Prečo nebol prezident Masaryk na odhalení mohyly


štefánik 1Poznámky k 85. výročiu odhalenia pomníka Milana Rastislava Štefánika na Bradle

Prečo nebol prezident Masaryk na odhalení mohyly

Ferdinand VRÁBEL – Foto: archív

Prvú iniciatívu na postavenie mohyly M. R. Štefánika na Bradle vyvinula bratislavská organizácia Sokola už v roku 1919; o vybudovanie mohyly sa zaslúžil celý slovenský aj český národ, ale i príslušníci národností – zbierka sa organizovala aj na Podkarpatskej Rusi – na čele so Spolkom pre zbudovanie mohyly, založeným 28. februára 1920 pod predsedníctvom Dr. Emila Stodolu, ktorého neskôr nahradil Dr. Samuel Štefan Osuský, ev. a. v. biskup. Tajomníkom Spolku bol najprv myjavský rodák a francúzsky legionár Pavel Varsik, neskôr Oravec a ruský legionár Anton Granatier.

Na mohylu sa zbieral celý národ – zachovala sa pokladničná kniha, kde sú uvedené čiastky (často aj vysoké, inokedy nižšie, ako by sme čakali). Povedzme od prezidenta Masaryka, E. Beneša, P. O. Hviezdoslava, V. Šrobára, M. Rázusa a ďalších, ale mená iných významných slovenských predstaviteľov tam chýbajú... Drobní ľudia často poukazovali len niekoľkokorunové čiastky, ale považovali si za povinnosť prispieť na mohylu aj zo svojich skromných príjmov. Celá akcia sa niesla v znamení hesla Národ svojmu hrdinovi. Nakoniec chýbajúcu čiastku na stavbu 800 000 Kčs doložila československá vláda. Celkový náklad na postavenie pamätníka bol vyše tri milióny korún.

NEÚČASŤ PROMINENTOV

Začiatkom roku 1924 Spolok prijal projekt architekta Dušana Jurkoviča, ktorý bol aj otcom myšlienky pochovať Štefánika na Bradle. So stavbou začali 11. júla 1927 podnikatelia inž. Jaromír Schwarz (vnuk hudobného skladateľa Bedřicha Smetanu) a Jaroslav Vinduška. Dozor nad stavbou malo Vojenské stavebné riaditeľstvo v Bratislave, zastúpené nadporučíkom Turynom.

Mohyla bola odhalená za mohutnej účasti ľudu aj vojska napriek krajne nepriaznivému počasiu (silný dážď a vietor) v nedeľu 23. septembra 1928. S touto slávnosťou sa spája nešťastná aféra a aj istá horkosť a sklamanie, ktoré pre členov Spolku v súvislosti so slávnosťou vznikli. Nezúčastnili sa na nej totiž najvýznamnejší žijúci Štefánikovi spolupracovníci: Masaryk a Beneš, ba ani Slovák a Štefánikov krajan Štefan Osuský. Táto skutočnosť sa už vtedy stala predmetom rôznych špekulácií a to tým viac, že prezident Masaryk nielenže bol v tom čase na svojom pravidelnom letnom pobyte v Topoľčiankach, ale od roku 1921 bol aj čestným predsedom spolku. Jeho neúčasť na odhalení mohyly je ešte aj dnes zdanlivo nepochopiteľná, aj keď archívne dokumenty vec vysvetľujú pomerne jednoznačne.

AKO TO BOLO

Prezident Masaryk k tomu zaujal stanovisko v liste slovenskému krajinskému prezidentovi Jánovi Drobnému, v ktorom okrem iného uviedol: „Pane krajinský prezidente. K různým řečem a zprávám v novinách o mé neúčasti na Štefánikově slavnosti upozorňuju vás na pravý stav věci a konstatuju: Jestliže slavnost má být částí státních slavností jubilejních, plán této slavnosti, jakožto organická část slavností celkových, musil být udělán a proveden vládou, popřípadě krajinským prezidentstvím. To se nestalo; Spolek pro postavení pomníku nejenže plán koncipoval, nýbrž i samovolně v novinách uveřejnil, aniž bych já býval byl upozorněn a o souhlas požádán. To je jednání neloajální a ze stanoviska státní autority nepřípustné. O slavnosti státní rozhoduje stát a jeho vedoucí činitelé. Zejména je nepřípustné, aby nějaký spolek rozhodoval o tom, má-li prezident podat k národu poselství. Omluvy a výmluvy, že vláda na podání spolku dost včasně neodpověděla, nemají žádné platnosti, tím méně, když spolek svými zprávami v novinách chtěl vládu a mě donutit k účasti, jak to členem spolku bylo vyloženo. Další a značná chyba byla způsobena tím, že k slavnosti nebyli pozváni předně ministr Beneš, dlouholetý spolupracovník Štefánikův, a vyslanec Osuský, který také Slovák rodem, pilně s námi za hranicemi spolupracoval. Promluvil jsem o nemilé záležitosti 8. t. m. s ministrem Hodžou a probrali jsme zejména odstavec o poselství. Shodli jsme se, že nemůže být dvojího poselství, jednoho na Bradle, druhého teprve 28. 10. Ministr Hodža, myslím, že správně upozornil, že by moje přítomnost na Bradle bez mého promluvení nebyla dost pochopena, a proto se nám zdálo být správným, abych na Bradlo nechodil a aby mne zastupoval ministr Šrámek. Žádám vás, abyste podle potřeby tisk správně informoval.“

Bradlo Súčasný vzhľad Bradla - 2Ako to bolo s uverejnením programu pripravovanej slávnosti na Bradle zo strany Spolku bez odsúhlasenia prezidentom, a to, že aj Beneš, aj Osuský pozvaní boli, len to niekto Masarykovi možno úmyselne alebo len z lajdáctva a byrokraticky laxného prístupu k celej slávnosti nepovedal, neskôr vysvetlil samotný tajomník Spolku Anton Granatier v liste katolíckemu kňazovi Aloisovi Kolískovi, ktorý spolupracoval s Robertom Setonom-Watsonom už pred prvou svetovou vojnou. Po odhalení mohyly na Bradle priateľa Slovákov navštívil v Londýne. Seton-Watson prejavil vtedy záujem o informáciu, prečo sa T. G. Masaryk nezúčastnil na slávnosti. Kópia Granatierovho listu sa zachovala v Slovenskom národnom archíve v Bratislave, kam ju odovzdala vdova Granatierová v roku 1975. Anton Granatier (1897 – 1952) pochádzal z oravskej obce Krušetnica, bol ruským legionárom, redaktorom, predstaviteľom a  istý čas aj predsedom Slovenskej ligy v medzivojnovom období. V rokoch 1920 – 1921 učil v Hlohovci, potom pracoval ako redaktor novín Legionár, Nový svet a Slovenskej ligy, tajomník Spolku pre postavenie pomníka M. R. Štefánikovi na Bradle, predseda Čs. národnej rady v Bratislave, neskôr tajomník Štatistického úradu. Počas druhej svetovej vojny bol členom ilegálnej odbojovej organizácie Obrana národa, účastníkom SNP, potom členom Demokratickej strany a Strany slovenskej obrody, poslancom a v rokoch 1947 – 1954 podpredsedom SNR. Zaoberal sa dejinami légií, menšinovou otázkou v  Československu, Maďarsku a  Rumunsku a regionálnymi dejinami Oravy.

MALÍ A VEĽKÍ

V liste A. Granatiera Otázky, spojené s bradlanskou mohylou, zaslaného do Londýna A. Kolískovi, sa Masarykovej neúčasti týka nasledovná pasáž: „Na slávnosť, spojenú s odhalením mohyly na Bradle dňa 23. septembra 1928 boli pozvaní všetci ministri, ale len po rozhodnutí vlády, keďže na pozvánkach stálo, že slávnosti sa súčastní (!) pán prezident republiky, vláda a t. ď. Ministerská rada určila, kto z ministrov má zastupovať vládu. A určení ministri, t. j. Šrámek, Černý, Udržal, Hodža a Gažík na slávnosti boli.

Veľmi nám záležalo na tom, aby prišli Štefánikovi blízki (!) spolupracovníci: prezident Masaryk, minister Beneš a vyslanec Osuský a t. ď. Neprišiel nikto. Dr. Beneš poslal zo Ženevy telegram tohto znenia: ‚Pane předsedo Spolku pre postavenie mohyly Štefánikovy. Vzpomínám s  pohnutím poslední své pouti na Bradlo při kladení základního kamene k pomníku svého přítele Milana Štefánika. Vaší nedělní slavnosti přeji největšího zdaru. Dr. Beneš.‘– Neviem, či Osuský sa omluvil alebo nie. Ale pravdepodobne áno (predsedovi Osuskému). Hlavný fakt je ten, že zpomedzi (!) živých spolupracovníkov oslávencových, traja vždy s ním spomínaní: Masaryk, Beneš a Osuský na oficiálnej slávnosti neboli, ale ai (! – malo byť asi) za 2 týždne po slávnosti mohylu navštívili súkromne. Sprevádzal ich prez. Drobný. Zo Spolku nebol pozvaný nikto, ba ani tvorca arch. Jurkovič.

Ako to bolo s pánom prezidentom? Nuž neviem, ako odpovedať. Rana nespravodlivo nám zasadená pre ľahkomyselnosť úradných činiteľov sa pomaly hojí – sama prirodzene. Nerád by som sa k veci vracal. Sám výbor Spolku uzavrel nič nevysvetľovať (zdôraznené A. Granatierom – pozn. F. V.). Pán prezident nedal si od Spolku referovať. A natískať sa nesmieme. Úmyselná neúctivosť voči takému prezidentovi, ako je Masaryk, je nemysliteľná. Je pravda, že pána prezidenta sme nepozvali osobne. Veď je to nemožné. Zvali sme ho prostredníctvom kabinetnej kancelárie. Konečne i dvere i najdemokratickejšieho prezidenta nie sú otvorené pre nejakého profesora alebo tajomníka Národnej Rady. Je to celkom správne, že človek musí dostať k tomu povolenie od vyšších inštancií. Konečne šlo tu o hlavnú vec: odhaliť alebo neodhaliť mohylu v jubilejnom roku? A ak odhaliť, urobiť tak v rámci veľkej, celonárodnej a štátnej slávnosti? My malí ľudia sme boli tej mienky, že áno. Tí veľkí ľudia nemali času o tom rozmýšľať. My malí sme sa horečne pripravovali. Tí veľkí sa vzpamätali (!), keď – pokiaľ sa vec týkala pána prezidenta – bolo už neskoro. My malí sme vždy a všade: v úrade ministerskej rady, v parlamente, v kabinetnej kancelárii, v ministerstve školstva a t. ď. prízvukovali: Odhalenie bradlanskej mohyly neni vecou len Spolku, ale celého národa a štátu. Program slávnosti my neurčujeme, ale len navrhujeme. Tí veľkí sa vôbec nevyjadrovali. Poodchádzali na dovolené... Čo sme mali robiť? Šli sme na verejnosť s programom, ktorý ležal v Prahe pol roka bez povšimnutia... a tu bolo zle! Pán prezident sa urazil. A mal k tomu právo. Čože jeho osobná účasť na všenárodnej slávnosti je len jeho súkromnou vecou? Či nemal byť o to požiadaný oficiálnymi zástupcami Slovenska?... Ale dosť. Mňa osobne Štefánikova mohyla stojí niekoľko rokov života. Dielo je hotové. Bude pútnickým miestom celého Slovenska... Čo si kto myslí o našej práci, dovednosti, je vecou vedľajšou. Som natoľko štátne cítiacim občanom, že radšej nastrčím svoj chrbát, ‚len aby sme nezostali v hanbe‘. Neviem, či by niekomu osožilo, keby som podrobne opísal ten boj o  mohylu od r. 1923 (zdôraznil A. Granatier – pozn. F. V.)...“

Prezident Masaryk v sprievode ministra E. Beneša, vyslanca v Paríži Š. Osuského, šéfa protokolu vyslanca Ludvíka Strimpla a slovenského krajinského prezidenta Drobného navštívil Bradlo 10. októbra 1928 a položil tam veniec. Na spiatočnej ceste sa zastavil na Košariskách pri rodnom dome M. R. Štefánika a pri kostole. Večer sa vrátil do Topoľčianok.

Použité informácie a zdroje:

Slovenský národný archív v Bratislave, fond Spolok pre postavenie pomníka M. R. Štefánikovi na Slovensku a fond Anton Granatier.

Ottův slovník naučný. Dodatky, Díl III, Sv. 1, Is – Ko,. Praha: J. Otto: 1934, s. 634.

PAPP, Štefan. Moravský priateľ Slovákov Alois Kolísek. In Záhorie 2008, č. 2.

Slovenský biografický slovník, II. zväzok E – J. Martin: Matica slovenská, 1987, s. 215.



2 Komentárov

  • Vážený pán Krupa - ďakujeme za názor a Vašu podporu.
    Maroš SMOLEC, šéfredaktor

  • Vazeni,
    Je zaujimave, ze skutocnu pricinu neucasti Masaryka a Benesa na odhaleni Stefanikovej mohyly, nikto doteraz (zda sa)neodhalil. Kazdy vie, ze aj matka aj rodina a mnohi dalsi Stefanika vzdy hovorili, ze Stefanika zabili vedouci na Prazskom hrade. Tak ako je to?
    V roku 1981 Slovensko-americke kulturne stredisko v New Yorku vydalo knihu v anglictine General Milan Rastislav Stefanik (Historical profile). Knihu sme rozposlali do kniznic, univerzit, politikom atd. aby sme svet zoznamili s nasim narodnym bohatierom. Bol som iniciator a jeden z editorov. Svet vedel iba o Masarykovi a Benesovi (obidvaja sympatizanti s bolsevikmi).Pravdu som nasiel roky neskorsie v knihe Cerna kniha minulosti. Svedkove stoleti- vypravieni prominentu za mrizemi a draty - dokumentace. Autori:Zbynek Ludvik a Vaclav Bures. Tam je cela pravda, co a ako to bolo zorganizovane. Taktiez kolkych vojakov, ktori dostali rozkaz strielat na Stefanikovo lietadlo nad delostreleckymi kasarnami Benes (Hrad)postupne nechal zavrazdit a este po 2. sv. vojne ti co sa zachranili utekom do Francuzska, po vojne Benes ich dal zatvorit do vaznice na dvadsat rokov. Taktiez v mojej webstranke http://www.jarokrupa.sk najdete dlhy clanok o Nasom bohatierovi v oddeleni Poezia a proza. Taktiez v casopise Kultura som ten clanok publikoval. Bolo to ca v roku 2006. Pravda vzdy vyjde na povrch tak ako olej na vodu.

    Prajem vam vsetkym v Matici vela sil do prace za narod!
    S uctou,
    Jaro Krupa, Florida.

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.