Slovákom treba pripomenúť, že zadlžiť sa bol hriech, ale čo už, keď aj banky chcú žiť
Tibor B. HAČKO – Karikatúra: Andrej MIŠANEK
Dlhy boli strašiakom našich starých otcov, ale najmä zodpovedných starých mám. Požičať si od banky bol takmer neodpustiteľný hriech. Avšak aj banky chcú zarábať. Ich hlavnými výnosmi sú úroky z pôžičiek. Za posledných dvadsať rokov sa stali veľmi ústretové a sú ochotné požičiavať, ak je to len trochu možné.
Bankovníctvo je len a len biznis. Už dávno neplatí, že je ťažké získať úver, veď banky zarábajú len vtedy, keď vy máte požičané a splácate im úroky z dlhu. Činnosť bánk nesúvisí s predstavou uchovávania peňazí v trezoroch a ich premieňania na ceniny, ako si myslí prevažná väčšina obyvateľstva. Naopak, čím viac ich nemajú, teda čím viac ich je v obehu u klientov vo forme pôžičiek, tým sú výsledky každej banky lepšie. Je to tiež hlavný dôvod, prečo nijaká banka netúži po rýchlom splatení svojich úverov. Aj pred samotným splatením vám radšej ponúkne refinancovanie existujúceho dlhu s na pohľad výhodnejšími podmienkami. Premietnuté do štátnej ekonomiky sa tak nemôžeme čudovať tomu, keď zadlžené krajiny vydávajú neustále nové emisie dlhopisov. Spravidla ich predajú počas niekoľkých hodín. Nákupy dlhopisov však nie sú hradené z vlastných zdrojov, ale zase z pôžičiek. Vidina úrokov je vždy silnejšia ako potenciálny krach banky alebo daného štátu.
■ KOLOTOČ PÔŽIČIEK
Podľa úročenia si vedenia bánk vyplácajú odmeny, a tak kolotoč pôžičiek sťahuje nielen banku, ale aj celé hospodárstvo. Ide o morálny hazard, ktorý sa v bankovníctve prejavuje viac než v ktorejkoľvek inej legálnej oblasti.
Vina však nespočíva len na bankách financujúcich dlhy. Teória ekonomiky ponúka pojem bezrizikového úroku. Bezrizikový úrok sa ukotvil vo všetkých finančných inštitúciách, tak v národných, ako aj celosvetových reguláciách. V EÚ je tento bezrizikový úrok definovaný v Bazilejskej zmluve. Musíme si totiž uvedomiť, že ak by neexistoval štátny dlh, tak by sa dokonca úplne zrútil celý dôchodkový systém spolu s investičnými fondmi, poisťovňami a inštitúciami pracujúcimi na finančnom trhu. Nebolo by totiž do čoho investovať. Priemysel už nie je zaujímavý. A tak sa priamo nadiktovala celá štruktúra portfólia dlhov. Dnes nikoho neprekvapí nadpriemerná mzda v bankovníctve oproti iným sektorom. Je však namieste otázka, či je práca v bankovníctve skutočne takou neúmerne vyššou hodnotou než inde? Vôbec nie je. Lenže len v tomto jedinom sektore nie sú potrebné vlastné finančné prostriedky na vyplatenie odmien. Všetky banky pracujú len a len s peniazmi, ale vašimi!
■ RATINGOVÝ BAROMETER
S reguláciou finančného systému úzko súvisí činnosť ratingových agentúr. Aj keď ide o súkromné firmy, dôsledky ich rozhodnutí sú neraz globálne dramatické. Zníženie ratingu ceniny automaticky spôsobí ich predaj alebo preradenie do inej kategórie. Následne si musí hodnotený subjekt upraviť štruktúru portfólia podľa zmeny buď smerom hore, alebo dolu.
Od energerickej krízy zo začiatku 70. rokov 20. storočia došlo k zásadnej zmene pravidiel ratingu. Odvtedy si služby a náklady spojené s vypracovaním ratingu hradí zadávateľ! Položili sa tým prirodzené základy pre najvyšší morálny hazard neobjektívneho hodnotenia. Kto platí rating, je súčasne príjemcom hodnotenia a nemá záujem na znížení hodnotenia. Tým ratingové agentúry naštartovali výnosný nelegálny obchod s výkazom ziskov s obratom v miliardách dolárov. Dôsledkom sú neproduktívne voľné peniaze investované práve do problematických cenín, čím sa vytvára investičný balón. Tvorba peňazí založená na báze úverov má však zásadné dôsledky. Banky, motivované ziskom, prehnane investujú na finančných trhoch, ktoré sú zase len trhom úverov a nie fyzických produktov. Následkom je odtrhnutie hodnoty cenných papierov od ich reálneho krytia. Účtovná hodnota nemusí vôbec korešpondovať s hodnotou cenných papierov na finančných trhoch. Dlh tak prestáva byť vnímaný ako prostriedok krátkej mezičasovej substitúcie v spotrebe. Naopak, prijímame ho ako súčasť nášho správania. Vo vrcholovom riadení dokonca ako nástroj rozhodovania!
■ VÁŽNE MEMENTO
Mať dlhy je dnes úplne normálne; v súčasnom inflačnom prostredí dokonca aj značne výhodné. Život na dlh sledujeme vo všetkých sférach spoločnosti, vrátane vrcholových manažérov a akcionárov veľkých korporácií, ktorí si radšej obstarajú pôžičky, než aby platili povinné dane z miezd a dividend. Štát tak stratil môžnosť naplniť kasu práve z najbohatšej vrstvy a z najväčších potenciálnych daňových položiek, ktoré mu nenávratne unikajú. Dlh je pre túto sféru ľudí prostriedkom daňovej optimalizácie – otvorene povedané – únikom od nej. Výhodným prestalo byť investovanie vlastných zdrojov, ale požičaných. Problém však nastane, ak dôjde k spomaleniu rastu alebo dokonca k recesii. Dlžníci prestávajú byť schopní splácať svoje záväzky. Peniaze sa z ekonomiky vytratia – nakoniec tam ani neboli – a nastanú deflačné tlaky. Deflácia sa prejavuje zmršťovaním peňažnej zásoby. Strata schopnosti splácať svoje záväzky odštartuje progresívny, nekontrolovaný rast dlhu. To sa stalo Írsku, Grécku, ale aj ostatným ekonomikám. Vlády sa snažia zmierniť opísaný stav plodením rôznych výziev na zvýšenie spotreby obyvateľstva. To je však v dlhoch, kam ich tie isté vlády viahli. Centrálne banky stratili možnosť upraviť úrokové sadzby, keďže v takomto prostredí plávajú tesne nad nulou. Výsledkom je dokonalé zabitie fenoménu sporenia. Buď z dôvodu prahových príjmov, alebo spomenutej neschopnosti splácania záväzkov. Vytratil sa dokonca aj syndróm medzigeneračného sporenia, čo je vážne memento.