Šiel, kam chcel ísť, žil svoj život po svojom
V spolupráci Matice slovenskej, Úradu Banskobystrického samosprávneho kraja, Klubu spisovateľov literatúry faktu na Slovensku, Mesta Rimavská Sobota a Obce Lukovištia sa v Rimavskej Sobote konala medzinárodná konferencia Taký bol Ladislav Mňačko – spisovateľ, básnik, dramatik, žurnalista. Konferencia sa uskutočnila pri príležitosti stopiateho výročia narodenia a tridsiateho výročia úmrtia Ladislava MŇAČKA.
Na konferencii sa zúčastnili desiatky učiteľov, vysokoškolských pedagógov a pracovníkov knižníc z Banskobystrického kraja. Na úvod vystúpil osemnásťčlenný spevácky zbor Bona Fide pod vedením Janky Dobrockej. Moderátorka Milada Jutková privítala hostí: osobitne trojčlennú delegáciu z mesta Valašské Klobouky, rodiska Ladislava Mňačka, Ivana Hazuchu, poslanca Národnej rady SR, Jozefa Šimka, primátora Rimavskej Soboty, a Martina Pliešovského, primátora Hnúšte. Na konferencii sa zúčastnili aj rodinní príslušníci Ladislava Mňačka a jeho manželky. Po privítaní sa ujal slova Roman Hubert, starosta obce Lukovištia, kde je Ladislav Mňačko pochovaný. Okrem iného povedal, že konferenciou sa vyjadruje „hold inšpiratívnej, odvážnej a tvorivej literárnej osobnosti Ladislava Mňačka, ktorý svojou tvorbou, citlivým a pravdivým prístupom k ľuďom a veľkým životným prehľadom si podmanil srdcia mnohých čitateľov“. Pripomenul, že Mňačko je čestný občan Lukovíšť, čím sa „stal jedným z obyvateľov obce, čo si ostatní vysoko cenia a sú na to hrdí“.
■ NOVÁ BUSTA V ALEJI
Prítomným sa prihovoril aj zástupca starostu mesta Valašské Klobouky Jaroslav Baloušek: „Sme veľmi potešení spomienkovou konferenciou na Ladislava Mňačka, čo nás len uisťuje, že náš rodák je na večnom odpočinku v dobrých a starostlivých rukách.“ Peter Dragijský, autor Aleje významných národných dejateľov v Rimavskej Sobote, pripomenul, že gemerský kraj „obdarila naša literárna a kultúrna história množstvom významných osobností. Mnohí tu snívajú svoj sen na cintorínoch v mestách či obciach na okolí. Rovnako ako Ladislav Mňačko v Lukovištiach. A nás žijúcich je povinnosťou pripomínať si týchto velikánov, ich myšlienky a výsledky tvorby posúvať ďalším generáciám. Aj bustami v Aleji národných dejateľov“. Prítomní sa zhodli na tom, že by tam mala čo najskôr pribudnúť i busta Ladislava Mňačka.
■ TRIBÚN PRAVDY
Konferenciu poctil prítomnosťou aj Marián Gešper, predseda Matice slovenskej. Povedal, že jeho predkovia z maminej strany pochádzajú z Valašska, kde sa Ladislav Mňačko narodil, a o to väčšmi ho zaujala kniha Smrť sa volá Engelchen, ktorá prezrádza mnohé o tomto kraji. O Mňačkovi sa vyjadril ako o jednom z najlepších slovenských spisovateľov, ktorý sa nebál ako novinár i literát vykričať pravdu v období, keď to nebolo bežné a hrozili za to rôzne postihy.
Svoje vystúpenie ukončil odovzdaním Mimoriadnej ceny Matice slovenskej za prínos pre slovenskú literatúru a výskum osobností slovenskej kultúry Jozefovi Leikertovi ‒ najmä za práce o Ladislavovi Mňačkovi. Jozef Leikert pri preberaní ceny povedal, že ju vníma ako poďakovanie samotnému Ladislavovi Mňačkovi, ktorý počas života dostal viacero najvyšších vyznamenaní, ale matičné mu chýbalo.
Profesor Leikert napísal o Mňačkovi dve rozsiahle životopisné knihy – Taký bol Ladislav Mňačko a Mňačko a Izrael. V prvej prezradil, že máloktorý slovenský novinár a spisovateľ sa zapísal do pamäti svojich čitateľov, priateľov a súčasníkov tak významne, priamo a zároveň v dramatických protikladoch ako práve Ladislav Mňačko. Napriek pohnutému obdobiu, v ktorom žil, zo svojich princípov neustúpil. No netrval tvrdohlavo na svojich omyloch, lebo vedel, že to robia len povrchní ľudia, ktorí sa z nich nevedia poučiť. Podľa autora kníh sa vo výpovediach Ladislava Mňačka spája životná skúsenosť s celoživotnými snami a želaniami, ale cítiť z nich predovšetkým srdce človeka, ktorý celý život hľadal pravdu a spravodlivosť.
■ NEBOJÁCNY AUTOR
Jozef Leikert sa ako skúsený historik a renomovaný autor venuje osobnosti Ladislava Mňačka vyše dvadsať rokov. Poznal ho osobne, ale zároveň urobil dôkladný archívny výskum. Na jeho základe napísal spomínané dve knihy a pripravuje tretiu. Na konferencii prezentoval vlastné názory na Ladislava Mňačka, ktorého viacerí zjednodušene zaraďujú ku komunistom. Povedal: „Nepáči sa mi, keď niektorí hovoria o Mňačkovi len ako o komunistovi, kritizujú ho, pričom často o ňom dohromady vedia veľmi málo. Ako keby boli všetci komunisti zlí, nechcú vidieť, že mnohí boli dobrí a statoční, a podarilo sa im urobiť aj veľa dobrého. Ladislav Mňačko vstúpil do komunistickej strany hneď po oslobodení ako bývalý väzeň koncentračných táborov v Nemecku a aktívny partizán. Bol síce jedenásť rokov komunista, neraz zanietený, ale dvanásť rokov bol neústupčivý kritik komunistického režimu, nebojácny spisovateľ, ktorý svojimi dielami otváral mnohým ľuďom oči a vlieval im nádej na zmeny k lepšiemu. Navyše bol tridsaťdva rokov neúprosným antikomunistom, emigrantom, zakázaným autorom, o ktorom sa nesmelo v Československu hovoriť ani pošepky.“ Zdôraznil, že až po poznaní reálií z Mňačkovho života a prečítaní jeho diel si možno na neho urobiť objektívny názor. Napokon sa na tom zhodli všetci účastníci konferencie.
Jozef Leikert ďalej pripomenul, že Ladislav Mňačko bol skutočne významnou slovensko-českou osobnosťou, nebojácnou a neraz burcujúcou. Podľa neho bol dobrý človek, urobil veľa dobrého, a ak sa v niečom mýlil, vedel sa ospravedlniť. Tvrdí, že o Mňačkovi treba hovoriť v historickom kontexte a neposudzovať ho jednostranne.
■ JÁNOŠÍKOVSKÉ MLIEKO
Profesor Jozef Leikert vo vystúpení upriamil pozornosť prítomných aj na niektoré dôležité fakty z Mňačkovho života. Aj keď sa narodil v meste Valašské Klobouky (29. januára 1919), rodičia sa zakrátko, s ani nie ročným synom, presťahovali do Martina. Bolo to necelé dva roky po vzniku Československej republiky, keď Slovensko potrebovalo pomoc. Ladislav bol štvrtý v poradí (jeho mladšia sestra ročná zomrela) a o dva roky po ňom sa už na Slovensku narodila najmladšia sestra. Ostatné deti sa narodili na Valašsku. Boli teda hrdí Valasi, aj keď odchovaní slovenským mliekom. „V prípade Ladislava Mňačka by sa dalo povedať jánošíkovským mliekom,“ dodal Jozef Leikert. Ocenil, že na konferenciu prišli traja predstavitelia z rodiska Ladislava Mňačka ‒ z mesta Valašské Klobouky, okrem zástupcu starostu vedúca odboru školstva a riaditeľ Mestského múzea Valašské Klobouky. Prítomná bola tiež starostka mesta Uherský Brod, ktorá sa pričinila, že časť novej expozície pamätníka na Ploštine je venovaná Ladislavovi Mňačkovi. Na konferencii sa zúčastnili aj ďalší pedagógovia zo Zlínskeho kraja, do ktorého patrí Mňačkovo rodisko.
Historik z mesta Vlašské Klobouky Petr Odehnal zaujal účastníkov genealógiou o Mňačkovi, spracovanou na základe archívnych dokumentov od 18. storočia. Pripomenul, že v roku 2019 pri stom výročí narodenia Ladislava Mňačka bola v jeho rodisku odhalená pamätná lavička.
■ OSUDOVÉ ŽENY
Rovnako zaujímavá bola prednáška Márie Mackovej o osudových ženách Ladislava Mňačka. Okrem dvoch Mňačkových manželiek spomenula aj jeho mamu a svokru Elenu Botovú, manželku spisovateľa Ivana Kraska. Cieľom príspevku bolo odhaliť individualitu Ladislava Mňačka z iného uhla pohľadu a objasniť málo známe alebo dosiaľ neznáme fakty. Ženy totiž zohrali v Mňačkovom živote veľmi dôležitú úlohu a značne ho ovplyvnili. Bez nich by bol pravdepodobne iný, menej citlivý a empatický. Otázne je, ako by sa bol osobnostne vyvíjal za iných okolností, lebo na významných križovatkách jeho života vždy stála určitá žena. Autorka príspevku spisovateľa neposudzovala ani neodsudzovala. Hľadala odpoveď na otázku, či bol šťastný, no jednoznačnú odpoveď nenašla.
„Môžeme ju hľadať v jeho tvári, v očiach na fotografiách či filmových záznamoch,“ konštatovala na záver a stotožnila sa s názorom Mňačkovho kamaráta spisovateľa Arnošta Lustiga, ktorý o ňom napísal: „Šiel, kam chcel ísť. Žil svoj život po svojom, hoci ho kdekto postrkával, aby zmenil smer alebo cieľ. Miloval, čo chcel milovať. Žil podľa vlastnej vôle alebo aspoň najbližšie k vlastnej vôli.“
■ ODBOJÁRSKA HISTÓRIA
Starostka Uherského Brodu historička Miroslava Poláková sa vo svojom vystúpení venovala činnosti Ladislava Mňačka na Ploštine, ktorú literárne spracoval v románe Smrť sa volá Engelchen. Okrem iného povedala, že Ladislav Mňačko ako priamy účastník partizánskych bojov v najväčšom partizánskom zoskupení na území Protektorátu Čechy a Morava 1. čsl. partizánskej brigády Jana Žižku mal po druhej svetovej vojne svojím románom najväčšiu zásluhu na informovanosti o partizánskom odboji. Vyzdvihla, že dielo objektívne zachytáva udalosti na Ploštine a nerobí z partizánov len hrdinov, ale poukazuje aj na ich chyby a zlyhania.
Literárny vedec a vysokoškolský pedagóg Július Lomenčík sa zameral na Mňačkovu literárnu tvorbu v kontexte dejín. Fundovaná prednáška a analýza zaradenia Ladislava Mňačka a jeho diel do učebných osnov na základných, stredných a vysokých školách v predchádzajúcich rokoch a v súčasnosti bola mimoriadne užitočná pre prítomných učiteľov slovenského jazyka a knižničných pracovníkov. Osobitne sa venoval aj literárnej kritike Mňačkových diel a rozdielnemu pohľadu na ne v priebehu rokov.
Z aspektu psychológie hovorila o človekovi, spoločnosti, osobnosti a odvahe Jarmila Minaříková. Vyzdvihla príležitosť „spoločne si pripomenúť človeka, ktorý nám prostredníctvom svojho diela podal závažné posolstvo a dal do rúk jedinečný nástroj. Nástroj etického hodnotenia, ako vnímať a cítiť, či je súbor našich spoločenských vzťahov zdravý, alebo nie. Človeka, ktorý chcel tvoriť uvedomelý svet a meniť ho na lepší. Využívajúc pritom každú príležitosť, aj keď s rizikom a uvedomovaním si, že nie vždy sa všetko podarí. Že môže v ľuďoch a v spoločnosti svojimi činmi zanechať veľmi silné, niekedy aj ambivalentné pocity a že nie vždy a u všetkých nájde pre svoje zmýšľanie a konanie pochopenie“.
■ NA KRASKOVOM CINTORÍNE
Účastníci konferencie si uctili pamiatku Ladislava Mňačka aj na cintoríne v Lukovištiach, kde je pochovaný. Na pietnom akte vystúpil predseda Matice slovenskej Marián Gešper, hlavný organizátor konferencie Jozef Mitter, evanjelická farárka Janka Miháliková a Jozef Leikert, ktorý okrem iného spomenul, že český prezident na sviatok vzniku Československej republiky v roku 2022 udelil Ladislavovi Mňačkovi najvyššie štátne vyznamenanie – Rad Tomáša Garrigua Masaryka I. triedy za vynikajúce zásluhy o rozvoj demokracie, humanity a ľudských práv. Ďalej podotkol, že odpočívať v malej gemerskej dedinke v Lukovištiach bolo želanie rodiny Mňačkovcov, predovšetkým manželky Evy, ktorá chcela, aby ich ostatky boli uložené do hrobu neďaleko hrobu jej rodičov ‒ Ivana Kraska, významného slovenského básnika, a jeho manželky, o ktorú sa vzorne niekoľko rokov starali, keď prišla dožiť starobu k nim do Rakúska. Aj keď Ladislav Mňačko mohol byť pochovaný na Národnom cintoríne v Martine alebo na pražskom Vyšehrade na známom Slavíne medzi českými a československými osobnosťami, kde posledné mesiace žil a isté obdobie pred emigráciou tam pracoval. V závere Jozef Leikert s pohľadom na Mňačkov hrob povedal: „V živote sa dejú rôzne veci. Pozitívne i negatívne. Aj my sme rôzni. Niekedy dobrí, inokedy menej dobrí, občas mrzutí, nepríjemní. Svojrázny ste boli aj vy – vážený a milý pán Mňačko. Ako váš životopisec, ktorý vás poznal aj osobne, môžem povedať, že ste boli dobrý človek. Aj keď ste niekedy zakopli, korektne ste sa zdvihli a išli ďalej. Bez zloby a nenávisti. Vedeli ste odpúšťať a vedeli ste aj požiadať o odpustenie, čo nie každý vie a dokáže...“
Jozef Mitter, duša celého podujatia, povedal, že hoci sa Ladislav Mňačko v Lukovištiach nenarodil, Lukovišťania ho prijali svorne „ako jedného z nás pre mravné hodnoty a jemu vlastný srdečný prístup k ľuďom. Mňačko bol a je jedným z nás, je tým najlepším príkladom hodným nasledovania. Bodaj by bolo viac takých mňačkovcov dnes i v budúcnosti a o našu spoločnosť by sme sa nemuseli obávať“.
Evanjelická farárka Janka Miháliková zakončila pietny akt modlitbou, v ktorej povedala, že spomíname na „morálne a duchovné zásady zosnulých, ktorými sa riadili vo svojom živote, na ich vlastnosti i schopnosti... Myslíme na stopy, ktoré svojím osobným príkladom zanechali v našich životoch. Rovnako myslíme na Mňačkovo posolstvo, ktoré nám zanechal vo svojich dielach“. Potom viacerí prítomní na znak úcty položili na jeho hrob kvety a vence.
Medzinárodná konferencia a pietna spomienka na cintoríne v Lukovištiach boli dôstojnou spomienkou na významnú slovenskú osobnosť, ktorou Ladislav Mňačko rozhodne je.
Tatiana TRETINOVÁ – Foto: Dana VETRÁKOVÁ a archív