Začína sa nové dejstvo Radičovej politickej kariéry - prezidentský palác?
Roman MICHELKO
Dejiny politiky sú plné idealistov, ktorí do nej vstupovali s predsavzatím zmeniť svet na lepší. Stret s realitou však zväčša neustáli a ich sympatický pokus bol veľmi skoro odsúdený na neúspech. Slovensko je v týchto dňoch svedkom niečoho podobného. Iveta Radičová (aspoň nateraz) odchádza z politiky. A ako je to u takýchto odsúdencov zvykom, keďže nemajú čo stratiť, akoby švihom čarovného prútika z nich spadnú zábrany a hovoria nahlas všetko, čo si dovtedy mohli len myslieť.
Podobný úkaz sa u nás stal nedávno, keď odchádzajúca premiérka na Diskusnom fóre k odkazu novembra ´89 – Otvorená minulosť 22 – otvorene povedala to, čo si predtým nemohla dovoliť. Skutočne nebýva zvykom, aby premiérka o svojej vláde povedala: „Korupcia na Slovensku narástla do takých rozmerov, že sa už takmer nevieme nadýchnuť. Rastie vďaka tomu, že je tolerovaná, hoci nie je správna, trestá slušných ľudí a odmeňuje gaunerov. Bojovať proti nej je takmer nemožné, hoci systémy a inštitúcie na to máme. Ukrývaná za dverami úradov a honosných firemných sídel a akceptovaná ako ‚normálna nenormalita‘, ako súčasť biznisu a politiky. V skutočnosti vieme, že na nej nie je nič normálne. Deformuje pohľad na podnikanie a verejnú politiku. Pre korupciu a klientelizmus ekonomickí gangstri ničia všetko pozitívne, čo je spájané so slovom podnikateľ. Korupcia trestá slušných ľudí, berie im energiu a príležitosti a odmeňuje gaunerov. Vypudzuje slušných ľudí z verejného života.“
Únava z demokracie
Škoda, že sme pri týchto slovách nemohli vidieť výraz tváre Mikloša či Dzurindu, ale aj druhej „výkonnej“ garnitúry SDKÚ (Palacku, Kuceja, Badžgoňa, Ščurku či Hudeca), ktorá nečistú prácu pod kuratelou najvyšších osobne vykonáva. Sotva by totiž našla lepších adresátov svojich slov, než kolegov z vlastnej strany. Dlhodobý marazmus, v ktorom roky žijeme, vedie k únave z demokracie, k cynizmu a vedomiu o našej neschopnosti niečo zmeniť. „Vytráca sa dôvera občanov, že politici a inštitúcie demokracie sa budú riadiť princípmi a pravidlami slobody a demokracie. Že pravidlá budú platiť pre všetkých, nielen pre úzku skupinu vyvolených. Bez dôvery nemôžeme rozvíjať spoločnosť, nie je možné riešiť problémy, zvádzať neľútostný, často bezútešný súboj s korupciou, pomáhať ľuďom hľadať si prácu, podporovať podnikanie a občiansku spoločnosť, ani vytvárať lepšie pravidlá. Dôvera znamená, že dnešný sľub platí aj zajtra, že dobrý nápad je odmenený a porušovanie pravidiel potrestané. Že čestnosť a slušnosť
v zamestnaní, v politike a aj v bežnom živote nie je predmetom posmechu, ale súčasťou každodennej rutiny, je samozrejmosťou.“ Toto všetko za jej vlády neplatilo a ona sama to nevedela a nemohla zmeniť. Je skutočne tristné, ak odchádzajúca premiérka má takúto rétoriku. Je to oneskorené a úprimné priznanie svojej nemohúcnosti? Prečo teda v tomto nedôstojnom postavení zotrvávala tak dlho? Skutočne dobrovoľne prijala funkciu politickej bábky ? Naozaj si myslela, že napriek takémuto nedôstojnému postaveniu si udrží dobré meno? Postupom času Radičová pochopila, že sa ocitla v slepej uličke, a na to, aby sa v nej niečo zlomilo, stačili dve nočné zasadania parlamentu. Prvýkrát, keď ju odvolávali, a druhýkrát v onú povestnú noc, keď padla jej vláda a bola obetovaná na oltár zákulisných straníckych hier svojho predsedu.
Zlá voľba
Toto vytriezvenie z politiky jej akoby otvorilo oči. Čo je však ešte zaujímavejšie, na mušku si vzala aj celý západný systém. Odvážne vyhlásila, že ratingovým agentúram neverí, lebo veľakrát preukázali svoju nedôveryhodnosť. Pustila sa aj do kritiky finančného systému, ktorý v konečnom dôsledku rezultoval až do dnešnej dlhovej a finančnej krízy. Konkrétne to vyjadrila slovami: „Poisťovne, zlúčené s finančnými inštitúciami a s bankovým sektorom, si navzájom kryli chrbát v nekrytých pôžičkách a úveroch. A to bol začiatok konca.“
Veru tak, človek by nakoniec povedal, že sa nám pred očami zrodil nový ľavicový líder . Škoda len, že svoju skutočnú politickú prirodzenosť (alebo je to len jej nová vypočítavá taktika?) nám premiérka odhalila až pri svojom odchode z politiky. S takýmito postojmi by sa totiž nikdy nestala volebnou líderkou SDKÚ, ani prvou dámou slovenskej pravice. Od začiatku bola v zlej strane a pochopila to, až keď z nej (ne)dobrovoľne odchádza? Až dnes precitla a uvedomila si, že obhajovanie neobhájiteľného je slepou uličkou? Alebo je to len nový začiatok jej druhej politickej kariéry?