POZNÁMKA
Eva ZELENAYOVÁ
Roky pripomínania akejsi viny za prvú Slovenskú republiku takmer vymazali z mysle Slovákov túžbu po samostatnosti. Až po roku 1989, keď sa česká strana začala k Slovensku správať ako ku svojej kolónii, prebudila sa národná hrdosť. Pravda nie u každého. Veľké očakávania z nadobudnutej slobody prejavovali najmä zahraniční Slováci.
Hnutie za Nezávislosť Slovenska s centrálou v Mníchove uverejnilo v roku 1992 otvorený list predsedníctvu KDH, v ktorom rozoberalo „veľkú krízu slovenskej identity v KDH“ a predstavilo aj východiská zo vzniknutej situácie. V tom čase boli viaceré konštatovania v tejto analýze pre mnohých Slovákov priam šokujúce. No dnes odvážnejší historici obnažujú tie úseky našej histórie, ktorá mala zrejme naveky zostať utajená. List z Mníchova bol najmä reakciou na odmietnutie deklarácie o zvrchovanosti SR poslancami za KDH. V liste pripomínajú Čarnogurského protislovenský postoj, vyjadrený 7. mája 1992, keď v parlamente oponoval iniciatíve poslancov SNR vyhlásiť zvrchovanosť Slovenska, označujúc ju za „vrchol politického primitivizmu, za kriminálny hazard s osudmi občanov a za tragikomický a smiešny“. Naproti tomu v otvorenom liste pripomínajú Slovákom, že „v dejinách moderného Slovenska je 17. júl 1992 začiatkom novej štátnej samosprávy, ktorá anuluje 5. apríl 1945, deň vyhlásenia tzv. Košického vládneho programu, podľa ktorého bolo Slovensko Benešovou vládou anektované a doteraz politicky okupované“.
Čarnogurského postoj k slovenskej samostatnosti neprekvapuje. Jeho otec bol poslancom Snemu počas prvej Slovenskej republiky, no už 16. februára 1945 napísal list ako bývalý poslanec Snemu v Bratislave hlásiaci „sa do služieb Slovenskej národnej rady a tak i do práce na vybudovanie Československej republiky“. V liste uviedol: „Pokiaľ ide o môj postoj k Československej republike, osvedčujem sa, že už za čias pred touto vojnou pracoval som za vyrovnanie sa Čechov a Slovákov a tak i za upevnenie Československej republiky. Takáto bola snaha i presvedčenie tých, ktorí politicky nešpekulovali, ako špekuloval Dr. Tiso, Tuka a všetci okolo nich združení.“
Čarnogurský po roku 1989 akoby kopíroval správanie svojho otca. Nechcel samostatné Slovensko, chcel spoločný štát. Jeho otcovi prekážal Tiso, Jánovi Čarnogurskému Mečiar. Vždy ľudia, ktorí sa za národ dokázali obetovať. Nie špekulovať.
Čarnogurského KDH nerozčuľovalo len zahraničných Slovákov. Veď už v roku 1992 vo voľbách sa k nemu hlásilo len 8,88 percenta voličov. Ozývala sa členská základňa, ktorá reagovala na prístup k jazykovému zákonu, a dokonca štyri politické subjekty v okrese Žiar nad Hronom, vrátane KDH, žiadali odstúpenie Františka Mikloška, ak nezmení svoj postoj k otázkam uzákonenia slovenčiny.
KDH nesie ťažké bremeno svojho politického účinkovania. Hoci samotné hnutie zlyhalo v základných otázkach národného bytia, nehanebne sa dožadovalo rozličných sebareflexií od iných. Dokonca Ján Čarnogurský zvažuje kandidatúru na post hlavy štátu. Bez náznaku čo i len verejného ospravedlnenia sa za postoj k slovenskej samostatnosti. Cynik by povedal, tak nám treba.