Kúzelník z vrchu Kahlenberg sa narodil pred dvesto desiatimi rokmi v Spišskej Belej. Kto prechádza v týchto dňoch malebným podtatranským mestečkom Spišská Belá, okrem zreteľných progresívnych zásahov do jeho vzhľadu nemôže si nevšimnúť viaceré veľkoplošné pútače, ktoré popri nápadnom portréte Jozefa Maximiliána Petzvala nesú výraznú číslicu 210. Áno, je to už presne dvestodesať rokov, čo sa tu narodil tento matematik, vynálezca a optik svetového významu, ktorého ďalekosiahly vplyv najmä na pokrok fotografie približuje aj muzeálna expozícia v niekdajšej škole, kde učil jeho otec Jan Fridrich Pecivál a kde sa narodil jeho manželke Zuzane, rodenej Kreuzmannovej... V najširšej časti belianskeho vretenovitého námestia – v potoku na hati pod Mariánskym stĺpom, sa hrá osemročný chlapec. Do jelšových rázsošiek zasunul drevený mlynček. Pozorne sleduje, ako prúd vody roztáča lopatky, ako vystrekujú kvapky a v slnečných lúčoch iskria farbami dúhy. Chytá ich na chrbát dlane a všelijako prevracia proti slnku. Zo zaujatia ho vytrhne Windov zvon. Vie, že zanedlho sa k nemu z renesančnej kampanily pridá ďalší, na ktorom už vie preslabikovať latinský nápis. Potom sa k nim z veže Kostola sv. Antona Pustovníka mumlavo pridruží najväčší – puknutý. Odliali ho znovu, ale stratil jasný tón...
Chlapec má výborný sluch. Zvonica je hneď vedľa školy, v ktorej bývajú. Učí v nej jeho otec. Hudbu má malý Jožko v krvi, vníma ju od kolísky, naplňuje ich dom. Tentoraz však neráta údery sŕdc vo zvonoch, ani sa neteší z toho, že presne vie, ktorý sa v nasledujúcom okamihu ozve. Znejú mu rovnako smutne. Doma sa budú určite hnevať. Nenanosil vodu, nenarúbal triesok. Beží z jarku do briežka ku škole a nevšíma si posmeškárov, čo za ním pokrikujú, kedykoľvek ho uzrú: „Kráľ, kráľ, Pecivál.“ Útekom len posmeľuje trojicu faganov v rovnako poplátaných ľanových nohaviciach, po ktorých by sa inokedy hneď zahnal palicou alebo kameňom.
■ PRCHKÝ RECHTOR
Mama Zuzana ho víta kývnutím hlavy k vežovým hodinám: „Čo, nebolo vidno na ciferník odtiaľ, kde si bol!?“ roztrpčene opakuje jeho včerajšiu výhovorku, lebo z druhorodeného dieťaťa veľa radosti nemá. Trápi ju, že sa večne kdesi potĺka a ona sa naň nemôže v ničom spoľahnúť. Všetok čas jej zaberá kuchyňa a Jožkovi dvaja mladší bratia. Zbadá však v kútiku chlapcovho oka slzičku a ponáhľa sa osušiť ju...
„Neplač,“ chlácholí boliestku i nevyslovenú výčitku. „Ty, Oto a Ján ste sa narodili koncom prvého januárového týždňa. Vtedy je Troch kráľov. Preto vás tak volajú. A možno tým kráľom raz budeš. Ale musíš byť usilovnejší a viac mi pomáhať. Pozri sa, čo mám roboty s balením a teba nikde...,“ zarazila sa, lebo aj ju napĺňala neistota z budúcich dní v Kežmarku. Ako dcéra bývalého učiteľa Kreuzmanna vyrástla pod strechou tejto školy, ktorú v roku 1705 dokončil majster Kraus. Odtiaľ pred štrnástimi rokmi vykročila na sobáš s Janom Fridrichom Pecivalom, ktorý prišiel do Spišskej Belej z Loděnice na panstve Miroslavov pri Znojme. Peciválovcom na imaní nepribúdalo, bohatli iba deťmi. Už ich mali štvoro a ďalšie čakala... „Traja králi,“ povzdychla si a neprítomne pohladila syna. „Keby si bol ako tvoj otec. Ty moja hlavička, makovička.“ A už mu veselšie rozstrapatila hustú šticu Rechtor Pecivál bol vynachádzavý človek. Nadaný hudobník i skladateľ. Hral na všetky vtedy známe hudobné nástroje. Bol šikovný mechanik. Sám si zmajstroval klavír, opravoval hodinky, zlepšil vojenské jazdecké sedlo, zaoberal sa perpetuom mobile, problematikou lietania. Dal si patentovať zvláštny typ mechanizmu bicích hodín aj akýsi prototyp písacieho stroja zvaného Polygraf.
Pobyt v Kežmarku sa však pre neho neskončil slávne. Vo farskom kostole viedol cirkevnú hudbu. Povahovo trochu prudký a nekonformný muž, čo neznášal odpor, zbadal jedného dňa medzi muzikantmi na chóre nesúlad. Chcel zvadu urovnať, ale sám sa dostal do sporu so škriepnym a nekritickým hudobníkom. Hádka prerástla do vzájomnej krvavej bitky. Kostol bolo treba na čas zavrieť a znova vysvätiť. Pecivalovci sa museli v roku 1819 znova sťahovať. Tentoraz do Levoče, kde Jan Fridrich získal miesto organistu a mestského geometra.
■ GENIÁLNY LAJDÁK
Syna Jozefa poslali do učenia k piaristom do Podolínca. V tunajšom gymnáziu sa mu nevodilo najlepšie. V prvých ročníkoch humaniora nijako nevynikal. Neraz dostával trstenicou po prstoch za nesústredenosť i nevedomosti. Išla mu len latinčina. Ak sa páter Prutzer pribral vyučovať počty, radšej zdupkal za školu. Na exámene z matematiky prejavil také nevedomosti, že učitelia poradili otcovi, ktorý bol na skúške prítomný, aby ho dal radšej na remeslo. Začiatkom júla 1821 rodinná rada vyniesla nad neprospievajúcim študentom nemilosrdný ortieľ: „Pôjde za učňa k šustrovi Schwengovi do Kežmarku!“
Udial sa však malý zázrak. Zaiste k nemu prispel aj nekompromisný otec. Z domácej knižnice vybral matematickú učebnicu, ktorá sa používala na inžinierskej akadémii vo Viedni, a reparanta k nej posadil. Zanovito sa do nej pustil. Táto črta mu neskôr bola vlastná pri riešení všetkých vedeckých, tvorivých i konštrukčných problémov. Opravnú skúšku zvládol. Potom už nasledovali zázraky na pokračovanie.
■ DROTÁRSKY INTELIGENT
Zakrátko po nástupe na Inštitút geometrie v Budapešti rodičom píše: „Musím sa pochváliť hneď na začiatku, že mám veľké šťastie. Zapísal som sa na prednášky profesora Wolfsteina, ktorého sa študenti najviac boja, lebo je najprísnejší.“
Obávaný pedagóg ho priťahoval. Čoskoro zistil, že slovenský študent má mimoriadne nadanie. Navrhol mu, aby sa stal jeho pomocníkom. A Jozef sa činil. Teoretickú dvojročnú časť inštitútu skončil s vynikajúcim prospechom, a popritom ešte učil v bohatých rodinách. Ďalšie dva praktické ročníky mu na profesorov príhovor odpustili. V roku 1828 promoval a o štyri roky neskôr obhájil doktorát. Bol asistentom matematiky, mechaniky a geometrie na Budapeštianskej univerzite a s Wolfsteinovou pomocou získal aj post mestského inžiniera. Pred mladíkom zo Spiša sa otvárala skvelá kariéra.
Lenže sieť intríg, ktorú okolo neho splietali závistlivci, mala čoraz menšie oká. Drotársky inteligent si príliš veľa dovoľoval. Vyberane sa obliekal a pohyboval sa v najlepšej spoločnosti. Žal úspechy, kde sa objavil.
Keď Budapešti v marci 1830 hrozila povodeň, Petzval ešte pred mestom prerazil dunajské hrádze a vypustil vodu do menej nebezpečných oblastí. Namiesto pochvaly za rozhodný a energický postup – veď cez noc o ňom zložili a spievali oslavné pesničky – dočkal sa mladý inžinier pokuty za prekročenie kompetencií. Po siedmich rokoch márnych bojov s byrokratmi a obmedzencami v mestskej samospráve rozhodol sa pre čisto akademickú kariéru. Habilituje sa na docenta a v roku 1835 ako dvadsaťosemročný sa stáva univerzitným profesorom.
■ S BUDAPEŠŤOU V ŽALÚDKU
Po tej veľkej vode mu intrigánska Budapešť leží v žalúdku. Preto neváha a prijme ponuku viedenskej techniky. Bude tu prednášať rovných štyridsať rokov. Vpadne do elegantnej, noblesnej, po senzáciách túžiacej veľkomestskej atmosféry cisárskej metropoly ako kométa a žiari v nej ako hviezda prvej veľkosti. Stále okolo seba čerí hladinu záujmu – škandálmi, spormi, prenikavými výsledkami práce, vynálezmi geniálneho mozgu i tajuplným spôsobom života za múrmi bývalého kláštora kamaldulských mníchov na Kahlenbergu.
Kúzelník, mág a čarodejník. Zriadi si tu mechanickú dielňu, kde vybrúsi desiatky precíznych šošoviek. Vymyslí, vypočíta, nakreslí a zostrojí ďalekohľady, reflektory, projektory, mikroskopy, parabolické zrkadlá. Ale aj klavír a gitaru. V prvom rade však prenikavo zlepší fotografický portrétny a krajinársky objektív.
Časť kláštora premení na telocvičňu, kde bude šermovať, strieľať a každý deň cvičiť. Meštiackych snobov šokuje tvrdou manuálnou prácou. Sám si rúbe všetko drevo, čo mu furmani do kláštora dovážajú.
■ KRÁĽ PRÁTRA
Svet udiví objavmi. Svet mu obdiv vráti.
Po Prátri sa nosí ako kráľ – v najdrahších šatách na nádhernom koni. Najlepší matematik Viedne, jej najlepší šermiar. Toledské kordy si váži viac než svoje výpočty. Tie dôverčivo prenechá podnikavému optikovi Voigtländerovi, ktorý mu vynález zlepšeného objektívu ukradne a neuveriteľne zbohatne, v Braunschweigu stavia obrovskú továreň... Tí dvaja si už na meno neprídu. Budú sa ohovárať a súdiť celý zvyšok života. Petzval sa zbaví všetkých čačiek a okázalostí, uzavrie sa v kláštore pred svetom. Nadovšetko mu budú jeho sklíčka. A predsa! Ako šesťdesiatdvaročný sa ožení so svojou gazdinou. Viedeň má novú senzáciu. Jediná žena, ktorá rozumela jeho duši, však zomrie zakrátko – po štyroch rokoch manželstva.
■ VEDEC PUSTOVNÍK
Malé okienka na Kahlenbergu svietia dlho do noci. Vedec, ktorý tu žije ako pustovník, pričom mu celý svet skladá poklony ako otcovi modernej optiky, si do poznámok zaznačí: „Podmanil som svetlo, mám ho v hrsti, ale na svete je ešte stále veľa tmy.“ Leží v mysliach i v dušiach. Zlodeji, čo si myslia, že čudácky profesor zhromaždil za hrubými múrmi kláštora hotové poklady, mu zničia celoživotné dielo o optike. V zúrivosti, že nenašli peniaze, mu ho rozhádžu, roztrhajú a sčasti spália. Osemdesiatštyriročný Petzval dožije život ticho u opatrovníkov 17. septembra 1891. Pohreb má skromný, príde len zopár ľudí. Príbuzných nemá, žiaci sa rozpŕchli. Na podstavec busty v akadémii mu neskôr dajú vyryť nápis: „Jeho meno nevymizne z pamäti, pokiaľ budú fotografie tešiť ľudské oči.“
Text a foto: Emil SEMANCO