmenej početný štát spomedzi svojich susedov, nemá takúto víziu na rozdiel od okolitých národov, ktoré svoje predstavy majú a nahlas o nich uvažujú. Slovensko akútne potrebuje o týchto témach diskutovať.

Namýšľať si o sebe môžeme čokoľvek: že sme akýmsi lakmusovým papierikom, ako prebieha stredoeurópska spolupráca v súlade so zámermi globalistov. Že snaha „umenšiť“ Slovensko je znakom vývoja proti „tomuto priestoru“, a ak sa vníma ako rovnocenné, je to znak dobrých procesov v strednej Európe.  Často špekulujeme nad slovami Jána Pavla II. či amerického evanjelizátora so slovenskými koreňmi Davida Wilkersona o „významnom postavení Slovenska v treťom tisícročí“. Ak však reálne a alternatívne nezhodnotíme svoje ciele a možnosti, môžeme ostať len „snívajúcimi Podtatrancami“, rovnako ako nimi až donedávna boli naši predkovia. Reálne to hrozí!

■ POTREBA SPOJENCOV

Slovensko nemá, ale potrebuje koncepciu svojej budúcnosti. Najmä preto, že patrí medzi európske štáty, ktoré potrebujú vzhľadom na svoju nedostatočnú geopolitickú váhu aj početnosť populácie spoluprácu v rámci širšieho nadštátneho celku. Takého celku, ktorý by Slovensko neparalyzoval svojou ideológiou a inštitúciami. Pritom je evidentné, máme také skúsenosti, že výhodnejším riešením by bol väčší celok ako štát s dvoma národmi. Lebo o Slovensko, jeho hory, rieky, úrodné polia, ale najmä poddajný ľud vždy bol a bude záujem zo strany všetkých blízkych i „vzdialenejších“ susedov. Potvrdzuje to história: vyše osemsto rokov v štáte s Maďarmi a ďalšími národmi, takmer celé jedno storočie (desiate) po zániku Nitravy v štáte s Poliakmi, tri štvrtiny storočia v štáte s Čechmi, v rámci toho aj dvadsať rokov s Rusínmi.

V súčasnosti sme členským štátom EÚ a v rámci toho aj neformálneho zoskupenia V4. Keďže EÚ sa dnes potáca a pod vplyvom degeneratívnej expanzie liberálneho progresivizmu ničí vlastnú ekonomiku i kultúru, otvára dvere imigrácii z Afriky a Blízkeho východu, čítame aj z pier „vznešených mozgov“, že pomaly sa otriasa v základoch. EÚ už nie je tým, čím mala byť ‒ spoločenstvom hospodárskej spolupráce. Charles de Gaulle hovoril o Európe štátov, nemecký kancelár Helmut Kohl o Európe regiónov, dnes sa Európa otvorene i skryte centralizuje.

■ BREMENO ZODPOVEDNOSTI?

A čo naši susedia? Maďarský premiér Viktor Orbán predniesol vlani pri dvadsiatom výročí Mosta Márie Valérie v Ostrihome tieto slová: „Neexistujú dva národy, ktoré sa nachádzajú na svete také podobné ako Slováci a Maďari. Jediná vec, ktorá nás vskutku delí, je náš jazyk. Dovtedy si dokonale rozumieme, kým nezačneme rozprávať.“ Veď práve. Nanucovaná maďarčina nás od Maďarov v roku 1918 definitívne (?) oddelila. Orbán aktuálne presadzuje myšlienku Európy „národných spoločenstiev“ ponad hranice. Z jeho iného vystúpenia 6. júna 2020, ktoré mal pri stom výročí Trianonu a predniesol ho na slovensko-maďarskej hranici pri Slovenskom Novom Meste, sa dá jeho úsilie o Slovensko jednoznačne čítať: „Čo patrí spolu, to sa spojí, rovnako je pravdou, že čo nepatrí spolu, to sa aj rozpadne. ... Naša fajta je neoblomná, húževnatá a bystrá, preto nielen sme to zvládli, ale dnes znova vyhrávame. ... Maďari si už nikdy nemôžu dovoliť luxus slabosti. Nám vždy môže patriť iba to, čo dokážeme aj ochrániť. ... Nasledujúce desaťročie nebude o úbytku a stratách, ale o rozmachu a budovaní krajiny. Svet je v pohybe, pružiny našej EÚ vŕzgajú a teraz očakáva, že sa zachráni pomocou salta mortale. ... Zrodí sa nový poriadok. ... Nezľaknime sa toho, čo vidíme: my sme tí, na ktorých sme čakali. Áno, my sme tí, ktorí otočia osud Maďarska. ... Čakajú na vás veľké časy. ... Začal sa návrat Maďarov do ich vlasti. ... Aby to bolo tak aj naďalej, rýchlo napreduje aj budovanie novej maďarskej armády. Sila kráča spolu so zodpovednosťou a my si uvedomujeme bremeno našej zodpovednosti. Sto rokov trvajúca karanténa po Trianone sa skončila.“

■ JATRENIE TRÁUM

Keďže Slovensko na to oficiálne nepovedalo nič, nuž len si povzdychnime: ak dá Boh, budeme žiť naďalej vedľa seba, a len ten pozná formy našej budúcej spolupráce. Slovensko-maďarské súštátie, v ktorom by bolo Slovensko v pozícii menšieho člena, nebolo by zárukou prežitia Slovákov ako národa. Maďari zabudli na posolstvo sv. Štefana, že „kráľovstvo jedného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké“? Dokážu žiť v štáte, v ktorom chce pokojne žiť aj iný ‒  navyše menší národ? Štatistiky a napokon i samotný Trianon hovoria, že nie. Nehovoriac o ďalších, stále živých traumách. Napríklad povojnové „Benešove dekréty“, ktoré majú dosah i na majetkové pomery. A aj keď protokol, prijatý na Štrbskom Plese 25. júla 1949, definitívne upravil majetkové otázky medzi ČSR/Slovenskom a Maďarskom, všetko sa to periodicky z maďarskej strany opakuje. A čo povedať k aktuálnej aktivite Jána Marosza, generálneho riaditeľa Slovenského pozemkového fondu, v súvislosti s pôdou skonfiškovanou po druhej svetovej vojne?

■ ÚVAHY O SÚŠTÁTÍ

Naším východným susedným národom sú Rusíni. Predstaviteľov Svetovej rady Rusínov prijal český prezident Zeman 11. septembra 2019 a debatoval s nimi o ich „veľkej autonómii“. Kyjevské médiá si všimli, že schôdzka sa konala nedlho pred stým výročím mierovej dohody zo Saint-Germain, podľa ktorej sa Podkarpatská Rus stala súčasťou Česko-Slovenska. Presne nevedno, aké sú česko-slovenské rezíduá medzi obyvateľmi v súčasnosti Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, zmietajúcej sa vo vojnovej kríze. Sú silnejšie ako maďarské rezíduá? Keďže však medzi Prahou a Užhorodom je Bratislava, prípadná česko-rusínska spolupráca nemôže obísť Slovensko.

Otvára sa aj otázka súštátia s Českom. Veľa sa nehovorí o vzniku občianskej iniciatívy, ktorá v roku 2015 chcela dosiahnuť referendá a vypísať petíciu: „My nižšie podpísaní občania žiadame o vypísanie referenda o znovuzjednotení Československa.“ V prípade zozbierania 150-tisíc podpisov v SR a 50-tisíc v ČR chceli zástupcovia iniciatívy odovzdať petičné hárky prezidentom oboch štátov. Uplynulo sedem rokov od vzniku iniciatívy a štyri roky od zamýšľaného termínu referenda (2018), z čoho vyplýva, že iniciatíva bola neúspešná. Napriek tomu v septembri 2015 sa známy ruský politológ Pjakin vyjadril tak, že ak globalizačný proces nikto nezastaví, jedným z jeho prvkov bude obnova Československa. Údajne bude prebiehať pokojne a iniciatíva príde od ľudí: „Skúsenosti zo spoločného spolužitia majú, a to pozitívne, aj negatívne. Zjednocovanie štátov a národov bude najprv prebiehať vnútroštátne, teda v tých štátoch, ktoré už majú určitú skúsenosť zo vzájomného súžitia, ako napríklad Juhoslávia, Československo, sa budú v prvom rade obnovovať tieto vnútroštátne vzťahy. Či to bude formalizované v čisto štátnom zväzku, to je už skôr taktická otázka. Pôjde však fakticky o riadiaci subjekt zjednocujúci zdroje dvoch slabších subjektov.“

Slovákom zaiste pôjde o to, aby to bola – ak už – obnova Česko-Slovenska (minimálne konfederácie), v žiadnom prípade nie „Československa“ (federácie). Onen spojovník/pomlčka je vyjadrením dlhodobých cieľov zachovania národa ako Božieho výtvoru, pričom štát – dielo človeka – by mal toto zachovanie a rozvoj národa zabezpečovať. Dvakrát sa už štát s Čechmi rozpadol. Dokážu Česi „prehodnotiť svoju gramatiku“, ktorá údajne nepripúšťa spojovník/pomlčku v názve štátu? Budúce Česko-Slovensko by sa nemohlo vrátiť nielen k názvu bez pomlčky, ale ani k vlajke s klinom, ktorú si po roku 1992, ako vieme, nezákonne (vierolomne) privlastnili Česi.

■ POĽSKÁ KARTA

Zatiaľ nikto nevytiahol „poľskú kartu“, s ktorou sa kalkulovalo po roku 1918. Slovensko-poľské súštátie by bolo pre Slovákov zaiste zhubné. Pripomeňme len osud slovenských obcí okupovaných Poľskom po roku 1918. Polonizácia Slovákov bola rovnako, ak nie väčšmi krutá ako ich hungarizácia v Maďarsku. Prichádza teda do úvahy jedine širšie súštátie povedzme „Sclavonia/Slovania“ z čias Svätopluka či „Dunajská (kon)federácia“. Teda celistvý hospodársky priestor v strednej Európe, ktorý projektoval v roku 1936 Milan Hodža.

V medzivojnovom období vznikla aj myšlienka Trojmoria či Medzimoria, presadzovaná Poľskom. Verejnosť vie málo o tom, že modernú verziu Trojmoria založili v roku 2015 poľský prezident Andrzej Duda a chorvátska prezidentka Kolinda Grabarová-Kitarovićová. Samity iniciatívy sa konajú každoročne, prvý bol v Dubrovníku v roku 2016 a bol na ňom aj zástupca Číny, ktorý hovoril o zapojení iniciatívy do Novej Hodvábnej cesty. Tiež sa na nej zúčastnil aj zástupca USA... TASR priniesla 6. júla 2017 informáciu o stretnutí predstaviteľov „štátov iniciatívy Trojmoria s americkým prezidentom Trumpom vo Varšave“. Malo by to byť zoskupenie dvanástich štátov, ktoré by malo mať za cieľ spoluprácu a prepojenie regiónu v severojužnom smere: pobaltské štáty, Poľsko, Česko, Slovensko, Rakúsko, Maďarsko, Slovinsko, Chorvátsko, Rumunsko a Bulharsko. V týchto štátoch žije 112 miliónov obyvateľov na ploche 1,2 milióna štvorcového kilometra. Iniciatíva má zoznam prioritných prepojovacích projektov v troch kľúčových oblastiach – doprava, energetika a digitálne technológie. Bol vytvorený aj Investičný fond Trojmoria, ktorému USA prisľúbili miliardu dolárov.

Na varšavskom samite bol prítomný aj vtedajší podpredseda vlády Peter Pellegrini, ktorý po ňom  uviedol, že „Slovenská republika v rámci Iniciatívy troch morí zohráva kľúčovú úlohu, pretože severojužné prepojenie je možné práve len cez Slovenskú a Českú republiku“. Podľa neho Slovensko musí pokračovať v dobudovaní diaľnice D4 na východe, aby prepojilo Poľsko a Maďarsko. Tiež musí pokračovať vo výstavbe diaľnice od Žiliny smerom na poľskú hranicu. V hre je aj plynový konektor do Poľska. Trojmorie v plánoch globalistov by malo byť „hrádzou“ medzi „Západoeurópskym kalifátom“ a „Ruským impériom“ na východe. Má podporu tak zo strany USA, ako aj Číny ‒ dvoch globálnych hráčov prvoradého významu. Nemalo by teda byť nezávislým, ale závislým priestorom.

■ PRAŽSKÁ INICIATÍVA

Najnovšie vznikla iniciatíva v Prahe, ktorá sa viaže na sv. Vojtecha a jeho „stredoeurópanstvo“. Na júnovej konferencii Svätý Václav a stredná Európa pod patronátom kardinála Duku sa viedli diskusie skôr o hodnotách ako o štátoprávnom usporiadaní „regiónov“ od Bavorska, Rakúska a bývalej NDR cez Poľsko, Slovensko, Česko, Maďarsko po bývalé juhoslovanské štáty so 140 miliónmi obyvateľov. Slovensko na konferencii reprezentovali konzervatívni politici, o. i. Vladimír Palko, ale aj Igor Melichar zo Smeru.

Zo slovenského hľadiska by ako forma akéhokoľvek súštátia mohlo vyhovovať iba voľnejšie združenie, konfederácia alebo únia ako združenie štátov so spoločnou hlavou i s ďalšími orgánmi na zmluvnom základe. Po skúsenostiach z histórie unitárny štát ani federácia neprichádzajú do úvahy.