Jeho pamätníkom je vodné dielo Gabčíkovo
Text: Jan SLIACKY – Foto: archív SNN
Meno Júliusa BINDERA sa stalo všeobecne známym vďaka budovaniu významných vodohospodárskych stavieb, ktorých vrcholom bolo Gabčíkovo. Narodil sa v Bernolákove 12. septembra 1931. Vyštudoval odbor hydrotechnologické stavby na Fakulte inžinierskeho staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej. Od roka 1955 bol projektantom v bratislavskom Hydroprojekte (neskôr Hydroconsult), kde sa vypracoval na pozíciu hlavného inžiniera. Od roka 1991 až do začiatku roka 1998 bol riaditeľom štátneho podniku Vodohospodárske stavby. Externe prednášal na svojej alma mater i na zahraničných univerzitách a vo vedeckých spoločnostiach v mnohých krajinách celého sveta.
Július Binder sa podieľal na projektovaní mnohých dôležitých hospodárskych, najmä vodohospodárskych stavieb. Medzi nimi boli elektrárne v Novákoch a na rieke Váh, čistiarne odpadových vôd pre najväčšie sídlisko Petržalka a pre rafinériu Slovnaft, ale všeobecne známym sa stal vďaka projektovaniu a výstavbe vodného diela Gabčíkovo. Ako vieme, to sa malo stať súčasťou veľkého dunajského projektu v spolupráci s Maďarskom výstavbou vodnej nádrže Nagymaros. Prečo sa tak nestalo, vysvetlil Július Binder v knihe Prečo nemá Gabčíkovo Nagymaros, ktorá vyšla v roku 1998.
Zmluvu o spoločnej výstavbe podpísali vlády Česko-Slovenska a Maďarska v roku 1977. Maďarská strana však od zmluvy odstúpila. Podľahla nátlaku ochranárskych aktivistov, ktorí hlásali, že „dielo je ekologický zločin, zatopí Budapešť, vyschnú studne na Žitnom ostrove, nebude rýb, vtáctva, stavba je stalinistickou gigantomániou, ide o výmysel Rusov, ktorí sa ním chcú dostať na vojnových lodiach až do Viedne… Nedokončiť, zbúrať!“
Vodohospodárska výstavba (VHV) pristúpila k náhradnému variantu C. Bol to práve Július Binder, riaditeľ VHV, ktorý 24. októbra 1992 o 9.05 hodine dal povel „Sypte!“, čím sa začal prehradzovať tok Dunaja. Medzinárodný súdny dvor v Haagu 25. septembra 1997 potvrdil platnosť zmluvy z roka 1977 a náhradné riešenie vyhlásil za oprávnené. Variant C znamenal pre Slovensko kľúče od Dunaja, jeho výstavba chráni pred povodňami rozsiahle územia na slovenskej i maďarskej strane, nenaplnili sa katastrofické scenáre, že Žitný ostrov príde o obrovské bohatstvo ‒ spodné vody. Práve naopak, ich hladina sa zvýšila, vodná flóra a fauna si našla nový zdravý domov v ramenách rieky a okrem nesporného ekonomického, energetického významu sa stalo Gabčíkovo aj miestom pre rozvoj cestovného ruchu a turistiky.
Nie všetky diela navrhované Júliusom Binderom sa stretli so všeobecným porozumením. Do konfliktu sa dostával najmä s ochranárskymi aktivistami. Príkladom môžu byť plány na výstavbu vodných nádrží Tichý potok alebo Slatinka. Svoje argumenty priniesol v knihách Nahlas o Tichom potoku z druhej strany a Vodné dielo Slatinka a súvislosti s ním.
Aj keď si mohol užívať dôchodok, v roku 1998 vstúpil do politického vrenia a ako kandidát Hnutia za demokratické Slovensko sa stal poslancom NR SR. Vraj tak urobil z prostého dôvodu ‒ že je lepšie zodrať sa v práci, ako zhrdzavieť z ničnerobenia. Za štyri roky spoznal, že politika nie je nič preňho. Napriek tomu sa pokúsil kandidovať na primátora Bratislavy a do Európskeho parlamentu. Neúspešne. Z ústrania sledoval to, čomu sa venoval celý svoj tvorivý život.
Za svoju prácu si Július Binder prevzal viaceré ocenenia: Za zásluhy o výstavbu, najlepší manažér Slovenska v roku 1993, o rok neskôr sa stal Osobnosťou roka a v roku 1995 mu prezident Michal Kováč udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Uznanie sa mu dostalo i od pápeža Jána Pavla II., ktorý ho 26. októbra 2004 vymenoval Rytierom rádu sv. Gregora Veľkého, čo je najväčšie cirkevné vyznamenanie pre laikov. V roku 2010 ho uviedli do Siene slávy Slovenského zväzu kanoistiky na divokej vode. Je to uznanie za to, že súčasťou výstavby Čunova sa stal aj kanál využívaný na tréningy i súťaže jazdcov na divokej vode. Vodohospodársky inžinier Július Binder zomrel pred piatimi rokmi 26. júla 2021.
Filozofická fakulta Univerzity Komenského, katedra žurnalistiky
