Nad monumentálnym dielom zosnulého profesora Milana S. ĎURICU. Vo štvrtok 25. januára 2024 odišiel vo veku deväťdesiatich ôsmich rokov do večnosti kňaz, salezián a historik don Milan Stanislav ĎURICA. Rodák z Krivian v okrese Sabinov (* 13. augusta 1925) je dodnes právom považovaný za jedného z najvýznamnejších historikov novodobých slovenských dejín. Obdivuhodným dielom vyryl na pomyselnom poli slovenskej historiografie hlbokú brázdu, ktorú nemôže nikto, kto sa venuje našim národným dejinám, obísť. Jeho spisba totiž patrí nielen k tomu najrozsiahlejšiemu, ale aj najkvalitnejšiemu, čo dokázala slovenská historiografia 20. storočia vyprodukovať...
Profesor Ďurica môže za svoj prínos vďačiť nielen nespornému talentu, nevšednej jazykovej výbave, pracovitosti, cieľavedomosti či vedeckej erudícii, no paradoxne aj tomu, že takmer celý plodný život prežil v exile.
■ BÁDATEĽSKÝ TALENT
V čase, keď vyslaný svojou rehoľou odchádzal v roku 1947 po absolvovaní trnavského gymnázia na štúdiá na Pápežskú saleziánsku univerzitu v Turíne, ešte nevedel, že sa už onedlho nebude môcť na dlhý čas vrátiť. Viac ako štyridsaťročné odlúčenie od národa je na jednej strane iste utrpením, na druhej strane sa práve mimo kontaktov s neustále zhoršujúcou sa situáciou vo vtedajšom Československu, v ktorej sa domáci historici museli, poprípade iniciatívne chceli podrobiť novým interpretačným zákonitostiam, mohol naplno rozvinúť Ďuricov talent pomenúvať veci pravým menom a nebáť sa ani za cenu možných následkov povedať pravdu o slovenských dejinách. Pravdu, ktorá bola vo vtedajšom Československu neprípustná či zamlčiavaná, keďže jej výklad určovala jedine vládnuca komunistická strana. Tá po prevzatí moci vo februári 1948 začala so selekciou a s cieleným zamlčiavaním pre ňu nepríjemných faktov, čím sa interpretácia novodobých slovenských dejín výrazne zdeformovala. Zatiaľ čo domáca historiografia po monopolizácii moci do rúk štátostrany zostala zaťažená ich triednym výkladom, dielo profesora Ďuricu sa zďaleka vymykalo u nás zaužívaným stereotypom. V interpretácii dejín Slovenska a Slovákov nebolo zaťažené pokriveniami marxistickej historiografie, ktoré, bohužiaľ, majú svoje miesto najmä v hodnotení novodobých slovenských dejín sčasti aj dnes, a to i napriek tomu, že po páde socializmu v roku 1989 dostala slovenská historická veda možnosť revidovať svoje vyše štyridsať rokov trvajúce postuláty.
■ NOVÝ PRÍSTUP
V úsilí o priblíženie k pravde si profesor Ďurica na rozdiel od domácich vedcov mohol dovoliť to, na čo sa mnohí na Slovensku neodvážili ani pomyslieť, mohol otvoriť témy, ktoré u nás nemohli byť reflektované, a ak aj tak len z pozície namierenej proti slovenskej štátnosti a samostatnosti Slovenska. V tom tkvie jeden z najväčších prínosov jeho diela, ktoré – oslobodené od vo vtedajšom Československu panujúcej marxistickej zviazanosti – významne odlišným prístupom k slovenským národným dejinám mapuje široké obdobie histórie množstvom možno malého, no čo do veľkosti dejín významného národa. Práve na to sa usiloval vo svojom diele poukazovať aj Milan Ďurica, ktorý svojimi prácami pomohol mnohým Slovákom nielen utužiť národné povedomie, ale aj pochopiť zakotvenie Slovenska a Slovákov vo víre dejinných udalostí. Dokázal ním, že Slováci, napriek „zanovite tvrdenej a neraz i pseudovedecky propagovanej tézy o ,nehistorickostiʻ slovenského národa“ mali nielen svoje dejiny, ale že sú dokonca „jedným z najstarších národov strednej Európy“. Bohužiaľ, k väčšej časti slovenskej spoločnosti sa výsledky jeho dlhoročnej činnosti dostali až po páde socializmu, keď sa – spolu s ich autorom – mohli vrátiť domov. Dovtedy boli jeho práce, búrajúce marxistické mýty (nielen) o prvej Slovenskej republike a jej predstaviteľoch, o jej medzinárodnoprávnom etablovaní a jestvovaní, ako aj celkovom charaktere slovenských dejín, známe poväčšine len povolaným.
■ NEPREHLIADNUTEĽNÉ DIELO
Dnes už môžeme novodobé slovenské dejiny interpretovať objektívnejšie, lenže to, čoho sme schopní na Slovensku v tomto čase, dosiahol profesor Ďurica už oveľa skôr ‒ v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia. V tomto ťažkom a zložitom období, v ktorom na „domácej pôde“ bujneli proticirkevné a protislovenské snahy, prichádzal profesor Ďurica na základe rozsiahleho výskumu na to, na čo prišli slovenskí historici až v deväťdesiatych rokoch a mnohí sa s tým dodnes nedokážu, poprípade odmietajú stotožniť. Svojimi publikáciami, ktoré už v tomto období utešene narastali, nastavil domácej historiografii zrkadlo. Existenčne i mentálne nezaťažený marxistickou zviazanosťou mohol naplno rozvinúť výskum v zahraničných archívoch, ktorý nie je dodnes prekonaný. Jeho dielo (nielen) o prvej Slovenskej republike nemôže nikto, kto sa seriózne zaoberá dejinami Slovenska a Slovákov, prehliadnuť.
Jeho priateľ, nemenej významný slovenský historik František Vnuk o ňom napísal, že „aj keď názory na jeho tvorbu sa rôznia, nikto nemôže neuznať šírku záberu a hĺbku pohľadu jeho mnohostrannej vedeckej činnosti, ani mu uprieť popredné miesto v galérii slovenských historikov“. Aj keď sa s týmito slovami nedá nesúhlasiť, aj dnes sa nájdu historici, pre ktorých je citovanie Ďuricových publikácií nevhodné.
Milan Ďurica si však z neprajníkov nerobil ťažkú hlavu, pre neho totiž heslo „Priblížiť sa k pravde“ bolo najvyšším príkazom bez ohľadu na následky. Na cieľavedomé stranou nadiktované vybielenie slovenských dejín preto odpovedal snahami o ich zaplnenie a odstránenie mnohých pokrivení badateľných najmä pri reflexii obdobia prvej Slovenskej republiky, ale v širšom kontexte aj celej bohatej histórie Slovákov.
■ S PRAVDOU V ERBE
Časť slovenskej historickej obce, najmä po vydaní druhého dielu jeho Dejín Slovenska a Slovákov, sa však nedokázala s jeho výkladom stotožniť. Plánovaná učebnica, ktorej zavedenie do siete slovenských stredných škôl prekazila až negatívna kampaň od jeho neprajníkov, je pritom výnimočným počinom. Profesor Ďurica na kritiku dlhý čas nereagoval. Vidiac však možný dosah cielene mierenej kampane, rozhodol sa zaujať stanovisko, ktoré je dodnes jednou z najkvalitnejších a najfundovanejších odpovedí na diskreditačnú kampaň v historickej vede. Jeho publikácia Priblížiť sa k pravde je zaujímavým a cenným príspevkom k diskusii o slovenských dejinách. Negatívna antikampaň jeho dielu ho však paradoxne dostala do povedomia širokej verejnosti. Kniha sa stala jedným z najpredávanejších titulov z oblasti histórie a teší sa už niekoľkým vydaniam, napriek tomu, že profesor Ďurica bol často aj od niekdajších marxistov onálepkovaný priam až vulgárnymi výrazmi. To je však, zdá sa, údelom viacerých historikov, ktorí sa odhodlali nezísť zo svojej cesty úsilia o nápravu pochybení spred roka 1989. Slovami Martina Homzu, ktoré napísal pri príležitosti Ďuricovho jubilea: „Byť historikom slovenských dejín i napriek existencii druhej Slovenskej republiky nie je ľahké a ani jednoduché.“ U profesora Ďuricu to platí, zdá sa, dvojnásobne.
■ V REÁLNYCH SÚRADNICIACH
Napriek tomu, že býva neprajníkmi atakovaný a obviňovaný z nekritického nazerania na obdobie prvej Slovenskej republiky, pozorný čitateľ si všimne, že sa nebráni ani poukázaniu na jej bolestnejšie stránky. Nezľahčuje ani v súvislosti s jej hodnotením najčastejšie vyzdvihované utrpenie Židov, práve naopak. Dôležité je však pritom najmä jeho poznanie, že si táto otázka „vyžaduje náležité situovanie do reálnych súradníc priestoru a času“. Samozrejme, o tejto slovami Milana Ďuricu „jednej z najchúlostivejších“ stránok dejín prvej Slovenskej republiky by sa dalo napísať veľa. Po serióznom preštudovaní Ďuricovho diela však musí každý nezaujatý čitateľ prísť k názoru, že v žiadnom prípade nie je a ani nebol obhajcom tragického „riešenia židovskej otázky“. Naopak, poukazuje aj na to, že niektorí slovenskí politici, aj pod vedením nemeckých poradcov, horlivo spolupracovali na jej riešení. Dôkazom o jeho nezaťaženosti pritom môže byť aj to, že v jeho bibliografii cenné miesto zaujímajú dokonca i publikácie venované prínosu židovskej kultúry pri povznesení Slovenska.
■ OBJEKTÍVNE SVEDECTVO
Nielen v uvedenom kontexte patrí v diele Milana Ďuricu významné miesto prvému slovenskému prezidentovi Jozefovi Tisovi. Jeho osobe je venovaná aj jedna z najvýznamnejších a najznámejších Ďuricových monografií Jozef Tiso 1887 – 1947. Životopisný profil. Osobnosti prvého slovenského prezidenta sa však venoval aj vo viacerých ďalších prácach. Vnímal ho nielen z pozície politika, ale najmä slovenského národovca a kňaza. Usiluje sa v nich poukázať na podľa vlastných slov pravdivý obraz katolíckeho kňaza a roduverného Slováka, pričom podotýka, že žiadnym spôsobom nehodlá vytvoriť oslavné dielo. Pri jeho hodnotení chcel podať svedectvo pre tých, ktorí „úprimne hľadajú pravdu“, aby sa k nej mohli priblížiť a ďalej pokračovať v jej hľadaní, keďže „len pravda nás oslobodzuje, a pritom aj oblažuje“.
Pravdaže, nie každý čitateľ či historik musí s jeho výkladom súhlasiť, nemožno ho však obísť, ako sa o to usilujú niektorí neprajníci. Treba – azda aj v polemikách s názorovými oponentmi – zhodnotiť (nielen) obdobie prvej Slovenskej republiky s prihliadnutím na všetky jeho aspekty – rovnako ako každú inú epochu našich národných dejín. Aj dnešní obyvatelia Slovenska si zaslúžia pravdivo poznať svoje dejiny, hoci by ich interpretácia mohla byť vnímaná akokoľvek problematicky. Práve dielo profesora Ďuricu je na tejto pre národ dôležitej ceste nesporne cenným príspevkom.
■ AKADEMICKÁ AUTORITA
Samozrejme, život profesora Ďuricu nie je úctyhodným zďaleka len pre jeho rozsiahlu spisbu. Bol tiež významným predstaviteľom slovenského exilu, známym kňazom, desiatky rokov pôsobil ako profesor politických a ústavných dejín na univerzite v Padove, kde viedol aj katedru a počas Druhého vatikánskeho koncilu pôsobil aj ako odborný poradca pápežskej komisie pre disciplínu kléru a laikov. Jeho aktivity si aj dnes zaslúžia rešpekt a uznanie. O to viac, že ani ďaleko od domova nestratil kontakty so Slovenskom, kam sa definitívne vrátil v roku 1998. Predsa len, azda najznámejší sa stal práve svojím monumentálnym dielom. Jeho slová z mládežníckeho sympózia v Dullikene z roka 1984, v ktorých tvrdí, že „aj celkom ,samostatná‘ a na fantázii ,nemožnosti’ založená, ale aj cieľavedomá, teda racionalizovaná a žertvyplná činnosť čo i len jednej jedinej osoby – a k tomu v exile! – môže za určitých okolností podstatne usmerniť dejinný vývoj národa“, sú presným zhodnotením jeho diela, ktoré skutočne pomáhalo a dodnes pomáha usmerniť vývoj slovenskej historiografie na ceste priblíženia sa k pravde.
Pán profesor, ďakujeme!
Peter SOKOLOVIČ ‒ Foto: archív SNN