Milan POLÁK, divadelný kritik
Slovensko a Slováci, teda tí Slováci, ktorí sa so svojím štátom a s jeho vznikom 1. 1. 1993 úprimne, nezištne a z presvedčenia stotožnili, a je ich väčšina, právom očakávajú, ako tento štát, jeho najvyššie orgány a naša spoločnosť oslávia blížiace sa dvadsaťročné výročie, ako sa s ním vyrovnajú. Pýtame sa, čím a ako sa s týmto sviatkom vyrovnajú najmä naše vrcholné kultúrne ustanovizne.
Dušan MIKOLAJNie som si istý, či mám právo dovolávať sa zdravého sedliackeho rozumu pri takej výsostne odbornej problematike, ako sa na verejnosti prezentuje (buď priam tajomne, alebo dosť bojovne) ochrana prírody. Lenže keď som nedávno prechádzal z Tatranskej Lomnice na vysokohorskú magistrálu, spomenul som si na povzdych môjho otca. Hovorieval spánombohom, zdravý rozum zakaždým, keď neveriacky krútil hlavou nad ľudským konaním.
Ján ČOMAJAko ľahko sa po vyše štyridsiatich rokoch o tom všetkom hovorí! Ako dokážu podaktorí politici šmahom ruky zahodiť úsilie, statočnosť a čistý úmysel tisícov ľudí nazývajúc ich (neraz aj s úškrnom) reformní komunisti. Čerta starého im príde na um, že tí „dubčekovci“ robili pre demokratizáciu spoločnosti maximum, čo v komunistickom režime vykonať mohli, že svet bol od čias Jalty rozdelený a že nikto zo statočných nemohol očakávať nijakú pomoc zvonka. Mohol sa spoliehať len na svoju odvahu, princípy a na to, že ho rodina pochopí.
Eva ZELENAYOVÁPočas bývalej éry sa máloktorý občan zaujímal o to, ako funguje parlament. Prišiel november 1992 a dovtedy väčšinou nudná, formálna inštitúcia sa pretvorila na miesto, kde sa malo rozhodovať o ďalšom bytí či nebytí federálneho štátu. Jednoducho federácia z roku 1969 sa prežila.
Dušan D. KERNÝNa námestí SNP v Bratislave je nápis pripomínajúci rozpad starých poriadkov v novembri 1989. Hovorí o tom, že slobody je len ten hoden, kto si ju vybojuje, a len tí, čo boli pri tom sa rozhodli vziať budúcnosť do svojich rúk. Myslím si, že z plurálu vtedajších čias ostáva dodnes jeden silný zážitok – každý si musíme povedať, vlastne ako na spovedi, akú sme si vybojovali slobodu a ako sme vlastne zobrali budúcnosť do rúk.
Ján ČOMAJPrekliaty je osud slovenských osobností. Štúr, Štefánik, Dubček, ani jeden z ich neodišiel spomedzi nás prirodzenou smrťou. Aj ľudia, čo síce stáli na národných návršiach, ale na celkom iných svetonázorových postoch, skončili rovnako – v rukách kata – Dr. J. Tiso a Dr. V. Clementis.
Poštárka mi včera vhodila do schránky pozvánku na 30. ročník medzinárodného komorného gitarového festivalu Cithara aediculae v Nitre. Tak – ako dvadsaťdeväťkrát predtým. Vždy mi ju posielal zakladateľ podujatia – spolužiak zo školy, s ktorým sme bývali v prešovskom internáte, aj sme sa ženili v jeden deň – on prišiel s mladuchou a so svojimi svedkami po polnoci na moju svadbu v reštaurácii Hviezda – a... na neuverenie – naše dlhovlasé vysokoškolské hviezdy rodili ten istý deň zimného semestra roku 1976 – on dostal v treťom ročníku k zápočtu z kompozície dcéru Marínu a ja ku skúške z teórie umenia Slávku...
Čas od času sa ozve hlas či už niektorého z politikov, novinárov alebo iných verejných činovníkov, ktorý horlí za to, aby Matica slovenská predložila ideový zámer svojej ďalšej existencie. Pritom by stačilo, aby spomínaní páni a dámy sledovali dianie na našej kultúrnej a spoločenskej scéne a hneď by zistili, koľko podujatí sa mesiac čo mesiac koná pod egidou našej najstaršej národnej ustanovizne, koľko tvorivých ľudí sa do nich v drvivej väčšine bez nároku na odmenu zapája, a najmä koľko vďačných Slovákov sa na týchto podujatiach zúčastní.Nemusíme dlho listovať spätne v kalendári, stačí spomenúť iba čriepok z bohatej matičnej činnosti z posledných dní.
Ivan BROŽÍKPočúval som užasnuté rozprávanie mladej ženy, ktorá sa vrátila z krátkeho pobytu v Dánsku. „Tam nemajú ploty, jednoducho je to krajina bez plotov.“ Zrejme teda v tejto škandinávskej krajine funguje čosi inak ako u nás. Vlastne, zrejme to „čosi“ bude jednoducho všetko. Na Slovensku ploty rastú. Nielen vtedy, keď ich stavajú zúfalí ľudia ako poslednú možnosť zabezpečiť si aspoň ako-tak majetok a najbližšie okolie svojich domovov.
Drahoslav MACHALAToto slovo bude o Slovensku, ale najmä o vernom slovenskom vlastencovi Jozefovi Darmovi, ktorý sa dožíva osemdesiatky. Na stretnutí Kongresu slovenskej inteligencie vyslovil profesor Matúš Kučera sebepríznačnú poznámku, že „naši otcovia sa na konci hospodárskej krízy v roku 1932 trošku popustili, preto sa zase začali rodiť deti“, keď som v príhovore pripomenul, kto všetko zo slovenských osobností tento rok oslavuje 80 rokov.