KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Začiatkom októbra sme boli svedkami, že kariéra jedného z najhorších proamerických diktátorov sa začína chýliť ku koncu. Michail Saakašvili po istom zaváhaní priznal porážku svojej strany Zjednotené národné hnutie v parlamentných voľbách a ohlásil odchod do opozície. Moci sa ujme koalícia protiprezidentských strán Gruzínsky sen na čele s miliardárom Bidzinom Ivanišvilim. Odovzdanie moci sa naplno uskutoční o rok, keď nadobudne platnosť nová ústava, ktorá transformuje Gruzínsko z prezidentskej republiky na parlamentnú.
Saakašvili bol už od svojho vstupu do politiky kontroverznou postavou. Na politický Olymp vyniesla dvojicu Burdžanadzeová – Saakašvili revolúcia ruží, veľmi podobná tej oranžovej z Ukrajiny (Tymošenková – Juščenko). Kým však Burdžanadzeová zostala ďalej predsedníčkou parlamentu, Saakašviliho 4. januára 2004 zvolili takmer 90 percentami voličských hlasov za prezidenta Gruzínska. Jeho politická kariéra mala raketový štart.
Silný mandát, ktorý dostal od voličov, do značnej miery ovplyvnila porevolučná eufória, ktorú Saakašvili osobnostne a politicky nezvládol. Jeden z jeho prvých politických krokov bola likvidácia autonómie v Adžarsku. Tesne po revolúcii vtrhli tam gruzínske tanky a silou zvrhli miestnu vládu Aslana Abašidzeho, namiesto ktorého potom dosadili Saakašviliho bábky. Toto počínanie si „kovaného demokrata“ všade vo svete prijímali veľmi rezervovane. Nasledovali prvé viac-menej skryté rozpory medzi prezidentom a premiérom Zurabom Žvaniom, ktorý Saakašvilimu otvoril dvere do politiky. Rozčarovanie z nových vládcov nastalo v Gruzínsku veľmi skoro. Miera korupcie si v ničom nezadala s predchádzajúcou garnitúrou. Namiesto riešenia vecných problémov ľudí sa hlavným obsahom politiky Michaila Sakašviliho stali provokácie proti Rusku a odštiepeneckým republikám (Abcházsku a Južnému Osetsku). Na jednej strane stupňoval provokácie proti Rusku, na druhej strane sa Gruzínsko stávalo bezvýhradným vazalom USA. Už na jeseň 2004 vyslalo Gruzínsko svoje jednotky do Iraku a zároveň sa úporne usilovalo o vstup do NATO. Nepopulárne ekonomické opatrenia, prudký pokles už aj tak veľmi nízkej životnej úrovne, obrovská korupcia viedli k rozporom v samotnom tábore prezidenta. Jeden z jeho najbližších spolupracovníkov – minister vnútra a neskôr obrany Irakli Okruašvili verejne obvinil Saakašviliho z masívnej korupcie a diktátorských praktík. Okamžite nasledovalo jeho zatknutie. Prerod „demokratického“ politika na diktátora sa úspešne zavŕšil. Následné sebahanobiace vystúpenie Okruašviliho v televízii, kde sa prezidentovi ospravedlnil za svoje konanie, podrobil ponižujúcej sebakritike, je azda porovnateľné len s najčernejšími časmi stalinského teroru. Okruašviliho nakoniec odsúdili na osem rokov väzenia.
Masové protesty, ktoré vyvolalo toto prenasledovanie, viedli k tvrdým stretom medzi armádou, políciou a demonštrantmi. Likvidácia slobody tlače, zrušenie vysielania opozičnej televízie brachiálnou mocou (armáda a poriadkové sily) a následné zdemolovanie jej zariadenia, vyhlásenie výnimočného stavu a stanného práva, zákaz vychádzania a podobné hrôzy sa stali bežnou realitou v politickom živote „demokratického zástavníka“ Michala Saakšviliho. Keď pochopil, že jeho univerzálne zaklínadlo – šírenie rusofóbie – už nezaberá sľúbil postupné zrušenie výnimočného stavu a na začiatok roka 2008 vypísal predčasné prezidentské voľby. Ako je to u podobných diktátorov bežné, už po spočítaní 2 percent hlasov sa vyhlásil za víťaza, načo nasledovali ďalšie masívne protesty. Vzápätí líder opozície Patarkacišvili vo veku 51 rokov zomrel...
Ak sa teda pýtame, ako je možné, že Saakašvili napriek svojej minulosti priznal teraz volebnú porážku, možno to vysvetliť najskôr zmenou v Bielom dome. Je veľmi pravdepodobné, že to, čo si mohol dovoliť za Bushovej administratívy, mu už tá Obamova nebola ochotná tolerovať.