Aký je pôvod a aké sú skutočné významy pojmov komunizmus – fašizmus – nacizmus
Milan S. ĎURICA
Nepochybne sú to významné pojmy. Označujú najvýraznejšie politické štruktúry a ich ideologické základy, ktoré charakterizovali najmä v Európe uplynulé 20. storočie. No v ich bežnom používaní aj v našom slovenskom jazyku sa odráža nejasnosť, nepresnosť a popletenosť, ktorá neraz zapríčiňuje až myšlienkový a hodnotiaci chaos.
V polovici marca sme v médiách trebárs počúvali a čítali o „fašistickom“ režime prvej Slovenskej republiky. Zaujímavé je pritom, že tie isté médiá nikdy ani len nemuknú o „slobodomurárskom“ režime prvej Československej republiky alebo o „boľševickom“ režime druhej Československej a potom Česko-Slovenskej republiky do roku 1993. Vo svetovej literatúre dnes sa už dosiahol podstatný súhlas s presným definovaním týchto pojmov.
■ ČERVENÝ TEROR
Všetky tri tieto politické hnutia a z nich vytvorené diktátorské režimy majú spoločné korene v socialistickom hnutí, ktoré vzniklo po Francúzskej revolúcii a začalo sa organizovať v polovici 19. storočia najmä po tom, čo Karol Heinrich Marx a Friedrich Engels vydali v Londýne svoj Kommunistisches Manifest (1848). Jeho ohlas počas prvej svetovej vojny viedol k Leninovej boľševickej októbrovej revolúcii v Rusku v roku 1917 a k jej následkom pod diktatúrou všemocného Josipa V. Džugašviliho, čiže Stalina. Počas dlhých takmer 70 rokov vytvoril najbarbarskejší teroristický politický režim v dejinách. Komunistický režim vyvraždil, počnúc celou rodinou ruského cára a nespočetných členov vyšších spoločenských vrstiev, desiatky miliónov vlastných občanov. A po druhej svetovej vojne sa rozšíril na značnú časť strednej Európy, vrátane našej slovenskej vlasti. Celé národy a štáty pozbavil najzákladnejších slobôd a veľkej časti ľudských práv. Obete na životoch tohto režimu od samej revolúcie, cez masovú „likvidáciu kulakov“ a vzdelanej vrstvy Ukrajincov a Bielorusov (1929 – 1930) a nasledujúci hladomor 1932 – 1933 sa odhadujú na vyše sto miliónov zotročených, týraných a pozbavených života.
Komunistická strana Československa, ktorej odnožou bola v určitom období jej vždy podriadená Komunistická strana Slovenska, pri demokratických voľbách na Slovensku našla v niektorých obdobiach dosť početných sympatizantov, no nikdy nedosiahla ani len pomernú väčšinu.
■ ČIERNE KOŠELE
V Talianskom kráľovstve socialista Benito Mussolini podobne získal taký počet stúpencov, že koncom októbra 1922 mohutným „Pochodom na Rím“ so svojimi Čiernymi košeľami prinútil kráľa Vittoria Emanuela III., aby ho vymenoval sa predsedu vlády. No vzhľadom na to, že Taliansko bolo štátom s drvivou katolíckou väčšinou a so sídlom Svätej stolice, Mussolini nedal do názvu svojho hnutia výraz „socializmus“, ale nazval ho „fašizmus“, ktorého symbolom bol starorímsky zväzok prútov – fascis. To malo zvýrazniť najmä nacionalistický charakter režimu, ktorého cieľom bolo dovŕšiť dielo „vytvoriť Talianov“. To bolo základným programom talianskych vlád po zjednotení celého Talianska v jednom kráľovstve, ktorého 150. výročie nedávno oslavovali. Veľmi významným činom fašizmu bolo likvidovanie povestnej „rímskej otázky“, ktorá od roku 1860 znemožňovala normálne vzťahy Talianskeho kráľovstva a Svätej stolice. Mussolini túto otázku vyriešil tromi dohodami Lateránskych zmlúv, podpísaných obojstranne 11. februára 1929. Talianske kráľovstvo nimi uznalo absolútnu nezávislosť Svätej stolice a Vatikánske mesto ako subjekt medzinárodného práva a vyhlásilo katolícku vieru ako jediné štátne náboženstvo. Svätá stolica uznala Talianske kráľovstvo s hlavným mestom Rím a uzavrela s ním konkordát.
Uvedením korporatívneho systému si fašizmus získal široké masy pracujúcich. Režim nebol demokratický, ale otvorene sa priznával k diktatúre Fašistickej strany, ktorej zakladateľ a vodca sa dával titulovať Duce. S diktatúrou, ktorá trvala dvadsať rokov, si Mussolini získal mohutnú oporu v občanoch štátu, lebo jeho režim sa po celý čas až do začiatku druhej svetovej vojny líšil od ostatných dvoch diktatúr v Európe najmä svojou umiernenosťou. Pripisuje sa mu jediný ľudský život lokálnymi fašistami zavraždeného socialistického poslanca menom Giacomo Matteotti v roku 1924 po tom, čo v parlamente predniesol tvrdú obžalobu proti novému systému, od ktorého očakával uvedenie socializmu sovietskeho typu. Preto sa cítil byť fašizmom zradený a sklamaný. „Teror“ talianskeho fašizmu pozostával v takmer zábavnom treste núteného vypitia ricínového oleja alebo odsúdením na kratšie tresty väzenia, pričom sa odsúdenému často dávala možnosť beztrestne opustiť Taliansko, ponajviac do parížskeho exilu a odtiaľ do Moskvy.
■ NAVOŇANÁ DIKTATÚRA
Samotní Taliani pokladali fašizmus za navoňavkovanú diktatúru („all´acqua di rose“). Možno aj preto našiel aj mimo Talianska značné sympatie a napodobňovateľov. Asi prvým v rade bol bulharský premiér Alexander Zankov už v roku 1923. Ďalším z napodobniteľov fašizmu bol Rakúšan Adolf Hitler, ktorý v Nemecku založil mohutné hnutie Nemecká socialistická robotnícka strana (NSDAP). Napodobňovali ho ďalší európski štátnici ako Antonio de Oliveira Salazar v Portugalsku, Francesco Franco Bahamonde v Španielsku, Miklós Horthy v Maďarsku, kráľ Carol II. v Rumunsku, generál Ioannis Metaxás v Grécku a Józef Pilsudski v Poľsku. Obdivovatelia Mussoliniho nechýbali ani v baltických štátoch – ako Fritz Clausen v Dánsku. Vo Francúzsku sa talianskym fašizmom inšpirovalo hnutie Action Francaise, v Rakúsku Heimwehr, v Belgicku Léon Degrelle s hnutím Rex, v Rumunsku Železná garda, v Chorvátsku Ustaša, v Maďarsku Ferenc Szálasi a jeho Šípové kríže, v Španielsku Falanga, ba aj vo Švajčiarsku a vo Veľkej Británii vznikli organizované skupiny napodobňovateľov Mussoliniho. Najznámejšia z nich bola British Union of Fascists, ktorú založil v roku 1933 sir Oswald Mosley. Aj v ďalekej Argentíne sa podľa mnohých autorov inšpiroval fašizmom Juan Domingo Perón, ktorý sa stal v roku1946 prezidentom.
■ UNIFORMOVANÉ PARÁDY
Je celkom pochopiteľné, že ani vo vtedajšom Česko-Slovensku to nemohlo byť ináč. Minister financií Alois Rašín už v novembri 1922 v Česku verejne propagoval zásady talianskeho fašizmu. Socialistický vrah ho smrteľne zranil, na čo doplatil životom. Naskutku, už začiatkom roku 1925 sa ustanovila v Brne Národní obec fašistická (NOF) na čele s legionárskym hrdinom Radolom Gajdom (predtým sa volal Rudolf Geidl), ktorý potom pripravoval fašistický štátny prevrat podľa príkladu Mussoliniho. Prevrat sa mal uskutočniť počas sokolského zletu 2. júla 1926, prípravy však boli odhalené a celá akcia znemožnená. V roku 1928 NOF začala tesne spolupracovať s Republikánskou stranou zemědělského a malorolnického lidu Antonína Švehlu a Milana Hodžu, ktorej polovojenská organizácia Selská jízda napodobňovala fašistické uniformované parády. Podľa Edvarda Beneša v roku 1933 Švehla už „bol úplným fašistom“.
Česká politická strana Národní obec fašistická začala prenikať aj na Slovensko, kde dovtedy mala iba skupinky sympatizantov, zväčša Čechov na Slovensku. Založila časopis Slovenské fašistické noviny, ktorý však pre nezáujem slovenskej verejnosti po niekoľkých číslach zanikol. S talianskym fašizmom sympatizoval v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane prof. Vojtech Tuka, ktorý v roku 1923 založil Rodobranu, ktorú však po niekoľkých mesiacoch vláda zakázala, takže nemohla vyvíjať žiadnu významnejšiu činnosť. Postupne vzniklo aj niekoľko iných skupiniek, ktoré sympatizovali s fašizmom, ako napríklad Jednota slovenských junákov (Junobrana) v Slovenskej národnej strane, Slovenské gardy, Liga proti komunizmu a pod., ale nikdy nehrali viditeľnú úlohu v slovenskej politike. Boli za tým takmer výlučne českí štátni a verejní zamestnanci žijúci na Slovensku, prípadne členovia maďarskej menšiny, ktorí si založili Árijský front inšpirovaný viac Hitlerovou ideológiou.
Od roku 1938 sa podľa vzoru talianskych fašistov organizovali radikálni nacionalisti v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, ktorí si založili Hlinkovu gardu. Čoskoro sa však dostali do konfliktu s vedením štátostrany, ale dostávali podporu a ochranu z Nemeckej ríše. Napriek tomu sa im však nikdy nepodarilo odstrániť predsedu strany a prezidenta republiky Jozefa Tisu a úplne sa zmocniť vlády v Slovenskej republike. Prvú Slovenskú republiku charakterizovali vážni historici ako štát s autoritatívnym režimom kresťanského nacionalizmu.
■ FÜHREROV MEIN KAMPF
Najúspešnejším napodobniteľom Mussoliniho bol bezpochyby Adolf Hitler, ktorý od neho prevzal aj svoj titul Führer (nemecký preklad talianskeho Duce). No veľmi skoro sa vzdialil od ideológie fašistického nacionalizmu, keď v roku 1924 vydal prvý diel svojho Mein Kampf. Tam už celkom jasne definoval program radikálneho rasizmu a mocenského expanzionizmu v duchu tradičného „Drang nach Osten“. Na rozdiel od Mussoliniho nevybral si cestu k moci revolučnými gestami, ale využitím demokratických práv a slobôd na mohutnú agitáciu más trpiacich následkami prehratej vojny. Už pri voľbách v roku 1930 jeho NSDAP z dovtedajších 12 mandátov získala takmer desaťnásobok – 107 mandátov. V nasledujúcich rokoch ekonomická a finančná kríza, ktorá zapríčinila skrachovanie bánk a v Nemecku vyše šesť miliónov nezamestnaných, privádzala k Hitlerovi stále mohutnejšie masy. V apríli 1932 pri voľbách za ríšskeho prezidenta Hitler získal vyše 13 miliónov hlasov, takže opäť zvolený prezident, staručký maršal Paul von Beneckendorf und Hindenburg, ktorý svoj úrad zastával od roku 1924, musel s ním počítať. Keď v marci 1933 voľby do parlamentu jednoznačne vyhrala Hitlerova NSDAP, neostávalo mu iné, ako potvrdiť ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera, ktorého vymenoval už koncom januára.
■ ZMOCŇUJÚCI ZÁKON
Hitler si 24. marca 1933 dal odhlasovať „zmocňujúci zákon“, ktorým získal pre svoju vládu právo vydávať zákony bez ohľadu na ústavné procedúry. Týmto sa postupne zmocnil celého vedenia ríše a začal budovať svoj totalitný režim jedinej strany – NSDAP. V novembri toho istého roku vyhlásil nové voľby, pri ktorých jeho strana dosiahla 92 percent odovzdaných hlasov. Keď potom 2. augusta 1934 prezident Hindenburg zomrel, Hitler spojil funkciu prezidenta a kancelára a stal sa absolútnym diktátorom ríše. Už 19. augusta si to dal potvrdiť plebiscitom. Svetová tlač potom každých niekoľko dní referovala o nových „úspechoch“ tak vnútornej, ako aj medzinárodnej Hitlerovej politiky. Už menej o tom, že ohrozovala bezpečnosť strednej a postupne i západnej Európy. V januári 1935 získanie späť Saarska, následne zavedenie všeobecnej vojenskej služby, v nasledujúcom roku vypovedanie Locarnskej zmluvy a obsadenie Porýnska, čo mu vynieslo 99-percentný súhlas pri najbližších voľbách. Potom uzavrel priateľskú dohodu s Rakúskom a organizoval veľkolepé Olympijské hry v Berlíne. Na celoríšskom sneme NSDAP v septembri už verejne vyhlásil svoj protiboľševický postoj, ktorý potvrdil uznaním španielskej vlády generála Francisca Franca, čím si znepriatelil predtým obdivovaného a napodobňovaného sovietskeho diktátora Stalina, po príklade ktorého uviedol v Nemecku aj pracovné tábory a geografické presuny más obyvateľstva. Práve v tom období Stalin na Svetovom kongrese Tretej Internacionály v Moskve vyhlásil otvorený boj proti „fašizmu“, mysliac tým na Hitlerovu Nemeckú ríšu. K čomu potom viedla národnosocialistická politika Adolfa Hitlera, to si celý svet ešte aj dnes živo pamätá.
Práve tu však musíme identifikovať príčinu historicky nepresných až absurdných, ale ešte stále dosť rozšírených pomenovaní troch spomínaných diktatúr. Všetky tri majú korene v európskom socializme. Socialista Mussolini sa však dištancoval od socializmu a nazval svoj systém fašizmom. Socialista Hitler ostával verný svojej Nemeckej národnosocialistickej robotníckej strane. Pretože sa Rusko už od roku 1922 definovalo ako Zväz sovietskych socialistických republík, socialista Stalin nemohol pripustiť, aby sa iné režimy označovali týmto prívlastkom. Preto zaviedol tak pre Nemecko, ako aj pre Taliansko striedavé výrazy „fašizmus“ a „nacizmus“, ktoré sa pri bezhlavom opakovaní ruských vzorov ujali aj vo všetkých satelitných štátoch ZSSR. Po dostatočnom časovom odstupe treba, aby sa tieto diktatúry označovali korektnými historickými výrazmi: „boľševické (alebo sovietske) Rusko“, „fašistické Taliansko“ a „národnosocialistické Nemecko“. Používať tieto prívlastky vo vzťahu k iným štátom a národom je historicky nepresné, konfúzne, neraz až absurdné.
Žiadne Komentáre