Konštantín Čulen urobil pre dejiny viac cennejšej práce ako nejeden školený historik
Peter SLIACKY
Konštantín Čulen bol spisovateľ, novinár a historik, ktorý sa zaslúžil o dosiaľ neprekonané zmapovanie dejín Slovákov v Amerike. Počas totalitného režimu bola táto osobnosť slovenského rodoľuba zatlačená do ústrania, čo podmienila politická situácia v bývalom Československu.
Narodil sa 26. februára 1904 v obci Brodské, okres Senica, a zomrel ako šesťdesiatročný – 7. apríla 1964 v New Yorku. Jeho starý otec Martin bol brodským notárom. Bol vzdelaný a národne uvedomelý, a to zjavne ovplyvnilo aj jeho syna a Konštantínovho otca Štefana. Rodina nebola majetná a v období, keď silnela hospodárska kríza, bolo takmer nemožné sa zamestnať, preto sa otec hneď po krstinách syna vybral za prácou do Ameriky. Na jeseň 1905 za ním vycestovala aj manželka s poldruharočným Konštantínom. Za morom v Amerike sa narodili aj jeho mladší súrodenci – František, ktorý sa neskôr stal lekárom, a Štefan. Po piatich rokoch sa rodina Čulenovcov vrátila do rodnej obce, no národné myslenie otca v časoch stupňujúcej sa maďarizácie a z toho vyplývajúce problémy ho doviedli k tomu, aby opätovne odišiel do Ameriky, kde strávil niekoľko rokov.
■ STRATENÉ ILÚZIE
Po absolvovaní ľudovej školy prišiel v roku 1916 na gymnázium v Skalici. Tu sa spriatelil s národne uvedomelými spolužiakmi – s Vladom Clementisom a Františkom Šubíkom, ktorého poznáme pod básnickým pseudonymom Andrej Žarnov. Posledné štyri roky študoval na reálnom gymnáziu v Bratislave, kde v roku 1924 zmaturoval. Na jeseň toho roku nastúpil na vojenskú prezenčnú službu v Kutnej Hore a myslel si, že bude pokračovať v štúdiu na vojenskej akadémii. Lenže šikanovanie od českých veliteľov a proces násilného počešťovania slovenských vojakov ho priviedli k rozhodnutiu predčasne odísť do civilnej služby.
Konštantín Čulen o tom neskôr napísal: „Po predčasne skončenej vojenskej kariére som už nebol ten istý mládenec, čo vchádzal do kasární s ilúziami ako nadšenec a obdivovateľ Čechov, presvedčený, že oni sú naozaj naši bratia. Bolo to veľké vytriezvenie.“
Toto nebola jeho jediná zlá skúsenosť s Čechmi; ďalšia nasledovala neskoršie, keď si hľadal primerané zamestnanie a poslal vyše 53 žiadostí, na ktoré dostával opakovane tú istú odpoveď: „Nelze vyhověti!“
■ HĽADANIE UPLATNENIA
Priateľka Vilma Lehocká mu pomohla, aby získal zamestnanie u jej otca Emanuela Lehockého, ktorý mu dal miesto v bratislavskej Okresnej nemocenskej poisťovni. Neskôr bol aj pracovníkom Matice slovenskej. V rokoch 1933 a 1936 pracoval ako redaktor Rozvoja a od roku 1937 bol jeho šéfredaktorom. V Spolku svätého Vojtecha bol vedúcim edície Prameň. Po krátkom pôsobení v Ústrednej katolíckej kancelárii a sobáši sa Konštantínovi v roku 1927 podarilo úspešne zložiť skúšky a stal sa úradníkom železničnej správy. Táto práca mu umožňovala, aby sa mohol venovať štúdiu a zbieraniu archívnych materiálov na vlastnú literárnu tvorbu. Inšpiráciou prvotín bolo najmä obdobie druhej polovice 19. storočia, ktoré sa spájalo s maďarizačným útlakom v Uhorsku. Prvú väčšiu štúdiu o Bélovi Grünwaldovi uverejnil v Slovenských pohľadoch v roku 1930. O dva roky na to mu vychádza prvá kniha Roky slovenských nádejí a sklamaní. Opisuje v nej ťažké časy slovenských katolíckych gymnázií v Banskej Bystrici a v Kláštore pod Znievom. Prvotina mala v slovenskej spoločnosti úspech a získala aj cenu Matice slovenskej.
■ OBHAJOBA SLOVÁKOV
Treba povedať, že výchova a životná cesta Konštantína Čulena viedli k tomu, aby obhajoval Slovákov. Štefan Baranovič v zborníku vydanom pri príležitosti nedožitých deväťdesiatych narodenín Čulena píše: „Stal sa zároveň pravidelným prispievateľom časopisu Kultúra, ktorý propagoval kresťanské a národné tradície. Čulen sa v krátkom čase vypracoval na uznávaného historika, ktorý programovo bránil slovenské národné záujmy v zmysle Hlinkovho autonomizmu.“
Myšlienku autonómie podporil v roku 1937 knihou Pittsburská dohoda. Jeho ďalšie dve významné knihy Slováci v Amerike z roku 1938 a dvojzväzkové Dejiny Slovákov v Amerike vydané v roku 1942 boli neoceniteľným dôkazom, že slovenská nácia je etnicky a národne spätá zo svojou rodnou krajinou. V roku 1939 bol československým kultúrnym atašé vo Washingtone. Po rozbití republiky sa stal redaktorom časopisu Slovenskej ligy v Amerike – Slovenská obrana v Scrantone; od januára 1940 bol tlačovým šéfom predsedníctva vlády a zástupcom šéfa Úradu propagandy v prvej Slovenskej republike a potom pôsobil ako redaktor.
Konštantín Čulen stál aj pri budovaní a rozvoji Slovenskej národnej knižnice v Martine. V roku 1945 emigroval do viacerých európskych krajín a nakoniec žil a pôsobil v Amerike.
■ EXULANTSKÉ OSUDY
Bez neho by mnohé životné príbehy a udalosti zo života slovenských vysťahovalcov v Amerike upadli do zabudnutia. Zaznamenával ich a zachoval aj v monografických dielach o osobnostiach či historických publikáciách z dejín amerických Slovákov, ktoré zostali až dosiaľ neprekonané. V USA bol v roku 1935 ako člen matičnej delegácie a pôsobil tu aj v roku 1939 ako tlačový atašé česko-slovenského zastupiteľského úradu, ale po vzniku Slovenskej republiky v roku 1939 sa vrátil na Slovensko.
V roku 1945 odišiel aj s rodinou do Rakúska, neskôr do Talianska a v roku 1949 emigroval ďalej do Kanady. Pri jeho neustálych peripetiách s hľadaním práce, ktorá by uživila jeho rodinu, pri striedaní miesta pobytu na trase Kanada – USA, to, čo stačil napísať, zaznamenať, zredigovať, možno hodnotiť ako nadľudské úsilie. Jeho otvorenosť, nekompromisný postoj k hodnoteniu práce mnohých spolkových činiteľov z hľadiska plnenia povinnosti voči národu ho privádzali do mnohých konfrontačných situácií. Len ako príklad možno uviesť, že na sklonku svojho života pracoval v tých najpodradnejších zamestnaniach – naposledy ako domovník v bytovom dome v New Yorku, kde v pivnici po skončení služby stačil napísať ešte Dejiny Slovenskej ligy v Amerike, Dejiny newyorských Slovákov či spracovať cennú bibliografickú prácu Slovenské časopisy v Amerike, ktorá vyšla až po jeho smrti.
Vysilený, ťažko chorý zomrel v nemocnici po operácii žalúdka. Slovenský historik František Vnuk, ktorý spracoval do knižnej podoby Čulenov denník, o záverečnej etape jeho pozemskej púte zaznamenáva: „Pochovali ho na newyorskom cintoríne tak skromne a chudobne, ako skromne a chudobne prežíval posledné roky svojho života. Jeho priatelia sa postarali, aby jeho hrob bol na dôstojnejšom cintoríne.“ Vďaka ich úsiliu boli 4. júna 1965 Čulenove pozostatky prenesené na slovenský cintorín Panny Márie v Passaicu v New Jersey. Na záver knihy spomienok o Konštantínovi Čulenovi píše František Vnuk takto: „Tam spočívajú kosti neúnavného pracovníka a borcu – trpiteľa, ktorého životné dielo možno stručne vystihnúť slovami Benn Johnsona o Shakespearovi: Vykonal omnoho viacej toho, za čo ho treba chváliť, než toho, čo mu treba odpustiť.“
■ ZBORNÍK SPOMIENOK
V spomínanom spomienkovom zborníku k deväťdesiatke Konštantína Čulena Imrich Kružliak o stretnutí s ním a o tom, čo o ňom povedal Daniel Rapant, hovorí: „Rapant otvorene hovoril, že to nie sú vedecké historické štúdie, ale že sú dobrým pútavým úvodom do niektorých úsekov slovenských dejín. Hovorieval, že je to ‚nožnicová história‘, ale že ňou Čulen robí cennejšiu službu poznávaniu našich dejín ako nejeden školený historik.“
Ďalej píše aj o tom, ako D. Rapant obdivoval Čulenove rétorické schopnosti, a aj o tom, že jediné, čo ľutoval, je, že človek s jeho schopnosťami a so záujmom pre slovenské dejiny nemal vyštudovanú históriu. Imrich Kružliak o ňom tiež poznamenáva, že aj keď na osobnosť Konštantína Čulena pozerali doma aj v zahraničí, respektíve v exile, cez prizmu politického radikála, no opak bol pravdou, jeho povaha a politický temperament radikálne neboli. Vo svojich spomienkach o Konštantínovi Čulenovi píše: „Bol to presvedčený slovenský autonomista, vlastenec, obdivovateľ Jurigu i Hlinku...“
Spomienky Imricha Kružliaka opisujú aj postoje Konštantína Čulena proti rasovej politike nacistického Nemecka a jeho implikovania v politike Slovenského štátu. O tom, že nebol priaznivcom nacizmu, ale jeho odporcom, svedčia aj tlaky, ktoré na neho, ale aj na ostatných, čo nevyhovovali nacistickým ideologickým zámerom, vyvíjala nemecká mocenská politika po Salzburgu. Samotný Čulen nebol radikál ani priaznivec neslovenskej politiky, ale osobnosť, ktorá sa od útleho veku rozvíjala k láske k svojmu rodisku, svojej krajine. Jeho záujem o slovenské dejiny rozšíril jeho rozhľady a názory. Jeho láska k národu nebola slepá, ale bola ukotvená jeho životnými skúsenosťami a prácami, ktoré napísal.
■ PRAVÝ RODOĽUB
Osobnosti, ktoré tvorili pilier slovenského ducha v Amerike, boli životnou prácou slovenského rodoľuba Konštantína Čulena. Jeho práce opísali spätosť slovenského vysťahovalca so svojou vlasťou a s kresťanskými tradíciami. Láska k národu ako sebareflexii k vlastnému pôvodu, tak aj kresťanská viera sprevádzali našich vysťahovalcov od rodného kraja až po hrob. To, ako americkí Slováci žili a ako bránili slovenskú otázku v zahraničí, nielen poukazuje na národné uvedomenie Slovákov v Amerike, ale aj na samotné chápanie toho, že Slováci ako národ majú právo na vlastný štát, na územie, na ktorom sa historicky vyvíjal až po samotné národno-kultúrne uvedomenie.
Podobne aj samotný kultúrny život Slovákov v Amerike perom Konštantína Čulena rozpráva o tom, ako sa slovenský ľud, ktorý odišiel za prácou a lepším životom zo svojej rodnej krajiny do Ameriky, nezriekol vlastnej identity, o čom svedčia aj dejiny Slovákov v Amerike. Prvé aktivity medzi slovenskými rodákmi v Amerike mali náboženský charakter, a to vo forme finančných zbierok na kostoly a až potom nasledovali národné zbierky. Preto treba spomenúť, že kresťanské myslenie bolo aj zjednocujúcim prvkom v národnom živote Slovákov v Amerike. Na základe toho sa utvárali spolky, ktoré udržiavali národno-kultúrny život slovenských vysťahovalcov v Amerike.
Slováci v Amerike sa nemalou mierou zaslúžili o budúcnosť slovenského národa, čo dokazujú aj pamiatky nachádzajúce sa v Amerike v podobe pamätníkov, náhrobkov, krížov a podobne. Môžeme ich rátať na tisíce. Je to trvalá stopa, respektíve svedectvo o tom, že Slovák v Amerike nezabudol na svoj rodný kraj, na svoj pôvod a svoju vieru. Za tento historický opis peripetií a života Slovákov v Amerike, tak ako aj ich význam pre Slovákov doma, vďačíme osobnosti slovenských dejín, Konštantínovi Čulenovi.