Štefan GRÁF - Odišiel, keď mu zastrelili priateľa


Gráf portrét - štvorecSpomienky Vladimíra Gráfa, syna exulantského spisovateľa a matičiara Štefana Gráfa

Odišiel, keď mu zastrelili priateľa

Dušan D. KERNÝ – Foto: autor

V  deväťdesiatych rokoch bolo pre Bratislavčanov dosť bežné kupovať si na vidieku polovicu prasaťa na „domáce“ zabíjačky. Dostal som tip na družstvo v dedine na Záhorí, neďaleko rodiska Martina Benku, presnejšie v obci, kde sa narodil iný známy slovenský maliar – Dominik Skutecký. Že vraj je tam výhodná cena. Tak som tam zatelefonoval. Povedali mi: samozrejme, príďte si pre mäso na Gráfovu ulicu do Gajár. A na aké meno máme urobiť rezerváciu? Na meno Gráf, v Gajaroch sa narodil môj otec, povedal som za smiechu na oboch stranách linky...

Tak sa Vladimír Gráf, syn exulantského spisovateľa a matičiara, vlastne dozvedel, že v rodisku spisovateľa Štefana Gráfa v Gajaroch pomenovali po ňom ulicu. Spisovateľ umrel v roku 1989 a jeho syn, ktorý už prekročil sedemdesiatku, bol očividne rád, že sa noviny o spisovateľa a jeho rodinu zaujímajú. Je v ňom kus osudu príslušníka slovenskej inteligencie, rodiacej sa medzivojnovej strednej triedy, ale najmä kus života a dramatického osudu matičiara tých rokov.

SÚSTREDENÝ NA ZÁHORIE

„Záujem ma teší, aj keď podrobnosťami, žiaľ, nemôžem poslúžiť. Otec si nepísal denník a pokiaľ viem, ani to nemal v pláne. Ale prakticky vo väčšine jeho diel ide o Gajary a Záhorie,“ rozpriada niť spomienok V. Gráf. „Snažil sa zachytiť tamojší život a všetky zmeny, ktoré pre tento región priniesli jednotlivé historické udalosti. Otec nám zanechal ručne písaný rodokmeň, v ktorom uvádza, že starý otec Štefan bol hrebenár a stará mať Antónia, rodená Slobodová, bola mlynárova dcéra z Trnavy. Otcovi rodičia sa narodili na Myjave – otec Anton v roku 1870 (zomrel v roku 1957 v Banskej Bystrici), ale otcova matka Rozália, rodená Strelecká, sa narodila v roku 1879 v Gajaroch. Rodičia otcovej matky totiž pochádzali z Gajár. Martin Strelecký bol kožušník a stavebný robotník, narodil sa v roku 1850. Matka Magdaléna, rodená Skalová, bola o desať rokov mladšia – narodila sa v roku 1860. Toto viem z rodokmeňa, ktorý vlastnoručne napísal otec a starostlivo si ho opatrujeme.

Z VOJNOVÝCH FRONTOV

Ako  vidno z ‚rodokmeňa‘, otcov otec, teda môj starý otec, sa priženil do Gajár. Bojoval v prvej svetovej vojne ako poľný žandár v Bosne a Hercegovine. Po vojne bol žandárom a potom  mal malý obchod so zmiešaným tovarom, ktorý vydržal až do zmeny na Jednotu. Niekedy v päťdesiatych rokoch sa odsťahovali do Banskej Bystrice, kde žili obe otcove sestry Ružena a Johanna. Otec mal ešte brata Antona, ktorý žil v Bratislave.“Gráf portrét

Vladimír Gráf takto skladá útržky z otcovho detstva: „Do ľudovej školy chodil v Gajaroch. Viackrát spomínal, že ich bili, ak cez prestávku medzi sebou hovorili po slovensky. Maďarčinu museli do nich poriadne vtĺkať, lebo do konca života násobilku používal iba po maďarsky – tak mu utkvelo jej memorovanie v pamäti. Spomínal tiež na dedinské zábavy, ktoré sa väčšinou končili bitkami a mnohokrát sa veruže ťahali nože...“

Štefan Gráf síce nepísal denník, ale jeho mladosť je čiastočne literárne zobrazená v knihe Nábrežie Františka Jozefa. Učil sa aj v obchode v Malackách. Či tam chodil na gymnázium, nevedno. V Trenčíne bol na prezenčnej vojenskej službe a tam chodil na obchodnú akadémiu. Po jej absolvovaní si našiel miesto na Daňovom úrade v Bratislave a tu sa začali aj jeho prvé literárne pokusy – najprv poézia, potom už iba próza. Publikoval v literárnych časopisoch Elán, Slovenské smery, Slovenské pohľady a Živena, aj v dennej tlači.

DOBRÉ A ZLÉ ROKY

„V roku 1938 dostal krajinskú literárnu cenu a aj ponuku pracovať v Matici slovenskej. Martin a Matica slovenská boli vtedy kultúrne centrá; pôsobil tam celý rad osobností, na tieto roky otec spomínal ako na najlepšie v celom jeho živote. Vychádzali mu knihy, narodili sa mu dve deti a aj materiálne bola rodina dobre zaopatrená. Ako pripomínal, odchod do emigrácie bol motivovaný najmä strachom z frontu a z udalostí, ktoré sa vtedy, v roku 1944/1945 odohrávali v Martine. Jeho priateľa, mladého výtvarníka Janka Nováka, ktorý robil knižnú obálku na jeho román Jur Janošiak, zastrelili v Sklabini pri Martine. Správcu Matice slovenskej Jozefa Cígera Hronského na pár dni uväznili v dajakej pivnici...

Samotné vedenie MS napokon rozhodlo, že sa Matica presunie do Bratislavy, ale potom to išlo ďalej. Otec žiadne pamäti nenapísal, napísal však Putovanie našej rodiny po západnej Európe. Z týchto zápiskov vyplýva, že z Bratislavy sme odišli posledný februárový deň v roku 1945 cez Viedeň do Horného Rakúska a potom do Bavorska, kde dva mesiace pracoval ako pomocník pri murároch, ja som mal vtedy tri roky,“ spomína syn Vladimír.

Potom sa rodina dostala do zberného tábora UNRRA. A v nákladnom vlaku ich prepravili do Talianska do Verony, Bolone, Modeny a koncom novembra 1946 sa Š. Gráf prihlásil na československom veľvyslanectve na repatriáciu, návrat na Slovensko – a tak ich prepravili v nákladnom vozni do Ríma do zberného tábora, ktorý bol vo filmových ateliéroch Cinecittá , kde v tom čase boli príslušníci dvadsiatich troch národov. Cez Benátky, Florenciu, kde pribrali repatriantov z Indie, cez Janov, kde pribrali repatriantov z Brazílie, vlak trasou okolo Milána, Gardského jazera, priesmyku Brenner cez Rakúsko prešiel do Čiech v oblasti Domažlíc a potom do Prahy, kde bola rodina dva dni a odtiaľ cestovala do Bratislavy, kam prišla 14. mája 1947 – ako presne zapísal Š. Gráf – „o pol tretej popoludní“.

Zo stručného zápisu, ktorý spisovateľ zanechal o tomto „putovaní“, si môžeme predstaviť, aká atmosféra vtedy panovala v Matici a v Martine. Povstalecká tlač počas SNP na jeseň 1944 totiž uverejnila zoznam s menami tridsiatich šiestich osôb, pre ktoré sa po skončení vojny bude požadovať najvyšší trest – trest smrti alebo doživotného väzenia. Najväčšiu časť zoznamu tvorili práve mená známych matičných pracovníkov.

„Celú pozostalosť, teda literárnu a osobnú, sme dali do matičného Literárneho archívu,“ povedal pre náš týždenník syn Vladimír Gráf.

LITERÁRNA POZOSTALOSŤ

Od roku 1948 do roku 1968, keď odišiel do dôchodku, pracoval Štefan Gráf ako vedúci nakladateľstva Spolku sv. Vojtecha v Trnave. V literárnej pozostalosti po ňom zostali prvé básne a krátke prózy, ktoré uverejňoval od polovice 30. rokov v literárnych časopisoch (Slovenské smery, Slovenské pohľady, Elán). Z nich zostavil dve zbierky: V horúcom príboji (1937) a Žeravý bod (1940). Je autorom románov Zmätok (1938), jeho voľného pokračovania Oceľové vlny (1941), Zápas (1939), Cesta za snom (1942), dvojdielneho románu Jur Janošiak(1944). Po dlhšej tvorivej odmlke, zavinenej aj totalitnými pomermi, vydal výber zo staršej i z novšej novelistickej tvorby V horúcom príboji (1968) a napokon poviedkový triptych Nábrežie Františka Jozefa (1975). Kritika ho zaradila medzi autorov lyrizovanej prózy.  

Okrem toho bol autorom knihy pre deti Úbožiak čarodejník (1947), rozhlasových hier Doma (1937), Vzbura umelcov (1939) a venoval sa aj prekladateľskej činnosti z češtiny (A. Jirásek, J. Š. Baar, T. Nováková), nemčiny (T. Storm, W. Raabe), ale aj z taliančiny, maďarčiny a francúzštiny.