Úspešný zápas Slovákov o vlastný  štát

thumbnail

Marián ANDEL: Samostatná Slovenská republika potvrdila svoju životaschopnosť. Pri príležitosti tridsiateho výročia prijatia Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR sme sa rozprávali s vtedajším politickým exponentom Mariánom ANDELOM. Ako člen obnovenej SNS od roka 1990 bojoval za vznik samostatnej a demokratickej Slovenskej republiky.

  • Po roku 1989 ste sa stali jedným zo spoluzakladateľov obnovenej Slovenskej národnej strany a členom jej prvého sedemčlenného vedenia. S akým osobným programom a víziou ste v tom čase vstupovali do veľkej politiky?

Po Novembri 1989 sme pochopili, že nastal čas veľkých spoločenských zmien. Postupne začínali vznikať nové politické subjekty. Na prelome rokov 1989 až 1990 som spoluzakladal Slovenskú národnú stranu. Priatelia zo Štúrovej spoločnosti nám 30. januára 1990 umožnili vystúpiť na ich  mítingu na Hviezdoslavovom námestí. Bol to vlastne historický moment. Prvýkrát sme ako politická strana predstúpili pred verejnosť. Ohlasy boli nad očakávanie dobré. Odvtedy sme s kolegom Dušanom Harvanom a kolegyňou Zuzanou Tvrdou mávali na tomto mieste každý štvrtok až do parlamentných volieb v júni 1990 pravidelné stretnutia s našimi podporovateľmi. Diskutovali sme s nimi o všetkom možnom. Boli sme mladí a plní nadšenia a elánu. Cítili sme, že v rodiacej sa demokratickej spoločnosti bude možné zavŕšiť národno-emancipačný proces vytvorením samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva. Na druhej strane sme si uvedomovali, že proti nám stoja zástancovia masarykovsko-benešovskej demokracie unitárneho štátu. História neraz potvrdila, že táto demokracia bez národnej suverenity v praxi znamenala asimiláciu Slovákov s cieľom vytvoriť československý národ.

  • Ako poslanec Slovenskej národnej rady ste už na jeseň v roku 1991 predložili návrh Deklarácie o zvrchovanosti SR. Prečo už v tomto období sa za jej prijatie nevyslovila ústavná väčšina vtedajších zákonodarcov?

Prvýkrát som požadoval vyhlásiť zákonodarnú zvrchovanosť Slovenskej národnej rady na území Slovenska na jej pôde už 1. októbra 1990. Bola to reakcia na vystúpenie vtedajšieho predsedu federálnej vlády Mariána Čalfu. Podľa jeho predstáv nová federálna ústava nemala mať zakotvené právo Slovákov, resp. Čechov na vystúpenie zo spoločného štátneho zväzku. Svojím konaním vlastne porušil Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý hovorí o neodňateľnom práve každého národa na sebaurčenie. Keďže naším cieľom bola samostatnosť Slovenskej republiky, museli sme podnikať postupové kroky na jej dosiahnutie. Návrh Ústavy SR sme mali hotový už vo februári 1991. Ďalším krokom bolo predloženie Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR 13. novembra 1991. Za jej prijatie sa v tom čase vyslovilo iba 65 poslancov, 50 bolo proti a 25 sa zdržalo hlasovania. V tom čase si ešte väčšina ľudí nevedela vôbec predstaviť samostatnú Slovenskú republiku. Ľudia verili rôznym katastrofickým hypotézam, že samostatné Slovensko ekonomicky neprežije. Toto šírili niektorí politici a ekonómovia čechoslovakistického zamerania. V decembri 1991 som sa tiež zúčastnil na vedeckej konferencii, ktorú pripravila Oxfordská univerzita na tému Ďalšie spolužitie medzi Slovákmi a Čechmi v ČSFR, kde som vystúpil na tému samostatnosti Slovenskej republiky. Po krátkej chvíli mi odobrali slovo. Až na protest predstaviteľov Škótskej národnej strany som svoj prejav nakoniec dokončil...   

  • Okrem toho ste boli tiež súčasťou dvadsaťčlenného kolektívneho predsedníctva SNR. Aj vďaka vám nebola počas jeho rokovania 12. februára 1992 prijatá tzv. Mílovská zmluva. Ako sa vám podarilo presvedčiť nerozhodných členov?

Jej konečné znenie znamenalo ústup a akceptovanie českej unitaristickej predstavy o postavení oboch republík v spoločnom štáte. Česká politická reprezentácia totiž chcela pristúpiť na zmluvu bez právnej záväznosti. Z tohto dôvodu Predsedníctvo SNR 12. februára 1992 tento dokument neprijalo. Zablokovali to najmä poslanci zo Slovenského Kresťansko-demokratického hnutia (SKDH), ktoré sa v súvislosti z touto otázkou odštiepilo od KDH. Proti bol aj František Javorský za KDH a Milan Zemko za VPN. Odmietnutie Mílovskej dohody pochovalo všetky návrhy a špekulácie o novej federálnej ústave. 

  • Sedemnásteho júla 1992 ste hlasovali za prijatie Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR. Aká atmosféra vládla počas hlasovania?

Atmosféra bola veľmi zaujímavá. Pred Slovenskou národnou radou sa začal zhromažďovať veľký dav ľudí, ktorý čakal na slávnostné vyhlásenie zvrchovanosti. Keď František Mikloško (KDH) navrhol, aby SNR vyhlásila referendum o vystúpení Slovenskej republiky z federácie, dav odpovedal na jeho slová ohlušujúcim piskotom. Jeho návrh aj tak podporilo len 33 poslancov zo 146 prítomných. So zaujímavým nápadom prišiel náš poslanec Vladimír Miškovský, aby sa o deklarácii hlasovalo proklamačne. Za hlasovalo 113 poslancov, 10 poslancov bolo proti a 10 sa hlasovania zdržalo. Všetci sme boli šťastní. Urobili sme prvý, veľmi dôležitý krok k samostatnosti Slovenskej republiky.

  • Ste aj jedným zo spoluautorov štátnych symbolov Slovenskej republiky. Do akej miery ste sa inšpirovali pri kreovaní štátnej vlajky vlajkou slovenského politického exilu?

Vlajku slovenského politického exilu sme ako strana používali až do prijatia zákona o štátnych symboloch samostatnej Slovenskej republiky. Keďže nás podporovala Kanadská Slovenská liga, považovali sme to za samozrejmosť. Od roka 1990 ju tiež používala aj slovenská vláda, ako aj Slovenská národná rada. Historická slovenská zástava s bielo-modro-červenou trikolórou bola totožná so zástavami iných slovanských národov. Preto v osemdesiatych rokoch minulého storočia Zahraničná Matica slovenská pridala do jej stredu slovenský dvojkríž. Až heraldik profesor Jozef  Novák nás upozornil, že štátny znak má byť v jednej tretine vlajky.

  • Čo vravíte na tridsaťročný príbeh samostatnej a demokratickej Slovenskej republiky?
V roku 1992 vykonala SNR viaceré ústavné kroky, ktoré smerovali k štátnej samostatnosti. M. Andel vpravo ako člen Predsedníctva SNR bol aktívne pri nich.

Slovenská republika ako členská krajina OSN, EÚ, NATO a ďalších politicko-ekonomických medzinárodných organizácií v Európe a vo svete sa stala rovnocenným subjektom medzinárodného práva. Napriek rôznym vládam počas tridsiatich rokov existencie potvrdila svoju životaschopnosť.

Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: archív 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.