Na poľnohospodársku výrobu a hospodárenie s pôdou sme prestali hľadieť očami sedliaka
Zhováral sa Ivan BROŽÍK
Patrí k tým matadorom slovenského poľnohospodárstva, ktorí aktívne prežívali obdobie spoločenských a hospodárskych premien po roku 1989. Osem rokov viedol agrokomoru, celý život popularizuje prácu chovateľov, pestovateľov a roľníkov, bije sa za záchranu slovenského poľnohospodárstva a roľnícku česť. Hovorí tvrdú pravdu, aj keď sa mnohým v minulosti nemusela páčiť. Mobilizuje, varuje, jasne pomenúva situáciu – Ing. Ivan ORAVEC, dnes predseda Poľnohospodárskeho družstva Devio.
● Už viac rezignovane ako smutne konštatujeme, že súčasný stav slovenského poľnohospodárstva nie je ani na tej úrovni, na ktorej sa nachádzalo pred rokom 1989. Čo je na tom pravdy?
Bohužiaľ je to krutá pravda. Veď nech čitatelia posúdia sami. V roku 1990 sa v našich maštaliach nachádzalo 1 563 000 kusov dobytka a 549 000 dojníc a dnes to je už iba 463 000 kusov dobytka – čo je pokles o vyše 70 percent! A dojníc v maštaliach už nie je viac ako 154 000, takže nám zostalo iba 28 percent z pôvodného stavu. Za zmienku stojí aj porovnanie VDJ (veľké dobytčie jednotky, t. j. 500 kg živej hmotnosti) na 100 hektárov pôdy: Slovensko – 8, Rakúsko – 21, Nemecko – 26, Holandsko – 82. Rovnako pustnú aj naše maštale na chov ošípaných, veď od roku 1990 sme dodnes zaznamenali katastrofálne zníženie stavov, keďže nám zostalo už iba 23 percent ošípaných a iba necelá pätina prasníc.
● Kde sa stala chyba? Spojené štáty americké sú napríklad rastúcou potravinovou bankou sveta, tam sa stále chápe, že jedlo je ten najväčší svetový biznis. U nás sme už dávno za kritickou hranicou potravinovej sebestačnosti.
Takéto radikálne zníženie stavu zvierat so sebou prinieslo výrazné zníženie počtu pracovníkov v poľnohospodárstve a stratu v sebestačnosti a bezpečnosti výroby potravín. My sme nestratili iba množstvovú a cenovú bezpečnosť, ale aj bezpečnosť zdravotnú. To nám potvrdzujú kauzy dioxínu, kŕmnej soli, prebaľovania starých, niekedy až zdraviu škodlivých potravín a podobne. Výrazné úbytky však nastali aj vo výrobe zeleniny, ovocia a ďalších špeciálnych potravín, vrátane likvidácie našich vinohradov. Slovenské poľnohospodárstvo teda stráca svoj výrobný, ale aj ľudský rozmer a úmerne k tomu narastá i záporná bilancia zahraničného obchodu.
● Dodnes nikto nevie, kto je vlastne za žalostný stav nášho poľnohospodárstva zodpovedný...
Odpoveď na otázku, kde sa stala chyba, je mimoriadne zložitá. Väčšina vlád, ktorých sa už u nás vystriedalo neúrekom, nedocenila význam sebestačnosti vo výrobe potravín a ich bezpečnosti. Často sme počúvali od predstaviteľov rezortu, ale aj z ministerstva financií, že lacných a kvalitných potravín je vo svete dostatok, tak prečo ich máme vyrábať doma, ak ich môžeme lacnejšie doviezť. Bezhlavo sme prijímali diktát Západu; aj pri rokovaniach o podmienkach vstupu do Európskej únie sme zrazili päty, aj keď sme už boli poučení predošlým diktátom z Východu, ktorý nám tiež spôsoboval nemalé problémy. Prestali sme sa na poľnohospodársku výrobu pozerať očami sedliaka a ani dodnes niektorí z politikov nepochopili, že zbraňami tretieho tisícročia už sú a čím ďalej viac budú práve potraviny a voda. Začali sme robiť to, čo nám odporúčali silní tohto sveta, a pritom to oni sami neaplikovali doma. To samo o sebe priam uráža tých, ktorí poznajú trendy vývoja agrosektora vo vyspelom svete, vrátane USA. Akoby sme zabudli na ľudskú múdrosť, že „búrať je ľahko, ale stavať už ťažšie“. Sám sa hanbím, že sme sa nedokázali viac vzoprieť a dovolili sme, aby naše maštale zostali napospas tým, čo ich dokážu v krátkom čase zlikvidovať. To neznamená, že schvaľujem násilné zakladanie družstiev a ich centrálne riadenie, ale na druhej strane ani vývoj za posledných dvadsať rokov nepovažujem za hodný dobrého gazdu. Ak sa ma pýtali, ktorú formu podnikania na pôde pokladám za lepšiu, vždy som odpovedal rovnako: Viem iba to, či je niekto dobrý alebo zlý gazda, a pritom ma vôbec nezaujíma, akou formou podniká. Svoju pravdu majú aj tí, čo poukazujú na to, že nadnárodné reťazce sú jednou z príčin úpadku predaja potravín vyrobených na Slovensku. Tým, že sme umožnili ich prudkú expanziu do všetkých kútov Slovenska, spôsobili sme aj útlm a postupnú likvidáciu menších potravinárskych obchodov a zároveň tak veľkoobchodníci dostali do rúk obrovskú vyjednávaciu silu, ktorou dokážu získavať potraviny za nízke ceny, čo likvidujú domácu výrobu. Je to aj preto, že výsledná tržba dodávateľov potravín je znížená aj o spätné bonusy a dlhé obdobie splatnosti faktúr.
● Skúste porovnať – koľko ľudí zamestnával sektor po roku 1990 a koľko dnes? A podľa vás, koľko zamestnancov by mohol mať, ak by fungoval optimálne?
V deväťdesiatych rokoch bolo v sektore zamestnaných viac ako 200 000 pracovníkov. Dnes je to už iba niečo cez 60 000. Treba však podotknúť, že časť pracovníkov v predchádzajúcom období pracovala v tzv. pridružených výrobách. Technický pokrok trvale smeruje k tomu, aby sa zvyšovali výkony strojov a maximálne mechanizovali práce v živočíšnej výrobe, čo na jednej strane spôsobuje pokles počtu pracovníkov, ale na druhej strane sa zvyšuje produktivita práce. Mimoriadne významné zníženie počtu pracovníkov však nastalo aj pre trestuhodnú likvidáciu chovu hovädzieho dobytka a ošípaných, tak ako som to už vyššie prezentoval v číslach. Pri optimálnej skladbe agrosektora by nastalo aj zvýšenie počtu pracovníkov zhruba o 20 000 – 25 000, čo by nezamestnanosť na Slovensku znížilo o niečo menej ako jedno percento. Nie všetko, čo sa skončilo, dá sa však v krátkom období revitalizovať. Zlikvidované maštale, vinice a sady – a v mnohých prípadoch aj opustená pôda – už prácu ľuďom na vidieku nemôžu v krátkom čase ani poskytnúť.
● Je v agrosektore vyrovnaný obchodný vzťah medzi pestovateľmi a chovateľmi na jednej strane a spracovateľmi na strane druhej?
Vzťah medzi prvovýrobcami a spracovateľmi sa postupne formuje dvoma cestami. Jedna z ciest je budovanie trvalých vzťahov medzi výrobcom a domácim spracovateľom, založených na dlhoročných zmluvách. Takéto vzťahy sú v cukrovarníctve, vo výrobe sladovníckeho jačmeňa, čiastočne v mliekarenstve, ale aj v sektore výroby múky a spracovania kukurice a olejnín. Druhá cesta je orientácia na vývoz komodít v spolupráci s vývoznými organizáciami alebo priamou spoluprácou s podnikmi v rámci EÚ. Bohužiaľ, mnohé významné podniky v sektore spracovania mäsa zanikli, a preto aj časť ošípaných ide na bitúnky najmä v Maďarsku. Časť výkrmového dobytka smeruje na porážky do rôznych štátov EÚ. Vyváženosť vzťahov, opierajúcich sa o dlhodobú spoluprácu, je optimálna vtedy, ak má roľník vytvorené podmienky na konkurenčný boj minimálne v rámci EÚ. Toto však zatiaľ neplatí, diskriminácia v podporách pokračuje a aj preto sú síce dodávateľsko-odberateľské vzťahy korektné, ale mnohokrát v ponúkaných nákupných cenách nedôstojné.
● Z plánov novej vlády sa dozvedáme, že jednou z ciest ako oživiť sektor je zakladanie „malých družstiev“, ktoré by ponúkli pracovné miesta a zároveň potravinovú produkciu pre malé obecné komunity.
Z programového vyhlásenia vlády je zrejmé, že vláda je pripravená podporiť práve tie segmenty v agrosektore, ktoré so sebou prinášajú rast zamestnanosti. Osobne som však zatiaľ, asi pre nedostatok doplňujúcich informácií, nepochopil, čo je to zakladanie malých družstiev či malých výrobných jednotiek. Preto tento zámer zatiaľ nemôžem hodnotiť.
● Existuje možnosť zabezpečiť konkurencieschopnosť slovenských produktov poľnohospodárstva v porovnaní so zahraničnými na súčasnom veľkoobchodnom i maloobchodnom trhu?
Veľakrát som ešte ako predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory zdôrazňoval, že slovenskí poľnohospodári a potravinári sa neboja konkurencie, ale pôsobenia nerovnakých podmienok na podnikanie. Bez dlhšieho uvažovania môžem povedať, že ak by dotácie v celej Európskej únii boli nediskriminačné, tak slovenský agrosektor by dokázal obstáť v konkurenčnom boji, v relatívne krátkom čase by záporné saldo zahraničného obchodu zlikvidoval a postupne ho otočil do plusových čísel.
● Politika „kupujte slovenské výrobky“, sa zrejme minula účinkom, naši občania čoraz viac upadajúci do chudoby sa rozhodujú podľa ceny; už dávno nemajú možnosť brať do úvahy aj kvalitu.
Dennodenne sa v samospráve zamýšľame nad tým, čo urobiť, aby ľudia viac kupovali potraviny vyrobené na Slovensku. Predaj našich výrobkov však stále klesá z dvoch dôvodov. Ten prvý je v nás, pretože nedokážeme tak ako Rakúšania, Nemci, Poliaci, ale aj Maďari podporovať vlastnú produkciu jej prednostným nákupom v obchodnej sieti. Ten druhý dôvod je v tom, že naozaj už významný počet našich obyvateľov sa sústavne viac a viac prepadá do pásma chudoby, a teda z existenčných príčin musí uprednostňovať nákup potravín podľa ceny a nie podľa ich kvality alebo bezpečnosti. Táto skutočnosť by nás mala mobilizovať, aby sme dokázali postupne pásmo chudoby likvidovať a nie zväčšovať. To sa však nedarí tam, kde sa zisk stáva jediným ukazovateľom a zabúda sa na sociálny rozmer zamestnávania ľudí. Verejne som sa viackrát vyjadril v tom zmysle, že toto nie je len hospodárska kríza, ale najmä kríza morálna. Veď sme dennodenne svedkami toho, ako pomerne malá skupina ľudí mimoriadne prosperuje na úkor drvivej väčšiny. Ak niektorí ľudia dokážu za rok zarobiť viac ako bežný občan za celý život, tak potom si musíme položiť otázku, kam vlastne smeruje kapitalizmus u nás.
● V rastlinnej výrobe – laicky – všade repka; zemiaky dovážame z druhej strany sveta a kedysi sme mali zemiakarské raje; ovocinárstvo nie je schopné ponúknuť ani len tie najtradičnejšie slovenské jablká, hrušky, slivky, čerešne sú drahšie ako ananás či iné exotické ovocie...
V predchádzajúcich odpovediach som už na túto otázku viac-menej odpovedal. Chcem však znovu upozorniť na to, že potraviny z dovozu sú lacné iba vtedy, ak ich je v určitom čase vo svete prebytok. Ak je trh vyrovnaný na strane dopytu a ponuky, sú dovážané potraviny drahšie minimálne o dopravné náklady. Ak je však niektorého sortimentu čo i len menší nedostatok, zaplatíme za tieto potraviny nehorázne ceny – tak ako sa to už stalo pri zemiakoch, vajciach, ale aj ďalších produktoch. Zabúdame aj na skutočnosť, že platí a bude platiť, že potraviny vyrobené v mieste života ich konzumenta sú najprirodzenejšie a najchutnejšie, pretože ich prepravou na dlhé vzdialenosti strácajú na kvalite, ale aj na zdravotnej bezpečnosti.
● Kedysi bol taký vtip – najväčší nepriatelia poľnohospodárov sú štyri ročné obdobia – ako by ste ho teraz inovovali vy?
Naším nepriateľom začínajú byť byrokrati v Európskej únii, vlády, ktoré dovolia likvidáciu vlastnej produkcie potravín, politici, ktorí nehľadajú možné riešenia podpory vlastných roľníkov tak, ako je to v iných štátoch EÚ, ale namiesto toho ich skôr znevažujú. Posledným nepriateľom podľa mňa je ten náš vnútorný, veď niektorým spomedzi nás prestalo biť srdce roľníka, mnohokrát sa iba priživujú na existujúcich systémoch podpôr a zároveň sa tak podpisujú pod postupné znižovanie výrobného rozmeru nášho agrosektora.
● Perspektívy pôdy ako takej – čoraz väčšie rozlohy sa dostávajú do rúk zahraničných vlastníkov, na najbonitnejších pôdach sa postavili a stavajú logistické centrá a technologické parky...
Na jednom významnom stretnutí som vyhlásil, že ak niečo nepodnikneme v ochrane našej pôdy pred jej úbytkom, ale najmä pred jej prechodom do rúk iných štátnych príslušníkov, môže sa nám stať, že ak niekto o niekoľko rokov vyzve obyvateľov Slovenska, aby sa presťahovali na vlastné územie, tak sa tam nezmestíme. Na tejto parafráze je veľa pravdy, veď sústavné zábery najúrodnejšej pôdy na výstavbu a jej predaj do rúk zahraničných spoločností to je to najhoršie dedičstvo, čo môžeme zanechať našim nástupcom. Bez dostatku kvalitnej pôdy ešte viac prehĺbime nesebestačnosť vo výrobe potravín aj so spomenutými následkami.
● Kulak, roľník, družstevník, farmár – to sú rôzne pomenovania pre to isté. Kedysi však sedliak požíval prirodzenú úctu, potom prišiel čas, keď to slovo znamenalo nadávku. Ako prinavrátiť úctu a vážnosť tým, ktorí napriek všetkému, čo zažili a čím prešli, dorábajú potraviny, ovocie, zeleninu, produkujú mäso a zabezpečujú rastlinnú výrobu?
Vytratila sa akákoľvek prirodzená úcta k práci roľníka. Pod pomenovaním sedliak či roľník treba vidieť človeka, ktorý musí ovládať zložité stroje, vrátane počítačov, veď trebárs v živočíšnej výrobe je napríklad „dojáreň“ miestom súladu elektroniky so živou prácou rúk. Zabezpečiť dostatok potravín sa berie ako samozrejmá povinnosť roľníka, ktorému zároveň vyčítame podporu na jeho činnosť, aj keď nepoznáme výšku podpory v iných krajinách. Ak však vznikne čo len mierny nedostatok, napríklad zemiakov či vajec, a ceny vyletia raketovo hore, je znovu zodpovedný roľník. Dokonca aj za to, že nakúpený tovar od neho sa v obchode predáva s neprimerane vysokou obchodnou maržou. Úctu a vážnosť roľníka nemôžeme očakávať dovtedy, kým vrcholoví politici a manažéri iných odvetví tak neurobia ako prví a kým naše deti nedostanú výchovu, ktorá bude smerovať k úcte k práci človeka a nie k neúcte všetkého okolo nás. Dovoľte mi vysloviť poslednú myšlienku: Myslím si, že sme veľa dlžní tým ľuďom, čo niečo vedia a svojou prácou aj niečo dokázali, ale bohužiaľ čím ďalej, tým viac sú v našej spoločnosti váženejší nie tí, čo niečo vedia, ale tí, čo niečo majú, hoci to nemajú za to, že niečo vedia a čosi aj skutočne dokázali. Pokúsme sa teda spoločne meniť veci na lepší život bežných ľudí.