Svetielko nádeje svitlo kultúrnej pamiatke v hodine dvanástej
Panstvo v Šarišských Bohdanovciach sa dostalo do literatúry vďaka slovenskému spisovateľovi Jankovi Jesenskému, ktorý v novele Karol Ketzer píše o osudoch rovnomenného hlavného hrdinu. Ten pri hre „všetko vsadí na jednu kartu“, a ako to už v hazarde býva, príde o celý majetok. Keď si to uvedomí, skolí ho mŕtvica. Literárny príbeh mal nemenej zaujímavé pokračovanie aj v reálnom živote panstva, historického parku a kaštieľa…
Zadlžené panstvo kúpil šľachtic Imrich Keczer ešte v časoch, keď žil so svojou prvou manželkou Ilonou Szabóovou, s ktorou mal jediného syna Vojtecha ‒ Bélu Keczera. Po jej smrti sa znovu oženil s Gizelou Dobayovou. Z tohto manželstva sa narodila dcéra Ida. Skutočnosť, že otec sa oženil príliš skoro po matkinej smrti, syn Béla ťažko znášal, a keďže bol práve v maturitnom ročníku prešovského gymnázia a rozhodoval sa o svojej budúcnosti, zvolil si štúdium na vojenskej akadémii pri Viedni. Podstatné preňho bolo, že štúdium bolo zadarmo, a ešte viac, že odrazu bol od novej rodiny dostatočne ďaleko.
■ V CISÁRSKEJ GARDE
Po skončení štúdia sa stal dôstojníkom Leibgardy, osobnej jednotky cisára Františka Jozefa I. Z tejto pozície sa dostal do Ľvova, ktoré patrilo pod Rakúsko-Uhorsko. Tu sa zoznámil s mladou šľachtičnou Emíliou Bogdanowiczovou. Padli si do oka, zaľúbili sa, vystrojili svadbu a narodili sa im deti Antónia a Imrich. Obidve mali v rodnom liste uvedené miesta na území dnešnej Ukrajiny. Zrejme preto, že mladá Emília sa po narodení detí lepšie cítila v rodnom Ľvove a okolí, kde sa pri ich výchove mohla oprieť o pomoc matky. Napokon sa však s deťmi presťahovala do Viedne, kde rodinu čakal pripravený dôstojnícky byt na Palais Trautson na Neustiftgasse, ktorý dôstojníkom uhorskej gardy kedysi pridelila ešte Mária Terézia. Zatiaľ čo manžel každý deň odchádzal do služby, manželka ostávala s deťmi doma. Cisársky dôstojník pritom využíval početné spoločenské stretnutia v metropole na to, aby milovanú manželku dostal do vyššej spoločnosti. Tá sa však medzi Rakúšanmi, hovoriacimi po nemecky, necítila najlepšie. Zakaždým mala pocit, že im dávajú najavo, že sú len ausländeri – cudzinci. Preto, keď už musela, zhovárala sa s nimi po francúzsky a venovala sa ďalej výchove detí. V metropole na Dunaji sa pritom Emílii často cnelo za idylickými miestami, kde sa narodila. V tomto manželkinom rozpoložení prijala rodina pozvanie od otca Imricha Keczera na návštevu panstva v Šarišských Bohdanovciach. Manžel Béla sa pritom nádejal, že manželka s deťmi v novom prostredí pookreje a kaštieľ s parkom jej bude pripomínať detstvo a mladosť pri Ľvove.
■ PÔSOBIVÉ PROSTREDIE
Rodine sa nové prostredie zapáčilo. Každú príležitosť využívala na to, aby sa z Viedne dostala vlakom a následne vozom cez brod Torysy do Šarišských Bohdanoviec. Keďže Béla Keczer zdedil časť panstva po matke, kúpil vo Viedni exotické cudzokrajné stromy, ktoré vysadil v tamojšom parku. Tak aby zapadli medzi miestne dreviny. Štyrom kmeňom ľaliovníka tulipánokvetého sa v novom prostredí darilo. Rovnako ako borovici Jeffrey, katalpe bignóniovitej i ďalším. Na trávnatej ploche pred kaštieľom nechal vytvarovať bránu z ruží s buxusovým kruhom, ktorý zvnútra zdobili červené ruže. Popri mohutnej osike a smrekoch, ktoré tu stáli odnepamäti, vyrástol park, ktorý manželke Emílii pripomínal prostredie v rodnom Oleškove. Navyše Béla Keczer nechal vysadiť aj rozsiahly jabloňový sad. Po smrti Imricha Keczera panstvo v Šarišských Bohdanovciach s kaštieľom a parkom zdedila jeho manželka Gizela, dcéra Ida a syn Béla (Vojtech). Keďže už podľa závetu sa majetok mal rozdeliť na tri časti, Bélova manželka Emília prišla s návrhom vyplatiť vdovu po otcovi a nevlastnú sestru, pretože usúdila, že nie je dobré rozdrobiť majetok medzi viacerých vlastníkov. Na to jej poslúžili získané prostriedky z predaja kaštieľa v Oleškove. Bolo to rozuzlenie, ktoré nečakal ani Béla Keczer. O to viac vyrástla v jeho očiach. Uvedomil si, že v živote stretol dve veľké lásky ‒ matku, na ktorú mal najkrajšie spomienky, a svoju manželku Emíliu, po boku ktorej žil…
■ HLÁSIL SA K ČESKOSLOVENSKU
Po tom, čo sa v roku 1918 rozpadla monarchia a na jej troskách vznikli početné národné štáty, manželia Béla a Emília sa rozhodli vrátiť do novovzniknutej ČSR ‒ alebo ako to oni nazvali, „k našim“. Aj ich znepokojili udalosti v Pešti, kde boľševici nastolili Republiku rád. Kunovci sa rozťahovali dokonca aj v Prešove a Košiciach. Manželia však verili, že československá armáda a vracajúce sa légie s nimi čoskoro urobia poriadok. Ostávať vo Viedni pre nich nemalo zmysel napriek tomu, že Bélovi vo Viedni dokonca ponúkli penziu. Otázne bolo, ako ich prijme nová vlasť. Béla (Vojtech) Keczer písomne požiadal o priznanie československého štátneho občianstva, tiež o prijatie do radov československej armády, aj keď v tom čase mal už štyridsaťpäť rokov. Aj manželka Emília ako Poľka mala predstavu o lepšej budúcnosti v Československu ako v Rakúsku či v Maďarsku. Kým úrady v mladej republike rozhodovali o ich osude, manželia s deťmi ostali vo Viedni. Po tom, čo obe žiadosti úrady posúdili kladne, rodina sa presťahovala do Šarišských Bohdanoviec. Tu sa už major na penzii Keczer venoval rodine, kaštieľu, parku a hospodárstvu. Pravdaže, nebol na to sám. O hospodárstvo sa staral nájomca z druhej strany Bohdanovského potoka pán Grünstein, ktorý tu s početnou židovskou rodinou obýval iný keczerovský kaštieľ.
■ V NOVOM ZRIADENÍ
Vznik Slovenského štátu priniesol nečakané starosti hneď po napadnutí Poľska Nemeckom. Grófka Emília totiž poskytla nocľah a jedlo poľským utečencom pred ich ďalšou cestou do Maďarska a na Balkán. To neušlo pozornosti ľudáckej vrchnosti. Bezpečnostné orgány štátu ju za to vypočúvali. Ďalším problémom boli ich hospodári. Grünsteinovci boli Židia a podľa platného Židovského kódexu mohli vykonávať doterajšiu činnosť iba v prípade, ak by dostali výnimku pre hospodársky dôležité osoby. Keďže ju nedostali, skončili v koncentračnom tábore. V tom čase rodičia Vojtech a Emília Keczerovci tiež uvažovali, čo bude s deťmi. U Imricha to bolo jasné, zvolil si kariéru dirigenta a študoval hudbu spolu s už vtedy slávnym Herbertom von Karajanom. Oveľa väčšie starosti im spôsobovala dcéra Antónia. Mala množstvo nápadníkov spomedzi viedenskej i tunajšej šľachty. Dala však prednosť prešovskému advokátovi Vojtechovi Raslavskému. Bol polosirota, jeho mama bola kuchárka, otec zomrel, keď mal chlapec osemnásť rokov. Napriek tomu, že vyrastal v chudobných pomeroch, bol veľmi cieľavedomý. Prebral rolu otca, zabezpečil vzdelanie súrodencom a po právnických štúdiách sa stal advokátom. Len čo sa front druhej svetovej vojny priblížil, rodina Keczerovcov sa presťahovala do Bratislavy, kde istý čas pobývala v hoteli Carlton. Návrat do Šarišských Bohdanoviec bol pre nich ako z najhoršieho sna. Kaštieľ našli vyrabovaný, rozkrádači pobrali všetko, čo sa dalo odniesť, našli len holé steny. Ale to ešte nebolo nič oproti tomu, čo ich čakalo.
■ KOMUNISTICKÉ ZNÁRODNENIE
Po nástupe komunistov vo februári 1948 zabavili Vojtechovi a Emílii Keczerovcom pozemky v katastri obce Šarišské Bohdanovce s výmerou 90 hektárov, v tom park s rozlohou 1,8 hektára a dva ovocné sady s výmerou 80 árov, tiež kaštieľ, zemiansku kúriu, dom záhradníka, sýpky, stodoly, šopy, maštale a dve budovy pre nájomných robotníkov. V katastri obce Žehňa im už prv skonfiškovali 116 hektárov lesa. Skrátka, zoštátnili im celý majetok a zohľadnili len fakt, že hneď po vypuknutí vojny Keczerovci pomáhali utekajúcim Poliakom, koncom vojny aj odboju a ich dcéra Antónia šila pre tunajšie ženičky. Preto im dovolili obývať jednu polovicu kaštieľa. Popri Keczerovcoch v nej býval zať Vojtech Raslavský, jeho manželka Antónia a ich dve dcéry Viera a Mária. Keďže museli zbúrať vstavané kachľové pece a kúriť nekvalitným uhlím v malých „peterkách“, v zime sa všetci tlačili v dvoch miestnostiach, nehovoriac o tom, že na latrínu chodili pod osiku v parku a vodu si nosili zo studne vo vedrách. A aby si nenahovárali, že sú vo svojom, za bývanie platili nájomné. V druhej polovici kaštieľa chceli komunisti zriadiť školu a zdravotné stredisko. Ovocný sad sa rozhodli rozparcelovať, aby si miestni obyvatelia na pozemkoch postavili svoje domy…
■ KULTÚRNA PAMIATKA
Napriek tomu, že po znárodnení sa naozaj zastavala hospodárska i sadová časť areálu kaštieľa rodinnými domami, podstatná časť parku ostala zachovaná. V tejto situácii zať Vojtecha Keczera advokát Vojtech Raslavský podal žiadosť o zápis parku do pamiatkového fondu a zmeny jeho koncepcie na verejný park, čím by vlastne zabránil ďalšiemu rozparcelovaniu parku na výstavbu rodinných domov. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia bol park vyhlásený za kultúrnu pamiatku. Vtedy sa tiež uskutočnila jeho rozsiahla rekonštrukcia. Časom odhalil nevhodné použitie asfaltu na spevnenie chodníkov, ktoré boli nepriepustné. Ale ešte väčšie škody spôsobilo to, že po spomínanej rekonštrukcii nenasledovala nijaká ďalšia údržba. A tak keď po nežnej revolúcii v rámci reštitúcie kaštieľ (ostatné hospodárske stavby už boli zbúrané) a časť pôvodného parku vrátili potomkom pôvodných majiteľov, obe nehnuteľnosti boli v havarijnom stave. Na verande kaštieľa už rástla náletová zeleň a parkom sa bolo treba presekávať ako v rozprávke o šípovej Ruženke. Zásluhu na znovuoživení parku a kaštieľa mala vnučka Bélu Keczera Viera a jej manžel Michal Ižák. V súčasnosti sa na premenách parku, v súlade s metodikou Krajského pamiatkového úradu v Prešove, podieľa ich dcéra architektka Vanda Holeščáková.
■ AKO NA KOSTOLE…
Manželia Holeščákovci s dvoma synmi a dcérou žijú v Stupave. Zakaždým, keď im to čas dovolí, prichádzajú na východ, aby v súlade s požiadavkami pamiatkarov realizovali práce na obnove Národnej kultúrnej pamiatky kaštieľ a park Šarišské Bohdanovce. Projekt obnovy napreduje s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR. Zúčastnené strany konzultovali koncept návrhu komunikačných trás, spevnených plôch, obnovy a ošetrenia porastovej štruktúry. Rozmenené na drobné to okrem iného znamená zachovať existujúcu modeláciu terénu, dispozičné usporiadanie porastových a trávnikových plôch, situovanie samostatných stromov a iné práce. Ďalšie opatrenia sa týkajú drobných stavieb, vstupnej brány, osvetlenia, mobiliáru či vodných plôch. Obrazne sa v takýchto prípadoch hovorí, že majiteľov kaštieľa a parku čaká roboty ako na kostole. Architektka Vanda Holeščáková zdôrazňuje, že budú radi, ak sa im všetko podarí uskutočniť v priebehu piatich rokov. Z vlastných zdrojov, v lepšom prípade, ak by to vyšlo, niektoré práce by mohli byť financované z grantov. Tak aby tvorivo nadviazali na úsilie svojich predkov.
Marián ŠIMKULIČ ‒ Foto: rodinný archív a autor