Ochranársky ekoterorizmus utrpel autoritatívnu porážku priamo v Štrasburgu
Ivan BROŽÍK – Karikatúra: Andrej MIŠANEK
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil za neprijateľnú sťažnosť Lesoochranárskeho združenia VLK proti Slovenskej republike, ktorá súvisela s opatreniami na zníženie rizika premnoženia podkôrového hmyzu v lesnom celku Podbanské (v Tichej a Kôprovej doline) tri roky po víchrici v Tatrách 19. novembra 2004.
Takmer na deň výročia ekologickej katastrofy, nad dôsledkami ktorej plakali mnohí milovníci našich veľhôr doma i v zahraničí, oznámili agentúry rozhodnutie autoritatívneho orgánu, ktoré vo svoje podstate zamietlo radikálnosť tých, ktorí si príliš sebavedome vravia ochranári. Zoskupenie VLK si nárokovalo možnosť účasti na rozhodovaniach o následkoch katastrofy a ich riešeniach a prakticky žiadalo postavenie účastníka konania. So sťažnosťou rovnakého znenia sa neúspešne obrátilo aj na Ústavný súd Slovenskej republiky.
■ LYKOŽRÚTOVI ADVOKÁTI
Napriek tomu, alebo možno práve preto, že na Slovensku sa dlhodobo tretí sektor považuje za výkonný politický orgán oprávnený rozhodovať o všetkom, dostali sa až dvaja bývalí ministri životného prostredia pred prokurátora; dokonca ich spis už prevzal aj Úrad boja proti korupcii. Obvinenie je postavené na konštatovaní, že ministri v roku 2004 nepovolili v lokalite postihnutej veternou smršťou ťažbu kalamitného dreva. Ibaže – v piatom stupni ochrany, v ktorom sa táto lokalita nachádza, je takáto ťažba zákonom jasne zakázaná. A tak do jednej pasce padol minister bývalej SMK spolu s ministrom bývalej SNS. Dôvod tohto právneho nezmyslu spočíva práve v existencii istej odnože ekoterorizmu na Slovensku. Jeho aktéri s mediálnym, no nič nevraviacim označením „aktivisti“ sa zámerne vyvolanou hystériou a s bezvýhradnou a trvalou podporou pravicových médií postarali o to, že samotný štát má strach pred sebou samým. To však je pre štátnu suverenitu nesmierne nebezpečná okolnosť.
■ JADRO SPORU
Štátne lesy TANAP-u v Tatranskej Lomnici ešte 20. novembra 2006 požiadali Obvodný lesný úrad v Poprade, aby vyhlásil mimoriadny stav nebezpečenstva a prijal opatrenia v súvislosti s rizikom premnoženia podkôrového hmyzu v lesoch v Tichej a Kôprovej doline. Obvodný lesný úrad 5. apríla 2007 nariadil Štátnym lesom TANAP-u, aby urobili ochranné opatrenia, ktoré znížia toto riziko v lesnom celku Podbanské . Znamenalo to ísť do zalesnenej oblasti postihnutej kalamitou a vyhľadať a odstrániť postihnuté stromy. Lesoochranári sa dožadovali možnosti byť prítomní na týchto rozhodovaniach. Štát im to prostredníctvom svojich inštitúcií zamietol a ako sa najnovšie ukázalo v takmer totožnom stanovisku ESĽP, mal pravdu.
■ NEMIESTNY OPTIMIZMUS
V nedávnych týždňoch sa viaceré ochranárske zoskupenia v súvislosti so stavom prírody v postihnutých kalamitných oblastiach vyjadrili, že v podstate už je všetko v poriadku a príroda sa sama o seba postarala. Aj tu však treba zvýšiť pozornosť, pretože realita je úplne iná. Podľa informácií agentúry SITA „lesníci nesúhlasia s názormi, podľa ktorých sa lykožrútova kalamita v oboch národných prírodných rezerváciách ‚spontánne utlmila‘. Len za prvých šesť mesiacov tohto roku narátali lesníci Štátnych lesov TANAP-u ďalších takmer 8 500 suchých stromov poškodených pôsobením tohto škodlivého činiteľa, informovala Lenka Burdová zo Štátnych lesov TANAP-u. Najväčší prírastok suchých stromov je v Národnej prírodnej rezervácii Kôprová dolina v Nefcerskej doline, na začiatku Hlinskej doliny, v Garajove a v Temných Smrečinách a v Národnej prírodnej rezervácii Tichá dolina v Zadnej Tichej doline“.
■ NETRADIČNÝ PRÍKLAD
Siedmak zo Žiliny Matej Jurčišin si tak ako mnohí jeho rovesníci sporí odložené nepoužité eurá. Nie je podstatné, od koho a koľko ich dostáva. Jeho mama je lekárka. Darovať len tak svoje úspory v sume 5 000 eur Štátnym lesom TANAP-u na boj s lykožrútom je však pre mnohých nestráviteľné...
„Viem, že je to strašne veľa peňazí. Nič by som si za ne nekúpil, pretože som ich šetril a nemíňal na zbytočnosti. Nie je mi ľúto, kde skončili. Naopak, mám z toho dobrý pocit,“ povedal Matej Jurčišin médiám.
„Päťtisíc eur je veľa, ale na záchranu lesov to nestačí. Chceli by sme rozbehnúť s mamou zbierku,“ hovorí Maťo, ktorý vraj o lykožrútoch rozpráva aj svojim kamarátom. Veriť? Neveriť? A prečo nie – veď vzťah k lesom a prírode nemusí byť puncovaný iba príslušnosťou k takej organizácii či k onakému zoskupeniu. Možno ho formuje výchova, možno niečo iné. Ale o tom sa zas až toľko nepíše ako napríklad o „aktivistoch“.