Marxistický výklad dejín je zločinom na historickej pravde
Zhováral sa Ján SMOLEC
PhDr. Imrich Kružliak, publicista, historik, prekladateľ, básnik, exilový pracovník. Narodil sa 8. decembra 1914 v Detve. Štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave ukončil v roku 1940. V rokoch 1940 – 1943 vedúci Úradu slovenskej tlače. Účastník Slovenského národného povstania. V roku 1946 volebný manažér Demokratickej strany. V roku 1949 emigroval. Pracoval v Slobodnej Európe, viedol exilový časopis Horizont. Od roku 1987 bol predseda Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí.
Už 12. decembra 1989 pricestoval na Slovensko. Aktívne sa zúčastňoval na zápase o samostatné Slovensko. Vydal verše slovenských básnikov prepašované z väzenia pod názvom Modlitby v putách a desať ďalších básnických, literárnych a publicistických zbierok. Aktívne pracoval aj v predsedníctve Matice slovenskej.
- Ste jeden z mála žijúcich aktívnych aktérov vzniku Slovenskej republiky v roku 1939, ktorú väčšina periodík a médií stále hodnotí negatívne. V tom čase ste zastávali funkciu vedúceho Úradu slovenskej tlače, dnes by sme to nazývali hovorca štátu, čo o prvej Slovenskej republiky poviete?
Už v prvej otázke mystifikujete verejnosť, že som bol v čase vzniku prvej Slovenskej republiky šéfom Úradu slovenskej tlače. Ja som bol v deň vyhlásenia Slovenského štátu, ako sa mu v tom čase všeobecne hovorilo, úradníkom Slovenskej ligy. Žiadnu politickú funkciu som nemal. Do politickej funkcie som nastúpil až v roku 1940 po dohode generálneho tajomníka Slovenskej ligy V. Brestanského a generálneho tajomníka Ľudovej strany G. Medrického s úlohou, aby som organizoval kultúrne oddelenie Ľudovej strany.
- Vraj vás z tohto úradu v roku 1943 pre vaše politické názory odvolali.
Aj táto otázka je skreslená. Nikto ma neodvolal. Ja som sa funkcie „šéfa slovenskej tlače“ vzdal sám, pre politické diferencie s predsedom vlády V. Tukom.
- Patríte k osobnostiam prvej Slovenskej republiky, spolu s generálom Čatlošom a ďalšími, ktorí sa zapojili do SNP. Niektorí emigranti vás za to odsudzovali. Nevyzval vás k účasti Gustáv Husák, spolužiak z vysokoškolských štúdií?
S G. Husákom sme sa poznali a v istých veciach aj na univerzite spolupracovali. Obaja sme patrili k mladej slovenskej generácii, ktorá zmýšľala autonomisticky. Chceli sme dosiahnuť slovenskú autonómiu. To bol hlavný cieľ slovenskej politiky až do 14. marca 1939.
V čase povstania sme sa s Husákom rozchádzali. Husák veril, že sovieti Slovensku vojensky pomôžu. Ja som neveril a neveril tomu ani Ján Šverma, český komunista, ktorý prišiel do povstania z Moskvy.
Slovensko nebolo na povstanie pripravené. A sovieti SNP nepodporovali, lebo nechceli, aby sa národy oslobodzovali samé. Oni chceli byť ich jediným osloboditeľom. Ja som nešiel do SNP pomáhať komunistom robiť stalinskú politiku. Veril som v ideály demokracie, nie v Hitlerov nacistický výboj. Neveril som ani naivnej politike „rovní s rovným“. S Benešom nebolo možné nájsť spoločnú politiku na vyriešenie slovenskej otázky. To vytýkal povstaniu aj Šverma, jeden z najmúdrejších českých komunistov, ktorý chcel zostať po povstaní na Slovensku, preto prišiel v letnom oblečení, na rozdiel od Slánskeho, ktorý prišiel v koženom kabáte a v čižmách. Švermovi pomáhal zostať na Slovensku profesor Antonín Skácel a Mária Vaňousová. Mal ho zachrániť Ján Kriváň z Detvy, ktorý riadil slovenskú autobusovú dopravu medzi Modrým Kameňom a Breznom. Autobus však havaroval a pre Švermu do Zvolena nemohol prísť.
- Po skončení vojny vo voľbách roku 1946 ste Demokratickej strane pomáhali k výraznému víťazstvu, vysoko ste porazili komunistov.
To sú dve odlišné obdobia. Povstanie a voľby po vojne roku 1946. My slovenskí kresťanskí (katolícki) aktivisti sme v roku 1946 chceli ísť do volieb ako samostatná kresťansko-demokratická slovenská strana. Husák, ale aj Široký a rovnako i Lettrich nechceli dať súhlas na založenie samostatnej slovenskej politickej strany. Oni uznávali len dve povstalecké politické strany (KSS a DS). My sme voľby vyhrali, pretože sme neverili Benešovi. Nezatracovali sme apriórne politiku Slovenskej republiky, ale chápali sme politickú realitu. Podľa mňa vojnová Slovenská republika Slovensku pomohla. Slovensko zachránila pred rozdelením medzi Nemcov, Maďarov a Poliakov. Priniesla Slovensku politickú nezávislosť, aká na tie časy bola možná. A treba povedať, že chránila aj slovenských komunistov. Takýto názor zastával aj spomínaný český komunista Ján Šverma. Husákovi pripomínal, aby si uvedomil, že Tiso chránil aj slovenských komunistov, aby neskončili v Hitlerových koncentrákoch tak ako v okolitých krajinách. Keď sa popredný slovenský komunista Viliam Široký ocitol za vojny v Brne v rukách gestapa, bol to Tiso, ktorý od Nemcov vymohol, aby Širokého vrátili na Slovensko a tým ho zachránil pred odvlečením do koncentráku.
- Boli ste aj redaktorom Bojovníka a Národných novín. Čo vás v roku 1949 prinútilo emigrovať?
Zase sme pri mylnom výklade dejín. Ja som neemigroval. Odišiel som na Západ po veľkom sklamaní z politiky uskutočňovanej po vojne. Prinútilo ma k tomu najmä to, čo som zažil v komunistickom väzení. Nebyť týchto zážitkov, nikdy by som nebol opustil Slovensko.
Moja spolupráca s redakciou Bojovníka trvala len pár týždňov, keď mi I. Daxner nechcel v Bojovníku uverejniť interview s americkými letcami zostrelenými nad povstaleckým územím. Daxner na mňa kričal, že to je reklama pre amerických imperialistov, že my sme v povstaní spojenci Sovietskeho zväzu a Američanom reklamu robiť nebudeme. O tom dobre vedel i môj priateľ Andrej Bagar. To súvisí aj s ochotou (či neochotou) Husáka ísť za biskupom Škrábikom do Banskej Bystrice. Škrábik bol najlepšie informovaným človekom o situácii na strednom Slovensku. Husák sa tu bránil proti Švermovi tým, že „čechoslováci“, sústredení okolo Lettricha, osobitne Šrobár a Štefánek, sú najlepšími Benešovými priateľmi na Slovensku. Aj to bola ilúzia povstania. Je ešte veľa vecí, ktoré treba vysvetliť alebo zabudnúť.
- Prežili ste svoj politický a publicistický život v tieni dvoch totalitných režimov. Môžete ich porovnať?
Nerobte si ilúzie, že medzi prvým a druhým Československom boli zásadné rozdiely v slovenských politických právach. Rozdiel je však v tom, že za prvej ČSR vládla demokracia v celom štáte – v Česku i na Slovensku. Po vojne vládli totalitné komunistické systémy v Česku i na Slovensku. Ak Beneš a jemu oddané, poslušné české politické strany poslúchli príkazy, ktoré v domácej politike presadzovali KSČ a KSS, to je smutné konštatovanie, čo vlastne Benešov exil vedel priniesť domov zo Západu. Za povstania volali slovenskí povstalci (rovnako DS ako aj KSS), že Sovietsky zväz je náš vzor, je náš osloboditeľ a Stalin je našim vodcom a vzorom pre všetky časy. Dokonca pred voľbami 1946 českí (moravskí) katolícki Hanáci sa skláňali pred obrovským obrazom Stalina na Olomouckom nádraží slovami „takove fešák a takove hospodář“ a mnohí volili komunistov.
- Tridsať rokov ste pracovali v rozhlasovej stanici Slobodná Európa, ale v nej niektorí českí emigranti odmietali akceptovať Slovákov ako národ.
Slobodná Európa tvorí osobitnú kapitolu v slovenskom zahraničnom odboji. Založili ju Američania ako ideu novej Európy na rozdiel od toho, čo predstavovala Európa po prvej svetovej vojne. Bola to situácia, z ktorej sa mala zrodiť akási Paneurópa, zjednotené štáty európske, no Európska únia musela ešte desaťročia čakať. Až sa zrodila z politickej aktivity M. Schumana, A. D. Gasperiho, K. Adenauera, L. Erhardta, W. Brandta až po H. Schmidta, H. Kohla, A. Merkelovú. Ale aj M. Gorbačova, bez ktorého si len ťažko vieme predstaviť zjednotené Nemecko. A bez dnešného Nemecka je Európska únia nemysliteľná. Čo si niektorí Česi mysleli o Slovákoch, to je už prežitok. Prežitkom je aj politika prvej ČSR na čele s T.G. Masarykom a najmä s E. Benešom. V Európskej únii žijeme dnes ako v spoločnej európskej vlasti. To je náš pravý politický domov, so samostatnými národnými štátmi, so slobodou, s demokraciou a s rovnoprávnosťou. Pre nás je to pravý historický zázrak.
- V emigrácii a osobitne v Slobodnej Európe vás mala na muške aj ŠtB. Vražda prof. Matúša Černáka výbušninou, ktorá bola v poštovej zásielke, vás musela vystrašiť. Vy ste vtedy napísali článok, že vraždu pripravila komunistická rozviedka.
Štátna bezpečnosť sa votrela do mnohých inštitúcií na Západe. Jej agenti pracovali aj v Slobodnej Európe. Písal o nej tiež slovenský exilový historik J. Špetko. O tom, že Černákovu vraždu v Mníchove pripravila československá štátna bezpečnosť, to už priznali aj komunisti. Stalo sa veľa zločinov, postupne sa všetko objasňuje.
- Nás mladých novinárov v roku 1968 prekvapil váš pozitívny postoj k socializmu s ľudskou tvárou.
Pre vás to mohlo byť prekvapením, ale pre nás toto bola realita, s akou sme žili roky. Život má svoju logiku, svoj historický vývoj, ktorý nemožno zamlčať. Prv alebo neskôr sa vráti k svojej pravdivej podobe. Pre mňa rozpad bol socializmu v jeho starej komunistickej forme dôsledkom prekonanej fikcie socializmu, ako si ju naplánoval marxistický socializmus. U nás prežíva doteraz. Marxistický výklad dejín považujem za zločin. Lebo ako nepravda je vraždou, tak aj tento výklad je zločinom na historickej pravde. A mali by sme ju poznať v jej pravdivej transformácii.
- Pred niekoľkými rokmi som na jednom seminári počúval váš príhovor, v ktorom ste A. Dubčeka chválili za to, že dosiahol federatívne usporiadanie štátu.
Nedosiahol to len Dubček sám, ale mal na ňom svoj pozitívny podiel. Ale ani federatívne usporiadanie štátu neprežilo svoje reformy. Život v plnej svojej realite sa dral na povrch ako požiadavka času. Národy chcú žiť vo vlastnom štáte, pod vlastnou vládou a s pocitom vlastnej suverenity. To ako sa vedeli rozísť Slováci a Česi, považujem za kultúrny stupeň politickej vyspelosti oboch národov. Túto podobu spolužitia v Európskej únii dvoch suverénnych národov treba chváliť a udržať ako múdrosť dejín.
- Zároveň ste chválili Dubčeka aj za to, že v roku 1990 prišiel do Toronta k hrobu Štefana B. Romana poďakovať sa Svetovému kongresu Slovákov (SKS) za prácu, ktorú na Západe v prospech Slovenska robili. Niektorí dnešní slovenskí politici, historici a novinári nevedia o Dubčekovi povedať dobré slovo.
Nezvyknem ľudí chváliť bez zásluhy. Ale tento krok predstaviteľov nového Slovenska už na čele s M. Čičom, R. Schusterom a A. Dubčekom bol skutočne činom, ktorý si zasluhuje pochvalu. V SKS na čele s Š. B. Romanom dosiahli Slováci v zahraničnom odboji vrchol svojho zjednotenia a priznania, že ako národ si za svoj stáročný osud zaslúžili uznanie svojich práv, aby ako rovný s rovným mohli žiť v Európe a pred svetom. Za toto všetko si aj Štefan B. Roman zasluhuje v hlavnom meste Slovenska pomník trvalej slávy.
- Patríte medzi emigrantov, ktorí sa po novembri 1989 medzi prvými vrátili na Slovensko. Pred voľbami sa na Slovensku uskutočnila anketa na tému, za ktorých politikov sa dnes Slováci hanbia. Podľa ankety sa najviac hanbia za politiku, ktorú robili Mečiar a Tiso, teda za politikov, ktorí najviac prispeli k vzniku prvej i druhej Slovenskej republiky,
Stane sa neraz v dejinách, že súčasné generácie si nevedia ceniť svojich politikov. Treba však kriticky skúmať, prečo to tak je. Kritické myslenie je pre hodnotenie dejín potrebné. Musí to však byť opodstatnená kritika. Tisu napríklad mnohí kritizujú, že rozbil prvú ČSR. Keď však kriticky zhodnotíme, čo by bolo v roku 1939 lepšie ako „slovenský štát“, musíme si tiež vedieť zodpovedať otázku: akú šancu mali vtedy Slováci? Mali ísť s Čechmi do Protektorátu? Mali sa dať rozdeliť medzi Nemcov, Maďarov, Poliakov? Alebo voliť vlastnú samostatnosť? Rozhodnutie Slovenského snemu pre samostatnosť bolo správne a aj historicky zodpovedné. Musíme sa vedieť aj orientovať vo vlastných dejinách. Na to musí dozrieť každý národ. Aj Slováci.
- Ako hodnotíte devätnásťročný vývoj samostatného Slovenska. V jednom článku ste konštatovali, že existuje nielen ekonomická kríza, ale aj kríza slovenského myslenia. Ako by sme ju mali prekonať?
Každá generácia sa musí vedieť rozhodnúť prekonať svoje problémy. Zo zjednotenej Európy, teda Európskej únie, nemáme kam utekať. Musíme ju vedieť budovať, formovať, aby sme sa naučili v dejinách žiť. A pochopiť svoju realitu.
- Istý čas ste boli členom prezídia Matice slovenskej. Chceli by ste sa k nedávnym problémom v Matici vyjadriť. Čo chce najstarší žijúci bojovník za slovenské práva matičiarom odkázať?
Matica slovenská mala svoje problémy a neriešila ich správne. Zapotrošiť milióny korún Zlatého pokladu, do ktorého som aj ja značne prispel, je vážna vec. Matica sa dostala do krízy. A dnešná generácia jej musí pomôcť dostať sa z nej. Má nový výbor, nové vedenie, ktoré musí nájsť cestu ako ďalej. Niet času bez problémov. A tie naše nie sú najhoršie. Vždy sme sa vedeli správať v živote a vykročiť do nových dní správnou nohou.
Poznámka autora:
Imrich Kružliak mi odpovede na otázky poslal z Nemecka, kde striedavo žije. V priloženom liste o. i. napísal: „Veľa, veľmi veľa sa mi žiadalo napísať a povedať, ale jedno interview nestačí... možno inokedy. Na mnohé otázky by sa žiadalo napísať knihu. Prajem vám a našim novinám lepšiu budúcnosť, viac čitateľov, kratšie články, otvorenie sa životu i budúcnosti. Nebojme sa života ani dejín. Naše dejiny nie sú hodné opovrhnutia. Len musíme mať odvahu písať pravdu, nebáť sa pravdy, zatratiť náš nešťastný konfesionalizmus a spoločným tolerantným krokom vykročiť do budúcnosti. Som si istý, že naše problémy prekonáme.“
Text pod foto: S priateľom a významným bojovníkom za slovenskú štátnosť Romanom Kaliským.