Až keď si Američania balia kufre, odhaľuje ktosi pozadie ich košického Klondiku
Eva ZELENAYOVÁ
Po zmene moci v roku 1998 ošiaľ dzurindovcov nemal konca. Čierne knihy expedovali všetky ministerstvá, kriminalizovali v nich svojich predchodcov spôsobom neobmedzených vládcov. A aj nimi boli. Veď mali podporu takmer celého mediálneho spektra a tie zvyšky, ktoré sa usilovali brániť pravdu, čoskoro likvidovali spôsobom im vlastným. Veď museli zabrániť tomu, aby sa verejnosť dozvedela o nekalých praktikách pri rokovaniach a pokonávkach s privatizérmi, o špinavom preberaní moci.
V tom čase z významnejších periodík iba denník Slovenská REPUBLIKA odzrkadľoval realitu politiky, no zahynul ako sám vojak v poli. Mimochodom, hovorca ministerstva kultúry ešte aj dnes označuje jeho zánik a zánik jemu podobných periodík za správnu vec, lebo vraj prispeli k postupnej štandardizácii mediálneho trhu. Až k takej, že sa dnes ocitáme v gete názorového rasizmu.
■ VYVETRANÉ ODHALENIA
Ktovie, prečo sa denník Hospodárske noviny pokúša prelomiť túto bariéru. Faktom je, že každá odlišnosť priťahuje záujem verejnosti a marketing HN o tom iste netreba poučovať. Takže po rokoch obviňovania mečiarovcov zo zlej privatizácie VSŽ, Slovnaftu a ďalších menej známych firiem, z fabrikovania lží a poloprávd o tom, ako musel Dzurinda zachraňovať košické VSŽ a ako Mečiar predal Slovnaft Maďarom, sa odrazu objavil v Hospodárskych novinách komentár s názvom Dzurindov americký sen skrachoval. Pre pozostalých novinárov REPUBLIKY a ostatných pronárodných periodík nepriniesol článok nič nové. Iba potvrdil pravdivosť ich komentárov spred štrnástich rokov. Dzurinda končí, Slovensko je integrované vo všetkých záujmových organizáciách Západu, takže už sa môže písať aj pravda? Akosi to zaváňa bulvárom, lebo čo už z vyvetranej pravdy?
■ DZURINDOVA MISIA
Autor článku Dag Daniš píše, že po voľbách v roku 1998 mal Dzurinda zariadiť, aby z podniku vyhnali Mečiarových ľudí. Citujeme: „Prakticky všetko zariaďovala Dzurindova vláda v spolupráci s americkým veľvyslancom. Najskôr sa dohodlo, aby banky žiadali od VSŽ predčasné splatenie všetkých úverov. Čo by neprežil nijaký priemyselný podnik v strednej Európe... Rezešovci padli, VSŽ ovládli štátne banky. A potom prišlo niečo, čo by v každej slušnej krajine pomenovali ako bohapustý podvod – ak by nešlo o Američanov a ich záujmy. Z VSŽ sa vybrala najziskovejšia oceliarska časť. A ponúkla sa Američanom za smiešne nízku sumu. Zaplatili 400 miliónov dolárov. Pritom len na ziskoch za päť rokov (2003 – 2007) zarobili viac ako päťnásobok kúpnej ceny. A ako bonus ešte dostali Američania od vlády ďalší dar – desaťročné daňové prázdniny. Pre U.S. Steel to bola skvelá obchodná ponuka. Špinavú robotu odviedla slovenská vláda.“
Daniš neobjavuje nové fakty, iba zamlčiavanú pravdu. Všetky médiá o tom vedeli a dodnes ju používajú spolu s pravicovými politikmi ako mantru voči Mečiarovej vláde. Tá je dodnes obviňovaná, že rezešovcom dovolila doviesť VSŽ do krachu. Až takého, že si z neho dobre a dlho žili Američania. „A keď sa im skončili daňové prázdniny (2010) a prišiel čas investovať do nových technológií, ponúkli firmu Indom,“ píše Daniš vo svojom komentári. A ďalej: „Keď to nevyšlo, skúšajú to dnes s Rusmi a Ukrajincami. U.S. Steel nepriniesol do Košíc ani rozsiahle investície z vlastného kapitálu. Ani strategické, dlhodobé partnerstvo so Slovenskom. Neprišli sem investovať, ale zarábať a dojiť.“
■ KDE BOLI NOVINÁRI?
Popri Danišovom komentári, ktorý je zástupcom šéfredaktora denníka, uverejnili a ďalej uverejňujú HN články v súlade so svojou názorovou stratégiou. Podpredseda SDKÚ-DS Ivan Štefanec tu publikuje článok, kde čitateľ nájde takéto vety: „Vstup U.S. Steel do VSŽ zachránil ekonomiku východného Slovenska a pracovné miesta tisícom ľudí. Zodpovednosť za ďalší osud U.S. Steelu je dnes v rukách socialistickej vlády Roberta Fica.“ Je priam zarážajúce, ako si pravica pomáha propagandistickou metódou manipulácie ľudí a tí dokonca tomu naletia. Štefanec napríklad obviňuje Fica za jeho „bombastický výrok, ktorým zdôvodnil problémy v košických železiarňach, keď vyhlásil, že za odchodom U.S. Steelu zo Slovenska je ‚zbesilosť privatizácie‘“. No a aby sa Štefanec necítil osamelo, uverejnili aj komentár Ivana Mikloša... Takže o čo ide? Marketing?
Zostáva sa však opýtať, kde ste boli, páni novinári, keď sa táto politika plánovala? Nepomáhali ste jej tak náhodou na svet? Nechodili ste na zahraničné školenia ako úspešne zrealizovať zmenu vlády? Nebol aj Slovenský syndikát novinárov pri tom? A hlavný mediálny spojenec Sme? Preto tak útočia na noviny a novinárov, ktorí sú za každých okolností verní odkazu za pravdivý obraz Slovenska, dodržiavajú etiku žurnalistiky a zachovávajú si svoju tvár?