Mesto bez sôch a bez vízie budúcnosti


BartfayKeď sa sochár mieša architektom do remesla

Mesto bez sôch a bez vízie budúcnosti

Tibor BARTFAY – Foto: Emil SEMANCO

Táto úvaha je vernou mozaikou myšlienok národného umelca, sochára Tibora Bartfaya, autora nitrianskeho Pribinu, bratislavského súsošia štúrovcov, Kopernika v parku pred SND, pomníka obetiam Hirošimy na Račianskom mýte v Bratislave a mnohých ďalších monumentálnych diel z jeho životopisnej a memoárovej knihy Tisíc a jeden príbeh sochára Bartfaya. Akoby za tých šesť rokov, čo majster tieto slová vyslovil, dozreli. V čase, keď nedoznel spor o sochu Svätopluka, keď mestskí poslanci odmietajú súsošie svätých Cyrila, Metoda a Gorazda, keď sú developeri mocnejší ako zdravý rozum i ľudský cit, Bartfayove slová nám padajú z jeho výšin ako manna nebeská.                                                        (jč)

Večná škoda, že máme na Slovensku tak málo sôch a málo sochárskej architektúry. Sochy sú graciózny mestotvorný prvok a sochársku architektúru svet obdivuje. Bez ohľadu na to, v ktorom veku vznikla a akej je proveniencie. Od Tádž Mahálu po Corbusierov Kostol Tŕňovej koruny v Maroku, od Chrámu

nebeského pokoja v Pekingu po budovu Opery v Sydney.

Slovensko prežívalo stavebný boom. Ten čochvíľa môže pokračovať. V Bratislave zvlášť. Človeka by to povznášalo, keby z boomu nebol chaos. A keby za tým všetkým nestrašila bohapustá honba za ziskom.

Človeka by potešilo, keby vedel, že za každou mnohomiliónovou stavbou je uvážlivé urbanistické rozhodnutie, aj zodpovedná práca našich architektov, aj rešpektovanie a zveľaďovanie prírody v meste, aj účasť slovenských výtvarných umelcov na konečnom výsledku.

Lenže to tak nie je. Skôr naopak.

STRATA POZADIA

Z krivky mesta, ktorú určoval Dunaj a silueta Malých Karpát, sa nesúrodo, nekoncepčne a nelogicky vystrkujú hroty výškových budov. Bez vzájomnej kompozície a bez vízie. Len tak. Komu čo zíde na um, na čo má akurát peniaze a koľko chce vyryžovať.

Voľakedy za Dubčeka pripravili slovenskí architekti v bratislavskom hoteli Devín veľké medzinárodné sympózium urbanistov a architektov na tému Európske mestá budúcnosti. Medzitým sem vtiahli cudzie armády, ale sympózium sa napriek tomu uskutočnilo. Zahraniční stavitelia mali vtedy pre Bratislavu jednu radu: Dbajte na to, aby sa v budúcnosti nenarušilo jedinečné spojenie Bratislavy s jej prírodným okolím. Nech rozvoj mesta určuje rešpektovanie dvoch vašich hlavných fenoménov – Dunaja a siluety Malých Karpát.

Pred niekoľkými rokmi som išiel Mariánskou ulicou od bývalého Kryštál baru nahor ku Kollárovmu námestiu. A zrazu som zistil, že Karpaty už z tejto uličky nevidno. Naveky ich už nebude vidno. Zakryl ich sklenený kubus na vyšnom konci námestia pred Novou scénou.

Pochodil som kus veta. Nechytajú ma mrákoty z mrakodrapov. Neodpudzujú ma oceľové skelety a zavesené sklenené fasády. Nijaký moderný staviteľný prúd ma nestraší, ak má logiku, hlbší zmysel a architektonickú hodnotu. Táto stavba však nijakú nemá. Akurát zakryla linku hôr.

PRIEPASTNÝ ROZDIEL

Vezmite si dve vežové stavby vedľa seba na Karadžičovej ulici. Tá o pár rokov staršia je sídlom Všeobecnej úverovej banky. Druhá vyrástla vedľa nej. Tá prvá je elegantná a dôstojná. Je dielom architektov na čele s pánom profesorom Bahnom. Tá druhá pripomína vysoký strakatý skleník. Oblasť za nimi, až po Dunaj, je ako stvorená pre výškové budovy. Ak by mali svoj pôvab. A rešpektovali novú dominantu budovy SND, zeleň, promenádu na nábreží a Dunaj. A ak by mali architektonickú hodnotu. Práve takéto nové bulváre, centrá celomestského významu, exponované nábrežia na oboch stranách Dunaja dolu pod Starým mostom by si žiadali architektonickú súťaž. A nie princíp: stavia ten, kto dal zainteresovaným viac do kešene.

Bojím sa, že aj o takýchto bazálnych častiach mesta budú rozhodovať developeri a nie architekti. Výška úplatku a nie staviteľská hodnota diela.  

MALÝ PRÍKLAD

Za Mostom SNP, na petržalskej strane, pri Auparku vyrástla velikánska sklená opacha. A stalo sa čosi hrozné. Pri tomto sklenenom monštre sa zrazu zmenili všetky dávne a ľuďmi osvojené mierky: pre Lackov Most SNP s vežou a kaviarňou, pre korunovačný Dóm i pre Hrad.

Tie tri pyšné solitéry, či dokonca symboly Bratislavy, sa odrazu cvrkli. Pre jednu nič neznamenajúcu, zbytočne privysokú opachu. Kto je na vine? Koho za to potrestali? A aký vysoký by mal byť trest za takéto nehorázne barbarstvo?!

ĎALŠÍ PRÍKLAD

Objekty PKO boli odraté – morálne i fyzicky. Veď za trištvrte storočia boli Dunajskými veľtrhmi, Parkom kultúry a oddychu, veľtržným výstaviskom pre Inchebu, Interšport, Racio, bolo tu rozárium, konali sa tu veľké umelecké predstavenia, večery popových hviezd, parádne plesy, majstrovstvá sveta juniorov v šachu, v športovej hale ligové zápasy volejbalu, basketbalu a hádzanej, súťaže v gymnastike, stolnom tenise..., areál už potreboval novú dušu i šat. Teraz tu stoja luxusné byty, kus za milión eur a viac, a nad riekou vytŕča päťhviezdičkový hotel.

To, čo slúžilo všetkým, patrí niekoľkým. Ako keby im patrili aj vody Dunaja, aj zeleň brehov a vari aj ten Boží vzduch.

MÁM STRACH

Slovák mal odjakživa cit pre svoje obydlie. Harmonizovalo s prírodou a miestnymi podmienkami. Jeho výrobné nástroje a predmety, ktoré používal, boli jednoduché, funkčné a zušľachtené výtvarným citom. Nevolám po nijakejBartfay 1 falošnej starosvetskej ornamentike, to vari odo mňa ani nikto nečaká. Len chcem pripomenúť odvekú potrebu nášho človeka: obydlie, okolie, predmety, nástroje majú byť funkčné i krásne. Až potom zušľachťujú. Panelové domy nedávnej minulosti to nerobili, mohli človeka skôr dostať do depresie.

Bojím sa, že veľká časť našej stavebnej, opakujem stavebnej, nie staviteľskej explózie bude na storočie dôkazom chladnej, odľudštenej a cynickej spoločnosti.

Bojím sa toho.

KAMENNÁ HISTÓRIA

Keď už je reč o stavbách, musím spomenúť aj volanie kultúrnej verejnosti po sochárskych dielach, ktoré by nám a nasledujúcim generáciám pripomínali slovenskú minulosť vo veľkomoravských, v rakúsko-uhorských i v československých dejinách. V monumentálnych dielach by petrifikovali udalosti a osobnosti slovenského národa. Takmer nič sa však nedeje. A keď sa niečo vydarí, nájde sa mračno sršňov, čo sa pustia do diela i autora. Len si spomeňte na Kulichovu Svätoplukovu sochu a na môjho Štúra!

To už človeku zastane rozum!

Od novembrového prevratu dáva štát na vedu, kultúru a školstvo čoraz menej peňazí. Viem, kultúra je drahá. Za kultúru sa platí, bez toho to nejde.

Na nekultúrnosť sa však dopláca!

Z toho mála, čo spoločnosť dáva na umenie, sa ťažko ujde na sochy. Sochárstvo je žrút. Menší síce ako divadlo alebo ochrana pamiatok, ale žrút. Žula, mramor i bronz sú sakramentsky drahá vec. Lenže veľkosť každej doby sa najviac prejavovala v staviteľskom umení a v sochárstve. To by sme nemali púšťať zo zreteľa. To by si dokonca mohli na ministerstve kultúry napísať na stenu vestibulu, aby nezabudli na nás sochárov ani jedno ráno, keď prichádzajú do práce.

Nájdu sa, pravdaže, ľudia, čo nás už dvadsať rokov osočujú. Sochári? Robili samých Leninov! Majú kus pravdy. Štát bol celé desaťročia jediný objednávateľ sochárskych diel. Ešte i komorné plastiky na výstavu schvaľoval štátny orgán a máloktorá súkromná osoba si mohla vtedy dovoliť plastiku kúpiť. Ak sme robili pre novostavby, aj to boli budovy štátnych podnikov. Dokonca aj sakrálne diela pre kostoly objednával štát. A napriek tomu sme nerobili iba Leninov a milicionárov, z našich ateliérov vyšlo stokrát viac zhmotnených slovenských dejín, portrétov veľkých tvorcov nášho umenia a ešte viac komorných plastík!

  • PÁR DÔKAZOV

Len celkom náhodou spomeniem nežné skulptúry Kláriky Patakyovej, pôsobivú Hovorkovu fontánu na Námestí slobody, moju Bratislavskú bosorku, Živú vodu alebo fontánu pred Prezidentským palácom, totem Vlada Kompánka pred bratislavským krematóriom a množstvo jeho fascinujúcich prác, robustnosťou a citom charakteristické diela Rudavského, futuristické vízie Trizuljakove, sochárske poémy Pavla Tótha, Emila Venkova, Šaňa Ilečka, Joža Jankoviča, keramické verše Dagmar Rosůlkovej, kovové strofy Erny Masarovičovej, aj Kulichovu dievčinu rozdávajúcu ruže. Tá socha mala stáť pred Mostom SNP na petržalskej strane a vítať návštevníkov vtedajšieho Československa. Nestihli ju tam postaviť. Po prevrate ležala v akomsi depozite správy diaľnic. Zľutovali sa nad ňou vtedajší predsedovia parlamentu, ani neviem ktorý – Schuster, Mikloško alebo Gašparovič –, a postavili ju pred parlament. A tak tam teraz stojí a kvetmi víta poslancov, že prišli do práce!

Čo už? Česi na to vravia: „Život tropí hlouposti.“

MÚDRY NÁVRAT

No nič, chcel som len protestovať proti zjednodušovaniu. Sochári v tých rokoch urobili veľa vecí. Nebolo vážnejšej stavby, ktorá by nemala výtvarné dotvorenie. Nesmelo byť. Na to bol zákon. A v zákone paragraf. Volali ho „hlava päť“.

Držím palce, aby iniciatíva tých, čo ho opäť navrhujú, vyšla.

A čo najskôr.

(medzititulky redakcia)