Slovensko je zázračná skrinka, ktorá sa otvára pre tých, čo chcú poznať našu národnú kultúru
Súčasnosť, ktorú žijeme, je dokonale vylomená z kĺbov. Vzdelaný intelektuál vie, že doba stavia pred ľudí úlohy aj nové výzvy. Žijeme však čoraz viac vo virtuálnom svete zaplavenom mediálnym smogom, ktorý
na nás padá zo všetkých kútov a smerov. Vnucuje súčasníkom spôsoby ako a o čom sa zhovárať, ale aj konať. Zámer vyrábať stresujúci svet permanentnej úzkosti a ohrozenia, v ktorom sa človek neteší na ranné vstávanie, je ideálny priestor na manipuláciu s ľuďmi.
Drahoslav MACHALA
V tejto informačne presýtenej dobe je veľkým umením správať sa s nadhľadom, vedieť sa zastaviť a zamyslieť sa nad Goetheho výrokom: „Postoj, chvíľa, si krásna!“ Všetci: zamestnávatelia, priatelia, susedia aj spolky, ktoré chcú byť za každú cenu „trendy“, vás ženú k vnímaniu sveta v zrýchlenom pohybe. Zmena je život, vraví slogan. No ako potom pestovať tradície a hodnoty. Postavenie aj kredit Matice slovenskej ju predurčujú na to, aby sa jej podstatným programom stala starostlivosť o národnú kultúru, keďže vidíme, ako nám všetky aktivity nielen duchovnej, ale aj telesnej kultúry doslova hynú pred očami.
Tri postate kultúry
Slovenskú národnú kultúru tvoria tri vrstvy: 1. reč, materinský jazyk ako náš spoločný svet významov; 2. krajina, vlasť, teda domov ako náš spoločný priestor, v ktorom žijeme; 3. história ako naše spoločne prežité osudy. Poďme sa nad týmito tromi vrstvami spoločne zamyslieť. Jazyk, reč, slovenčina je dar, ktorého význam máme odmalička predložiť deťom ako základnú hodnotu, oporu aj istotu. Viesť deti k úcte k jazyku je základná občianska cnosť. Pestovanie úcty k jazyku je základom budovania silného puta k vlasti. Slovenčina nie je len dorozumievací prostriedok, nie je to len súhrn znakov, ktoré zapisujeme alebo vyslovujeme v zoradených slovách, ktoré musia mať zmysel, aby sme si porozumeli... Slovenčina, naša materinská reč, je pre nás, pre Slovenky a Slovákov najmä spoločný svet významov. Slovenčinou sme pupočnou šnúrou spojení so Slovenskom. Ak vyslovíte meno kráľ Svätopluk, nie je to iba pojem, ale každý vzdelaný Slovák si vybaví mocného a schopného vládcu. Nie je to len predstava, ale najmä význam, obsah, ktorý predstavuje: teda konanie, skutky, hrdinské činy, ale aj omyly, ktorých sa človek na ceste životom dopustí. Bol to kráľ Slovenov, starých Slovákov.
Významové kódy
Prostredníctvom tajomných kódov jazyka rozumieme významom slovenských slov najmä ako Slováci, lebo prirodzene chápeme posolstvá, ktoré významy týchto slov na vlastných pleciach nesú z čias našich dávnych predkov a ešte sa pritom aj prihovárajú nám a dnešku. V diele Stručná história Juraj Fándly napísal: „Zapamätaj si, že celé ľudské pokolenie má prirodzený pud, že svoj kmeň vždy podporuje a chráni.“ A takto poznanie o duchu a význame slovenčiny pre Slovákov roku 1843 v Prahe vykríkol Gemerčan Samo Tomášik: „Hej, Slováci, ešte naša, slovenská reč žije./ Dokiaľ naše verné srdce, za náš národ bije./ Žije, žije, duch slovenský, žiť bude naveky.// Hrom a peklo, márne vaše proti nám sú vzteky.“// V čase poroby rezko zazneli slová Viliama Paulinyho-Tótha: Slovenčina moja, krásne ty zvuky máš,/ Tatransko vzbudzuješ, / život mu dáš.//. Ak kto ju miluje, nech žije, nech žije. // kto sa jej odrieka, sám seba zabije.“// Profesor Jozef Štolc, Spišiak z Hranovnice, o slovenčine napísal: „Ako je krv udržiavateľom telesného života, tak jazyk je krvou ducha. Jazykový systém je nervovou sústavou duchovného života. Ním tečie kolobeh myšlienkového bohatstva a oživuje každý jednotlivý orgán národného spoločenstva od počiatku až do konca. Druhý zázrak, ktorý tvorí oporný stĺp (vrstvu) národnej kultúry, je krajina, naša vlasť, náš domov, teda spoločný priestor, v ktorom žijeme. Básnik Kamil Peteraj vyslovil nádherný bonmot, ktorý je osobitne priliehavý a presný: „Vlasť je sieť, do ktorej sme chytení, a predsa sa v nej cítime slobodní.“ Skúste sa zamyslieť nad týmto zvláštnym, a predsa očarujúcim paradoxom: sme len zdanlivo obmedzovaní sieťou, ktorá zároveň (paradoxne) symbolizuje istotu domova, lebo v tom istom okamihu chceme byť slobodní, teda sa cítiť, ale aj môcť konať slobodne. Človek je zvláštny tvor, ktorý súčasne potrebuje pocit istoty a pritom prahne po slobode konania. Rovnako nežne o vlasti, ako o Božej sieti píše v básni Modlitba za Slovensko Milan Rúfus: Viem jedno hniezdo./ Rád ho mám./ V ňom ako v Božej sieti. Je mnoho otcov, mnoho mám...“
Úcta k chrámu prírody
Je dôležité naučiť sa vzťahu k vlasti, pestovať tento vzťah a rozumieť tomu, že vlasť je spoločný priestor, v ktorom žijeme my Sloveni súvisle 15 storočí, teda tisícpäťsto rokov. Usadili sme sa pod skalnými hradbami Karpát, ktoré nad Slovenskom vytvárajú nebeský ochranný dáždnik. Určite sme prežili aj preto, lebo sme si vybrali v Európe strategické miesto, krajinu úzkych dolín a nádherných kotlín, popretkávanú životodarnými riekami a potokmi. Starešinovia starých Slovákov sa vedeli do krajiny pozerať, preto našu vlasť vybrali predvídavo a s veľkou perspektívou. Takto nás hradby Tatry chránili a vody Moravy, Dunaja a Tisy napájali a sprevádzali ako verní druhovia storočiami.
Rovnako ako sa máme s úctou správať k slovenčine, musíme zachovať budúcim generáciám aj chrám prírody našej slovenskej vlasti. Preto máme pestovať kultúru krajinotvorby, nie iba prízemnú kultúru dobyvateľov, vykorisťovania krajiny. Rozumieť harmónii prírody, rešpektovať ju, aj sa od nej inšpirovať. Zo života brať a životu vracať. Napokon treťou vrstvou národnej kultúry je história ako spoločné osudy predkov. Bude dôležité, akým spôsobom budeme tieto spoločné osudy prezentovať, o aký presvedčivý výklad sa pokúsime. Pôjde aj o to, koľko poznania ľudskej pamäti budeme vedieť príťažlivo sprostredkovať mladším generáciám. Preto máme pestovať pamäť národa. Ako vraví Alexander Matuška: „Nič sa nastálo neudrží vo vedomí, v láske a úcte ľudí, taký je zákon života. Je však aj iný zákon a ten znie, že národu neslobodno žiť zo dňa na deň... Potrebujeme pamäte ako spojivo a most, ako podnet a záväzok, ako hĺbkovú perspektívu a chrbtovú kosť. Ako zázemie a podpalubie, bez ktorého sa ani loď s najskvelejšou palubou nedostane nikam... Potrebujeme sa dostať z heslovitého cápania svojej minulosti, z obyčaje, že sa svojou minulosťou oháňame, že ju však nepoznáme.“Okrem historickej epopeje Samovho kráľovstva, cez Nitrianske vojvodstvo a kniežaťa Pribinu a Koceľa, cez Veľkomoravskú ríšu kráľa Svätopluka musí do slovenských sŕdc presiaknuť aj poznanie uhorských dejín. My Slováci nemáme právo, aby sme z vlastného historického vedomia pre predpojatosť vynechávali poznanie uhorských dejín. Uhorské dejiny sú naše slovenské dejiny, poznaním sa musíme stať sa ich vlastníkmi a majiteľmi.
Doživotná škola
Prečo to všetko píšem? Aby sme mali oči aj zmysly otvorené, lebo Slovensko je zázračná skrinka, ktorá sa otvára iba tým, ktorí hľadajú dobrodružstvo poznávania národnej kultúry. V tomto ohľade má veľké pole pôsobnosti najmä Matica slovenská. Vlastenec a matičiar je v doživotnej škole. Budovanie hlbokého, zvnútorneného vlastenectva možno len cez poznávanie národnej kultúry. Cez pestovanie stálej úcty k jazyku ako svetu spoločných významov, cez úctu k harmónii vo vlasti, ktorá je naším spoločným priestorom a cez poznanie slovenskej histórie, ktorá vydáva svedectvo o našich spoločných osudoch s predkami. Preto každý, kto siaha na slovenský jazyk, na harmóniu krajiny a jej územnú celistvosť, aj kto nekvalifikovane zasahuje do slovenských dejín, priamo útočí na podstatu slovenskej národnej kultúry, teda na podstatu suverénnej a nezávislej Slovenskej republiky. Národná kultúra je tmel, ktorý drží stavbu národnej katedrály, nášho štátu pohromade. Preto každý, kto cíti ako Slovák, nech bráni a pestuje suverenitu slovenskej národnej kultúry.
Text pod foto: Ján Kulich: Modlitbičky.
Autor: Drahoslav MACHALA