Ak ktosi čo i len ovoňal zachovalé stredoveké dokumenty, pochopí Rasticov význam
Milan S. ĎURICA – Ilustrácie: archív
Po zmene režimu v roku 1990 redaktor ktoréhosi časopisu na Slovensku mi kládol otázky do ankety, v rámci ktorých bolo aj: „Koho považujete za najvýznamnejšiu osobnosť slovenských dejín?“ Na moju jednoznačnú odpoveď: „Rastica !“ zostal redaktor udivený, ako keby bol počul prvý raz v živote toto meno, a opakoval otázku. Tak som mu povedal: „Vy ho asi voláte Rastislav.“ Ale ani potom nezdal sa mi byť presvedčený.
Po chaotických a nedôstojných ruvačkách okolo otázky, či Svätopluk I. bol kráľom starých Slovákov a či mu patrí pomník na nádvorí Bratislavského hradu, ktoré vtedajší predseda NR SR rozumne vyriešil zachovaním daného stavu, až na tie naivné „zlepšovania“ umeleckého diela, opäť sa verejne diskutuje o ďalších pomníkoch. V týchto súvislostiach rád by som poukázal na málo vyhodnocovanú osobnosť slovenských dejín 9. storočia, ktorou je knieža a kráľ Rastic (846 – 870).
■ ROZHÝBANÉ SLOVENSKO
V tieto dni sa celé Slovensko rozhýbalo oslavnými podujatiami na počesť sv. Cyrila a Metoda, ktorým je venovaný celý jubilejný rok . Tisícové účasti Slovákov a Sloveniek počnúc v staroslávnej Nitre, kde sa tieto celoslovenské oslavy oficiálne otvorili za prítomnosti najvyšších štátnych aj cirkevných predstaviteľov, dokazujú živý záujem občanov. Desiatky správ a informácií nás o tom v médiách informovali. Na viacerých miestach sa to spájalo aj s Vatrami nezávislosti z roku 1992. Ale objektívny pozorovateľ sa nemohol ubrániť dojmu, že na hlavnú osobnosť týchto historických udalostí si takmer nikto vážnejšie nespomenul. Pritom historický fakt je, že nebyť kniežaťa Rastica, ktorý sídlil hlavne na Devíne, nikdy by k nám neboli prišli naši vzácni učitelia a národní aj európski patróni Cyril a Metod. To sú iba dva veľmi výrečné príklady, ako sa vyučovali a doposiaľ vyučujú slovenské dejiny na Slovensku. Kto iba trocha ovoňal zachované stredoveké dokumenty, musel zistiť, že prvou slovenskou významnou politickou osobnosťou, ktorú jednoznačne dosvedčujú početné dokumenty, bol RASTIC (Rastislav), označovaný ako knieža, ale aj ako kráľ. Vládol starým Slovákom v rokoch 846 – 870. Ale vo väčšine tých dokumentov jeho meno je pravidelne zaznamenávané ako RASTIC, iba výnimočne aj ako Rastislav. Je teda jasné, že on sám sa volal RASTIC a nie Rastislav. (O tých výnimkách, ktoré sa nachádzajú väčšinou v neskorších slovanských prameňoch, a to aj s „o“ v prvej slabike, teda Rostislav, doposiaľ nikto nevypracoval náležitú štúdiu.) V novšej literatúre sa však rozšírilo – alebo presnejšie bolo uvedené a rozšírené prakticky výlučne meno Rastislav, prípadne Rostislav. Malo to svoj nepriznaný dôvod.
Nečudoval by som sa, keby sa aj teraz mnohí, čo budú čítať tieto riadky, pri tomto mene našli v rozpakoch a kládli si otázku: Kto to bol? Mnohokrát som to zistil, keď som najmä mladším ľuďom chcel niečo povedať o Rasticovi. Musel som hneď dodať, že to bol ten slovenský štátnik, ktorého nesprávne nazývame Rastislav.
Nuž najprv niečo o tomto mene.
Každý, kto sa zaoberal štúdiom zachovaných historických prameňov o našich dejinách v 9. storočí, musel si všimnúť, že v prevažnej väčšine západných prameňov vladár starých Slovákov, ktorý sídlil na „nevýslovnej pevnosti Devín“, je označovaný menom Rastic (zrejme s rozličnými grafickými formami ako Rasticius, Rastitius, Rastizius, Rastizus, Rastrix, Razidus, Ratzidus, ako je to bežné pri všetkých slovanských menách vo franských prameňoch). Toto meno sa v prameňoch vyskytuje najmenej 31-krát. Meno Rastislav (tiež vo variantoch ako Rasisthlábos, Rastizlaus, Rastislaus, Rastisolaus, Crescentius) som tam našiel iba 7- alebo 8-krát. V slovanských prameňoch, ktoré pochádzajú z oveľa neskorších čias a vznikli mimo vtedajšieho Slovenska, takmer výlučne prevláda forma Rostislav. Ale kto mal záujem o to, aby sa Slováci v dejinách nepokladali za osobitný národ, inteligentne využil fakt, že v domácich prameňoch sa nachádza prevažne forma Rastislav, a preto úplne zamlčal jeho pravé meno. Tým sa totiž vymazal jazykový dôkaz, že Rastic nemohol pochádzať zo žiadneho iného slovanského národa, ale bol iba Slovákom. Meno Rastic totiž s koreňom „rast“ (rásť, latinsky crescere, z čoho Crescentius) v našom životnom priestore nemohol mať ani člen našich západných, ani severných, ani východných slovanských susedov, lebo tí všetci vo svojich jazykoch majú koreň „rost“ (rosti). Mohlo teda byť iba slovenského (prípadne slovinského) pôvodu.
■ VLADÁR NA DEVÍNE
Vládol však na našom území starých Slovákov a dokázal upevniť svoj štátny útvar aj na úrovni medzinárodných vzťahov. Bolo to totiž dávno pred príchodom starých Maďarov, ktorí narušili kontinuitu staroslovenského etnika za Dunajom, a tým dali podnet na diferenciáciu medzi starými Slovákmi a Slovincami, čo následne viedlo k vzniku dvoch odlišných národov. Právom teda máme Rastica pokladať za prvého, bezpečne zisteného slovenského panovníka. A to panovníka, dnes by sme povedali európskych rozmerov. Dokázal sa partnersky stýkať nielen s predstaviteľmi Franskej ríše, ktorých východnej politike úspešne odporoval, ale aj s najvyššou vtedajšou politickou autoritou, ktorou bolo pápežstvo v Ríme, ako aj s „druhým Rímom“ Carihradom a jeho vladárom, ktorým bol cisár Michal III. Každý iný národ by si takúto historickú osobnosť vysoko cenil, vážil a náležite oslavoval. Iba my Slováci väčšinou nepoznáme ani jeho pravé slovenské meno. Na jeho Devíne by ho mal pripomínať všetkým našim generáciám primerane dôstojný pomník. No zdá sa, že napríklad v hlavnom meste Slovenskej republiky sú najdôležitejšie verejné miesta vyhradené pre rozličných pajácov, ale opravdivé osobnosti slovenského národa z jeho vyše tisícpäťstoročnej minulosti alebo sú celkom ignorované, alebo sa im prideľujú ťažko prístupné kútiky v anonymných priestoroch.Knieža starých Slovákov Rastic pochádzal z najstaršieho známeho dynastického rodu našich predkov v 9. storočí a vládol nad tretím ich dejinami zaznamenaným štátnym útvarom. Ten vznikol celkom podľa vtedajších zvyklostí – násilným zlúčením dvoch blízkych slovenských kniežatstiev: Nitrianskeho a Moravského. Po víťazstve moravského kniežaťa Mojmíra sa celé spojené kniežatstvo začalo nazývať Moravským, Moravou. Mojmír však vládol sotva desať rokov a po ňom v roku 846 nastúpil jeho synovec Rastic. Musel byť vtedy v najlepšom mladom veku, lebo vládol takmer štvrťstoročie, a tak upevnil tú slovenskú Moravu, že sa dokázal postaviť na odpor politickému tlaku i vojenským prepadom Franskej ríše (Drang nach Osten), ktoré víťazne odrážal.
■ TITULUJÚ HO AKO KRÁĽA
Už po roku 852 franské pramene titulujú Rastica aj ako kráľa a svedčia o „nevýslovnej pevnosti Rastica Devín“, ktorú sa im nepodarilo dobyť. Rastic musel mať aj solídne vzdelanie a široký politický rozhľad, keď sa rozhodol zaistiť svojmu kráľovstvu aj najvyššiu oporu, ktorou bolo uznanie zo strany pápežského stolca v Ríme. Vedel totiž, že Frankovia sa postupne zmocňovali všetkých krajín v Európe aj tým, že šírili kresťanstvo a mali podporu pápežov. Preto asi v roku 861 vyslal svojich poslov až do Ríma k pápežovi Mikulášovi I. (858 – 867) a prosil ho, aby mu poslal biskupa a učiteľov, ktorí by jeho ľudu vysvetľovali už prijatú kresťanskú vieru v našom slovenskom jazyku. Za tým bol Rasticov program dosiahnuť úplnú cirkevnú nezávislosť od bavorských biskupov zo Salzburgu a z Pasova (Passau), ktorí si podľa synody pri Dunaji z roku 796 robili nároky na naše územia. Od roku 798 totiž bavorskí biskupi na rozkaz Karola Veľkého mali povinnosť vysielať misionárov do všetkých slovanských končín. Pápež, ktorý vošiel do dejín ako sv. Mikuláš I. Veľký, nemohol mať v Ríme takých kňazov, preto mu nemohol vyhovieť. Možno sa aj trocha obával, lebo práve v tom čase cirkev mala vážne problémy s pokresťančením Bulharov. Nevieme, či práve tam v Ríme nedostal Rastic radu, aby sa v tejto veci obrátil na cisára „druhého Ríma“ – Carihradu, ktorým bol Michal III. (842 – 867). Lebo naskutku už o rok neskôr vyslal podobné posolstvo do Carihradu, ktoré cisár Michal III. ústretovo prijal a splnil Rasticovu žiadosť. Vyslal na vtedajšie Slovensko svojho dvorného filozofa Konštantína, ktorý už mal podobné skúsenosti z iných vyslaní, a pridal mu aj jeho najstaršieho brata Metoda, ktorý mal právnické vzdelanie a roky skúseností v štátnej správe ako cisársky správca odľahlých území. Tieto dokumentované fakty dokazujú, že kráľ Rastic sa cítil opravdivým vladárom, ktorý udržiaval normálne medzinárodné styky tak s Franskou ríšou, ako aj s najvyššou nielen duchovnou, ale aj svetskou mocnosťou pápežského stolca, ba dokonca aj s byzantským cisárom v ďalekom Carihrade. Veď každé takéto posolstvo vyslané ku stovky kilometrov vzdialeným mocnárom vyžadovalo náročné prípravy, výber kompetentných vyslancov znalých latinského a gréckeho jazyka, ale aj diplomatické zvyklosti a navyše i množstvo vzácnych darov a vojenský sprievod na ich zabezpečenie. Išlo o vybavenie sprievodu niekoľko sto osôb, a to na čas viac mesiacov. Tým všetkým musel Rastic hojne disponovať, ináč by nemohol dúfať, že jeho posolstvo bude prijaté na pápežskom dvore v Ríme alebo na byzantskom cisárskom dvore v Carihrade. Bol to teda on, ktorý uviedol Slovákov do európskych dejín úspešným vojenským odporom proti tlaku Franskej ríše, ktorej vojenské sily nedokázali vydobyť jeho „nevýslovnú pevnosť Devín“ či „nedobytný hrad Devín“. Vynikal však aj diplomatickým rozhľadom, ktorý ho priviedol k vyžiadaniu učiteľov kresťanskej viery, ktorí by jeho ľud vyučovali v jeho vlastnom jazyku.
■ APOŠPOLSKÁ ÚCTA
Príchod apoštolov Konštantína-Cyrila a Metoda medzi starých Slovákov bol takým dôležitým historickým činom Rastica, že pravoslávna cirkev neváhala vyhlásiť ho za svätého s titulmi „mučeník, moravské knieža, rovný apoštolom“. Možno by nebolo od veci, keby aj naši cirkevní predstavitelia uvažovali, či by sa nedalo pomýšľať na otvorenie procesu kanonizácie tohto nášho národného hrdinu, ktorý sa zaslúžil o založenie vlastnej cirkevnej organizácie na Slovensku, a celkom podobne ako v nasledujúcom storočí sv. Václav doplatil na to aj vlastným životom. Z historického hľadiska teda bez pochybností možno tvrdiť, že kráľ Rastic je prvým slovenským štátnikom európskeho formátu, je skutočným zakladateľom slovenskej národnej a kresťanskej identity a následne aj z nej vyplývajúcich práv na jazykovú a kultúrnu osobitnosť, ako aj na štátnu samostatnosť. Bez Rastica sotva by sme dnes boli Slovákmi. Ibaže v našej historickej vede a kultúre to asi dlho potrvá, kým sa emancipujeme z pseudovedeckých mýtov, ktoré o nás cudzí vymysleli a nám naočkovali.
A ak naši politickí činitelia konečne uvažujú aj o náležitých prejavoch úcty voči našim historickým osobnostiam dôstojnými pomníkmi na historických miestach, tak by mali rezervovať pre mohutný pomník Rasticovi práve jeho nepochybne dokumentované sídlo, ktorým bol jeho nedobytný hrad Devín. Podobne by mal zdobiť Nitru na Zobore primeraný jazdecký pomník najvýznamnejšieho slovenského bojovníka kráľa Svätopluka I. Veľkého, ktorý nielen úspešne zadržal „Drang nach Osten“ franských kráľov a cisárov, ale svojimi výbojmi po prvý (a posledný) raz zjednotil pod svojou mocou veľkú časť slovanských obyvateľov strednej Európy od Lužického Srbska až po dnešný Belehrad a od strednej Visly po rieku Dravu.