O ČOM JE REČ

Poklonkovanie zlatému teľaťu bulváru

 Drahoslav MACHALA

Médiá na Slovensku, jedno či printové alebo elektronické, dosiahli svetový primát. Vo väčšine západných aj stredoeurópskych krajín je bulvarizácia súčasťou mediálneho sveta. Lenže jej rozsah aj dosah je presne ohraničený a vymedzený trhom a záujmom obyvateľstva. Obvykle sú na celoštátnej úrovni v každej krajine jedny alebo dvoje bulvárne noviny. Lenže Slovensko ako laboratórium všetkých pokusov a experimentov v Európe dospelo do takej úrovne, že sa medzi Tatrami a Dunajom blížime k unikátnemu primátu: k bulvárnej totalite. Okrem vyslovene bulvárnych plátkov, ktoré si ľudia kupujú na čítanie do autobusu aj do vlaku, sa v bulvarizácii predháňajú a súperia v nej aj tzv. mienkotvorné denníky SME a Pravda. Nemôžu totiž zaostať, lebo všemocný trh im diktuje podmienky toho, čo sami založili. V tejto tendencii sú vedenia redakcií schopné zbaviť sa akýchkoľvek zábran, poprieť zmysel vlastnej existencie, teda plnenia úlohy šírenia objektívnych informácií.

POZNÁMKA

Kde sú tí akože odborníci

Ivan BROŽÍK

Označenie reštrikcia sa ešte pred rokom či dvomi používalo pravdepodobnejšie častejšie ako dnes najpoužívanejšie slovo „Fico“. Myslím tým tie médiá, ktoré si z akýchsi nie celkom vysvetliteľných príčin vravia mienkotvorné. Odrážajú totiž iba mienku majiteľa, vydavateľa a niekoľkých skôr sektárov ako novinárov. Mimochodom, ak Robert Fico vyhrá prezidentské voľby, tak nie pre odpor „nepriateľskej“ tlače, ale práve a možno aj pre jej sústredenú paľbu...

Udalosti uplynulých týždňov však nútia na návrat aj k pragmatickej ekonomickej úvahe. Pred časom vládlo slovo reštrikcia. Bolo to najmä v období záverečnej fázy hospodárskej krízy, tesne pred začiatkom obdobia pomalého, ale predsa len už nespochybniteľného zotavovania sa hospodárstva. Akože odborníci na všetko kričali – potrebujeme reštrikciu, uťahovanie opaskov (akoby sme si ich neuťahovali už celé štvrťstoročie), potrebujeme škrty.

KOMENTÁR

Politické strany opustili občanov

Eva ZELENAYOVÁ

Známy výrok, že štáty nemajú priateľov iba záujmy, môže Slovensko z vlastnej vyše dvadsaťročnej skúsenosti samostatného štátu iba potvrdiť. Neboli to priatelia, ktorí nám prišli pomôcť zlepšiť ekonomiku, ale zahraniční investori s cieľom zarobiť. Výsledok je zjavný, zo štátu odchádzajú peniaze posilňovať cudzie rozpočty, nie ten náš slovenský. Doma obraciame každé euro odchádzajúce do školstva, zdravotníctva, sociálnych služieb...

POZNÁMKA

Kam sa podela ľudská tvár?

Ivan BROŽÍK

Slovensko si vychováva, ba až pestuje protislovenských politológov! Jeden z tejto sorty v roku 2007 napísal: „Socializmus s ľudskou tvárou je rovnaké oxymoron ako fašizmus s ľudskou tvárou....“ A takýchto, akože znalcov, ktorým nie politologický diplom, ale rodný list vystavili po roku 1989, je u nás až inflačne veľa. A čím je ich viac, tým menej je tých, čo o socializme s ľudskou tvárou naozaj niečo vedia, a ešte menej pamätníkov, čo pokus o zavedenie socializmu s ľudskou tvárou do spoločenskej praxe u nás aj zažili. Napriek tomu deň čo deň zo všetkých strán propagandisticky počúvame, že za všetko zlé, s čím sa v našej každodennosti stretávame, môže komunizmus (ktorý napokon vlastne nikdy ani neexistoval), a za všetko dobré, za čo máme velebiť naše vlády, volených a vyvolených či samozvaných lídrov v posledných desaťročiach, zas môže kapitalizmus. V tomto marazme volať po návrate ľudskej tváre, keď mnohí už ani netušia, ako taká tvár vyzerá, je utopizmus prevyšujúci teórie Roberta Owena. Nuž, a pokúsiť sa publicisticky apelovať o potrebe štátu, vlády alebo zriadenia pre ľudí sa rovná profesijnej samovražde alebo donkichotizmu 21. storočia. Ale je to naozaj až také nepatričné?

POZNÁMKA

Verejnoprávne rozpaky sa prehlbujú

Maroš M. BANČEJ

Podľa jedného z nedávnych prieskumov žiaci a študenti základných a stredných škôl majú veľmi konkrétnu predstavu, kto je to paparazzo, teda bulvárny fotograf a novinár ženúci sa za senzáciami aj cez mŕtvoly, ale pojem verejnoprávnosť je pre našu nastupujúcu generáciu v podstate neznámy. Ostatne, aj mnohí dospelí, trebárs i s akademickým titulom, by zrejme zahabkali, keby mali princíp verejnoprávnosti aspoň zhruba zadefinovať. Potom však nečudo, že koncepcia, ktorou sa riadi RTVS, je, zdá sa, záhadou aj pre samotných redaktorov, dramaturgov a ďalších tvorivých pracovníkov.