Bývalá herečka, dnes politička, zrejme viac uprednostňuje imidž pred intelektom
Ján KUBÁŇ
„Mňa všade poznajú!“ Touto otrepanou frázou sa často na rôznych fórach prihovára bývalá herečka, veľvyslankyňa a terajšia poslankyňa NR SR za SDKU Magda Vášáryová, ktorá tento štát ani jeho parlament vlastne ani nechcela. Známa popleta faktov a udalostí svojou nesebakritickosťou urobila niekoľko pokusov o vstup do sveta spisovateľskej obce. Posledným jej nevydareným dielom z roku 2008 je kniha Polnočný sused čerpajúca z poľského prostredia v čase jej pôsobenia vo Varšave ako veľvyslankyne Slovenskej republiky.
Podporovaná Poľským inštitútom a poľským veľvyslancom v Bratislave v polovici októbra minulého roku napriek nesúhlasným upozorneniam generálneho tajomníka Spolku Slovákov v Poľsku Ľudomírom Molitorisom, dostala priestor na besedu s čitateľmi v Poľskom inštitúte v Bratislave. Jej účinkovanie zhodnotil slovami: „Konajúc v mene Spolku Slovákov v Poľsku týmto vyhlasujem, že ako poľský občan slovenskej národnosti v Poľsku som s veľkým zármutkom prijal fakt, že Poľský inštitút v Bratislave, diplomatické pracovisko Ministerstva zahraničných vecí Poľskej republiky, zaradil do programu svojej činnosti prezentáciu knihy poslankyne NR SR Magdalény Vášáryovej Polnočný sused, v ktorej táto ústavná činiteľka SR neodôvodnene ohovára slovenskú menšinu žijúcu v Poľsku a politicky toto krivé obvinenie zneužíva,“
■ CHRÁNI JU IMUNITA
Spolok Slovákov v Poľsku mnohí podceňujú, ale len poslanecká imunita menovanej bráni II. trestnému oddeleniu Okresného súdu v Krakove - Centre konať v plnom rozsahu a naplniť podanú žalobu v súvislosti s podozrením zo spáchania trestného činu ohovárania, podľa článku 212 paragrafu 1 trestného zákona Poľskej republiky, ktorým menovaná poškodzuje dobré meno Spolku Slovákov v Poľsku a poškodzuje poľsko-slovenské vzťahy. Okrem krivých obvinení voči slovenskej menšine v Poľsku a urážlivých vyjadrení o viacerých osobách dodnes politicky činných, je jej publikácia aj plná nezmyslov týkajúcich sa poľsko-slovenskej histórie (napr. o tom ako ... poľské vojská vzápätí v roku 1939 (!) obsadili spolu s hitlerovskou armádou Oravu a Spiš...). To iste uráža aj každého národne cítiaceho Poliaka.
V Slovenských národných novinách v polovici septembra minulého roku si bývalý splnomocnenec vlády SR pre zahraničných Slovákov Claude Baláž spomína, ako začiatkom roku 2003 na 9. zjazde Spolku Slovákov v Poľsku sedel na tribúne vedľa veľvyslankyne Vášáryovej a bolo mu „trápne počúvať jej poznámky na margo delegátov v sviatočných šatách vytiahnutých z naftalínových skríň... Nepravdivo obviňovať Slovákov v Poľsku z nacionalizmu len preto, že sa hlásia za Slovákov a že cítia po slovensky, je od diplomatického zástupcu ich materskej krajiny nevídaný podraz.“
■ JARMOK NEPRÁVD
V knihe na strane 241 píše: „Pointou zjazdu a volieb predsedníctva, ktoré prebehli štandardne, bol pre mňa nejaký pán Kubáň, ktorý si s manželkou rozložili na chodbe stánok s knihami a publikáciami Matice, ktoré ospevovali Tisa a fašistický režim vojnového slovenského štátu. (Túto nehoráznosť žiadam dokázať! Pozn. autora.) Zobrala som do ruky knihu o Zakarpatsku od Bobáka. O území, ktoré patrilo nakrátko do ČSR a o ktoré sa usilovalo Poľsko spolu s Maďarskom po celé medzivojnové obdobie, vieme tak málo, že som sa rozhodla ju prelistovať. Očakávala som, že v nej budú fakty, keď ju vydala taká inštitúcia ako Matica slovenská, ale nenašla som tam nič iné ako staré heslá z tridsiatych rokov typu: ‘Zakar patská Ukrajina mala byť českým domíniom.‘ Zrejme to opísali zo starých poľských plagátov.“
Na spomínanej besede za prítomnosti poľského veľvyslanca Andrzeja Krawczyka, ktorý je povolaním historik, autorka sa vo väčšej miere venovala atmosfére zjazdu slovenskej národnostnej menšiny. Nezabudla pritom zdôrazniť svoju dôležitosť a populárnosť.
„Keď som niekedy prechádzala Poľskom, ozývalo sa: „Pozdraviam pańią. Ja pańią znám!“ Cez prestávku zjazdu si vraj prezrela publikácie, ktoré ponúkal pán Kubáň s manželkou. „Vieme veľmi dobre, kto je pán Kubáň,“ povedala.
■ DOKRESLENE PROFILU Pripomeniem jej, že v rokoch 1970-1981 som bol maximálne vyťaženým komentátorom federálnej televízie (v STV som začínal na jar 1965). Môj hlas znel z obrazovky o najvýznamnejších vnútropolitických udalostiach bývalej federálnej i slovenskej republiky. Žeby ju strašil ten „červený“ káblik?
Aj keď mi na prezentácii jej „diela“ na chrbát dýchali posily - Vášáryovej manžel Milan Lasica ju aj palcom pravej ruku upozorňoval nad mojou hlavou na moju prítomnosť - a Tomáš Janovic (autor „predhovoru“ na záložke knihy a strážca občianskej nepoškvrnitosti) - mal som dosť odvahy, aby som sa prihlásil a opýtal autorky: „Ako je to vlastne, v knihe som pre vás „nejaký“ a tu hovoríte, že viete o mne veľmi dobre, kto som?!“ A pokračoval som: „Tie publikácie, ktoré sme prezentovali v Krakove nevydalo vydavateľstvo Matice slovenskej, je to vaša nehorázna nevedomosť, vydalo ich moje vydavateľstvo KUBKO GORAL.“ A ukázal som logo vydavateľstva (goralský klobúčik) na igelitovej taške, na ktorej sme propagovali všetky národnostné menšiny, ktoré žijú na Slovensku. V taške som priniesol niekoľko výtlačkov „Vyhlásenia Spolku Slovákov v Poľsku v súvislosti s prezentáciou knihy Polnočný sused v Poľskom inštitúte“, ktoré som pri odchode rozložil vo vstupnej sále na stôl. Veľvyslanec Krawczyk, ktorý zobral na svoje bedrá funkciu moderátora, či konferenciera besedy mi neustále skákal do reči, čím chcel zachrániť trápnosť situácie. Nakoľko mi nedovolil dohovoriť, tak som si už nesadol, ale odišiel.
■ ARGUMENTY OD INÝCH
Nebudem si robiť sám advokáta. Ešte pán Claude Baláž: „Nebudem obhajovať Maticu slovenskú..., ani pána Kubáňa, ale jeho vydavateľstvo KUBKO GORAL priamo finančne podporované MK SR, urobilo pre slovenskú vec kus užitočnej práce, stačí sa pozrieť na jeho vydavateľské tituly.“ Bývalá veľvyslankyňa poplietla aj názov knihy, ktorú „zobrala do rúk.“ Riaditeľ His- torického ústavu Matice slovenskej Ján Bobák bol jedným z najaktívnejších spolupracovní-kov nášho vydavateľstva (Zápas Slovákov za národnostné práva (1945-1948), Výmena obyva teľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom (1947-1948), Slováci a Maďari (1918-1945), spolu s takými historikmi ako Ladislav Deák ( Trianon, ilúzie a skutočnosť, Politický profil Jánosa Esterházyho, Súčasníci o Trianone, ...), Július Mésároš (Uhorsko a spolužitie jeho národov), Matej Andráš (Severné hranice Slovenska), Milan Ferko (Starý národ – mladý štát), Marián Tkáč (Slovenské banky v Uhorsky), či Viliám Fábry, Anton Kret a bývalý šéfredaktor bratislavského Večerníka František Bartošek redigovali časopisy Slovenský sever a Slovenský juh. Naša orientácia bola najmä dejiny Uhorska (Ingrid Ciulisová: Osudy pamia- tok Slovenska), upevňovanie slovenskej štátnosti a slovensko-maďarské vzťahy často narúša- né disidentmi maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku. Doposiaľ vo vydavateľstve vzniklo 107 publiká cií a iných aktivít.
■ NEVYDARENÝ VEČER
O priebehu nevydareného večera v Poľskom inštitúte som informoval najprv Jána Bobáka. Tu je jeho odpoveď: „Tie nezmyselné tvrdenia, klamstvá a ohovárania, ku ktorým sa v publikácii Polnočný sused znížila Magda Vášáryová vypovedajú v prvom rade o nej samej. Je to príbeh bývalej herečky, signatárky Anticharty a zaslúžilej umelkyne, ktorá sa po roku 1989 rozhodla vstúpiť do politiky. Spôsob, ako sa z herečky počas jednej noci stal renomovaný diplomat, zaujímavým spôsobom opisuje Rudolf Schuster vo svojej publikácii Ultimátum (Praha 1997, s. 97). To, že Vášáryová viac uprednostňuje imidž pred vlastným intelektom nemusí sa jej vždy vyplatiť - dôkazom toho je aj pamflet Polnočný sused, v ktorom v dostatočnej miere preukázala svoju úplnú nekvalifikovanosť a navyše arogantným spôsobom urazila predstaviteľov slovenskej menšiny v Poľsku. Som presvedčený, že títo si dokážu obhájiť svoju česť, hoci aj súdnou cestou. Z jedovatých slín Vášáryovej sa však aj mne niečo ušlo. Vo svojom pamflete totiž píše, že keď sa ako veľvyslankyňa SR vo Varšave zúčastnila na zjazde Slovákov v Poľsku dostala sa jej do rúk aj moja kniha „O Zakarpatsku“, ktorú vraj vydala Matica slovenská. V nej však nenašla nič iné, čo by stálo za slovo, len staré heslá z 30. rokov, že „Zakarpatská Ukrajina mala byť českým domíniom“, čo som vraj odpísal zo starých poľských plagátov. Neviem, aké má predstavy vedátorka Vášáryová o práci historika, ale na základe „odpisovania“ zo starých plagátov môže písať dejiny len taký expert, za akého sa sama považuje. Moja publikácia, na ktorú Vášáryová odpovedá, nebola o Zakarpatsku, respektíve nevenoval som sa v nej dejinám tejto krajiny. Jej názov je: Slováci v Podkarpatskej Rusi a ich presídľovanie do Česko-Slovenska v roku 1947. Vydalo ju v roku 1998 Vydavateľstvo KUBLO GORAL a nie Matica slovenská. Už zo samotného názvu publikácie je zrejmé, akej problematike je venovaná. Svoj názor o Vášáryovej, ako o jednom z rýchlo vykvasených ponovemrových expertov, som si už dávnejšie utvoril. Mal som totiž možnosť sledovať v Slovenskom rozhlase diskusiu experta na zahraničnú politiku M. Vášáryovú s bývalým ministrom vnútra Palkom o otázke vstupu Turecka do Európskej únie. Vášáryová so zápalom jej vlastným, tvrdila evidentne zaskočenému ministrovi vnútra, že vraj Irán nesusedí s Tureckom. Bohužiaľ aj takíto „experti“ boli posielaní po roku 1993 na významné zahraničné posty, doposiaľ kde-koho poučujú a bohorovne vystupujú div nie ako spasitelia ľudstva.“ (Minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák určite bude chcieť takým vyslancom urobiť rázny koniec., pozn. autora.)
Okrem Jána Bobáka si aj ja pamätám na bohorovnosť spomínanej dámy, keď v nočných správach, či II. vydaní Televíznych novín poúčala spisovateľa Sergeja Chelemendika, v tom čase poslanca Národnej rady SR v IV. volebnom období za SNS o situácii v Rusku. Príslušnosť k národu, z ktorého spomínaný pán pochádza, či kde sú jeho korene, asi netreba komentovať. V ten večer sa zachoval sa džentlmensky a radšej počúval, lebo odpovedať na také narážky, ako: „Neprerušujte ma..., neskáčte mi do reči..., ja viem čo hovorím...,“ atď. nemalo cenu. (Vrátane neprofesionálnosti redaktora.) A úplne na záver ešte jedna pikantnosť. Spolok Slovákov v Poľsku organizuje najmä pre školskú mládež vlastivedné výlety na Slovensko za spoznávaním starej vlasti. Aj minulého roku v priebehu októbra žiaci, ktorí navštevujú vyučovanie slovenského jazyka na školách hornej Oravy a severného Spiša v počte sedemdesiatsedem, navštívili najprv v Tvrdošíne krásny drevený kostolík, v Žiline výstavu drotárstva a remeselnej zručnosti, Bojnícky zámok, Devín, prešli nádvorím Bratislavského hradu a navštívili Národnú radu Slovenskej republiky. A tu zažili „milé prekvapenie“, keď sa im – slovenským deťom z Poľska – prihovorila poslankyňa Magda Vášáryová: „Witajcie dzieci. Ja teź mówie po polsku!“
- Čože? Ju všade poznajú!
P.S. Hotovým direktom bolo pre mňa, keď som 11. júna tohto roku počul v Slovenskom rozhlase vo večernom vysielaní hovoriť o 20,50 h. pracovníčku Slovenského inštitútu vo Varšave Moniku Kalinowsku, poľskej národnosti, že knihu prekladajú do poľštiny. To je silná káva...