Zaoberáme sa politikárčením a nie riešením strategických problémov


Šikula profesor ekonómie štvorecEurópsku úniu netreba zachraňovať, ale posilňovať, aby bola konkurencieschopná

Zhováral sa Oto BALOGH - Foto: archív SNN

Prof. Ing. Milan ŠIKULA, Dr.Sc., nositeľ zlatej medaily SAV a člen vedeckého kolégia SAV pre ekonomické vedy. Už tretie funkčné obdobie vedie Ústav slovenskej a svetovej ekonomiky SAV. V rokoch 2006 – 2010 bol gestorom projektu Vízia a stratégia rozvoja slovenskej spoločnosti, ktorý si objednala vláda SR. Vo vedeckých prácach sa venuje vývoju a perspektívam svetovej ekonomiky, hospodárskej politike EÚ, problémom globalizácie a integrácie SR do EÚ a transnacionálnym korporáciám.

Aký vývoj predpokladáte v roku 2013 v eurozóne v kontexte doterajšieho diania a faktu, že obyvatelia politickým lídrom v boji s krízou príliš neveria?

            Kríza eurozóny je súčasťou globálnej krízy, ktorá len vyhrotila od začiatku existujúce problémy eurozóny. Vznikla totiž ako menová oblasť medzi štátmi s veľmi rozdielnou úrovňou ekonomického rozvoja. EÚ víziu vzniku spoločnej meny mala, išla však iba na jeden pilier – menovú politiku, vytvorenie ECB a vytvorenie eura. Kým hospodársky vývoj v EÚ bol bez väčších problémov, fungovalo to. Zavedenie eura do systému s rozdielmi v konkurenčnej schopnosti krajín spôsobilo, že spoločná mena vyspelým štátom z tohto nerovnomerného zoskupenia zvýšila i tak už vysokú konkurenčnú schopnosť. Vznikali im prebytky v obchodnej bilancii, kým štátom z juhu Európy zavedenie eura znížilo aj tak nízku konkurenčnú schopnosť. Boli schopné exportovať len v minimálnej miere, ale na druhej strane im zlacneli dovozy a úvery. Nabrali si úvery, ale trvale im narastali pasívne saldá obchodnej platobnej bilancie. Globálna kríza ich problémy extrémne vyhrotila, lebo sa stali absolútne nekonkurencieschopnými a narástli im dlhy. Nerovnováha v eurozóne dosiahla už príliš veľké rozmery a zadlženosť pod vplyvom globálnej krízy sa stala mimoriadne ťažkou. Žiaľ, spôsob, akým sa pristupuje k riešeniu problémov – že sa do ekonomík nalievajú miliardy dolárov a eur –, nemôže riešiť ich podstatu. Tá je primárne aj v globálnej kríze. Jej jadrom bolo, že od 70. rokov došlo vo svete k obrovskej zmene. Dve povojnové dekády boli bezproblémové desaťročia kvalitného rastu a sociálneho štátu. Nasledujúce 70. roky boli tzv. prelomovým obdobím. Spúšťačom problémov boli ropné krízy a potravinová kríza. Tie spôsobili, že ceny surovín a energií mimoriadne vzrástli, čo vyvolalo ohromné impulzy pre technologický a inovačný rozvoj. Vysoké ceny sa snažili vyspelé štáty kompenzovať novými kvalitnými výrobkami v rámci inovačnej technologickej revolúcie, ktorá spustila kvalitatívnu inovačnú konkurenciu. Ona bola jedným z hlavných dôvodov vedúcich k pádu socializmu, ktorý sa z tohto hľadiska stal mimoriadne neschopný konkurencie. Vo vyspelých štátoch mala inovačná revolúcia ďalekosiahle následky. Nové technológie zmenšili nároky na potrebu pracovných síl a začal vznikať veľký tlak na riešenie problému zamestnanosti. Informačné technológie umožnili kvalitatívne nový spôsob podnikania, keď sa z jedného centra dajú ovládať prevádzky na celej planéte, čo mimoriadne zväčšilo vplyv transnacionálnych korporácií (TNK). Tie, využijúc svoj vplyv, vyvinuli obrovský tlak cez medzinárodné inštitúcie (Svetová banka, MMF,WTO, OSN atď.) na liberalizáciu a dereguláciu procesov. Tým sa odbúrali umelé prekážky, ktoré predstavovali hranice jednotlivých štátov, pre korporácie sa vyčistil priestor na bezbariérové celoplanetárne podnikanie. Najmä americké TNK veľmi rýchlo a až agresívne využili existujúce možnosti, čo spôsobilo, že dovtedy výborne fungujúci európsky sociálny model začal mať problémy. Európa od konca 2. svetovej vojny až do polovice 90. rokov dobiehala Ameriku v produktivite. Kým po vojne za ňou zaostávala o 50 percent, v roku 1995 to bolo už len o 5 percent. Vtedy prišiel už spomínaný zlom a USA sa začali EÚ „vďaka“ inováciám vzďaľovať, lebo EÚ nestačila svojou ekonomickou výkonnosťou dostatočne financovať svoj rozvinutý sociálny štát. Vyššie povedané však neplatí v rámci celej Európy. Jej súčasťou sú aj severské štáty, ktoré sú dnes v istých oblastiach úspešnejšie ako USA. Sú minimálne rovnako konkurencieschopné, ale na rozdiel od USA majú vysoko rozvinutý sociálny model. Keď sa teda povie európsky sociálny model, platí to obmedzene, lebo je v skutočnosti veľmi diferencovaný podľa miery prerozdeľovania. Severské štáty Európy majú najvyššiu mieru prerozdeľovania, ale napriek tomu sú vysoko konkurencieschopné. Podstata je v tom, že na rozdiel od iných členských štátov Únie, vrátane Slovenska, majú len 1,5-percentnú mieru korupcie. A reálne rozvíjajú znalostnú ekonomiku.

EÚ sa nachádza v istom štádiu rozvoja i riešenia problémov. Jej politické špičky sa problémy usilujú riešiť kupovaním času (skupovaním štátnych dlhopisov zadlžených štátov) Európskou centrálnou bankou. Existuje vôbec liek na to, ako sa dostať z tejto špirály problémov?

           Problém je v úmyselnom zmiešavaní dvoch rozdielnych vecí. Prvou z nich je prípadná snaha štátov menovej únie Šikula profesor ekonómieo objektívne riešenie problému. Druhou je to, že jednotlivé štáty sa usilujú, žiaľ primárne, pod rôznymi zásterkami riešiť problémy bánk (napr. nemeckých či francúzskych), ktoré financovali rôzne záležitosti, napr. Grécko. Problém je, že pod tlakom TNK na dereguláciu a liberalizáciu sa štáty, ktoré sa vzdali regulácie svojej ekonomiky, vystavili na ich milosť či nemilosť. Štáty si medzi sebou konkurujú v uchádzaní sa o priazeň TNK. Odbúranie národných regulačných a kontrolných mechanizmov bez vytvorenia adekvátnej náhrady (globálna regulácia) je realitou a TNK sa globálnej regulácii húževnato a úspešne bránia. Globalizácia v dnešnej podobe takmer znemožňuje vplyv štátu na podmienky, za ktorých funguje. Divoká globalizácia bez globálnej kontroly a regulácie spôsobuje, že TNK odčerpávajú veľkú časť zdrojov, ktorými sa dovtedy podnikateľská sféra podieľala na financovaní úloh štátu. Údaje za minulé storočie jednoznačne potvrdzujú, že financovanie potrieb štátu sa z 12 percent na začiatku storočia zvýšilo na jeho konci na vyše 30 percent. Aj keď v istej miere pripúšťame plytvanie, toto číslo dokumentuje objektívny nárast funkcií štátu, na ktoré potreboval zdroje, aby ich mohol kryť (infraštruktúra, vzdelanie, sociálna sféra atď.), lebo normálny hospodársky vývoj vyžaduje sociálny zmier.

Sociálny zmier sa však dnes príliš nenosí...

            Je to dôsledok vývoja. O globalizácii sa vytvorilo množstvo teórií, najmä neoliberálnej koncepcie chicagskej školy. Tieto zdôrazňovali, že treba vyčistiť priestor a nechať pôsobiť trh a všetko sa samo vyrieši. Prehnaná liberalizácia a deregulácia spôsobili odpútanie ekonomickej moci od štátov a zároveň otvorili priestor pre frontálny útok na sociálny systém.

Aktuálny vývoj však popiera všemocnosť neviditeľnej ruky trhu...

          Súhlasím, sme svedkami potvrdenia nezmyselnosti teórií o tom, že štát treba minimalizovať či dokonca odbúravať. Ukázalo sa to v historicky bezprecedentnom objeme zdrojov, ktoré sa naliali do záchrany finančného sektora. J. E. Stiglitz a iní ekonómovia poukázali na to, že tieto zdroje sa mali vo väčšej miere použiť pre ľudí postihnutých krízou a na iniciovanie podpory dopytu (napr. investície štátov do infraštruktúry), ktorá by prinášala podnety na reálny rast. Tu sa na jednej strane operuje tvrdením, že treba vytvoriť dlhodobý rast, ktorý pomôže vyrásť z dlhov. Je to absolútny nezmysel, ak sa robia opatrenia zásadne dusiace ekonomický rast. Kľúčový problém je v tom, že pod vplyvom globalizácie sa extrémne prehlbuje príjmová a majetková polarizácia v spoločnosti. Tá spôsobuje dve dôležité veci. Podiel rozhodujúcej masy spotrebiteľov na celkovom HDP sa relatívne stále zmenšuje, teda sa zmenšuje reálny kúpyschopný dopyt. Čoraz väčšie prerozdeľovanie v prospech kapitálu spôsobuje, že v jeho špičke sa koncentruje kapitál, ktorý už nenachádza reálny zhodnocovací priestor v ekonomike. Ťažisko expanzie sa presunulo do finančného sektora, kde sa vytvára umelý dopyt založený na vytváraní rôznych foriem zadlžovania, čo umožňovalo v ostatných dekádach žiť na úkor budúcnosti. Exemplárny príklad sú USA, ktoré majú vyše 3,5-násobne vyššie zadlženie, než je ich HDP, a len zadlženosť vlády dosahuje 16,4 biliónov USD.

No napriek tomu majú USA najvyššie A-čkové ratingy...

           Vysvetlenie je jednoduché. Ratingové agentúry sú súkromné inštitúcie zriadené globálnymi finančnými aktérmi a z hľadiska svojho cieľa majú iks ďalších vážnych nedostatkov. Nie sú nezávislé, lebo sú financované objednávateľmi ratingov. Veľmi podstatné je, že nenesú absolútne nijakú zodpovednosť za udeľovaný rating, ale majú veľkú reálnu moc, pretože ratingami môžu zásadne ovplyvňovať ekonomický vývoj jednotlivých štátov i celých regiónov. Teraz vidíme v praxi, ako ratingové agentúry pôsobia proti eurozóne, proti jej jednotlivým štátom. Teraz už dokonca znížili rating aj eurovalom. Riešením by mali byť nezávislé (i finančne) ratingové agentúry financované napríklad centrálnymi bankami, mali by mať aj istú zodpovednosť za kvalitu a objektivitu vydávaných ratingov.

Je ťaženie ratingových agentúr proti EÚ vecou náhody alebo ho treba vnímať ako ťaženie USA voči EÚ ako svojmu ekonomickému konkurentovi?

   Je zrejmé, že euro, ktoré dnes predstavuje okolo 25 percent svetových devízových rezerv, je pre USD, ktorý je ešte stále hlavnou svetovou devízovou menou, silná konkurencia. Tým, že sú ratingové agentúry v istom zmysle v službách globálnych finančných hráčov, ich pôsobenie v rámci EÚ určite nie je náhodné ani objektívne. Keď sa pozriete bližšie na personálne zloženie všetkých kľúčových inštitúcií, zistíte, že v istom zmysle ide o kartely viacerých medzinárodných súkromných finančných skupín.

Vidíte reálne, že niektorý z členských štátov Únie opustí eurozónu a spustí tak proces jej prípadného rozpadu?

            Z hľadiska ďalšieho vývoja existujú dve krajné možnosti. Buď štáty EÚ a eurozóny začnú zodpovedne riešiť problémy Únie a eurozóny bez podsúvania rozličných partikulárnych záujmov, alebo sa stále budú presadzovať len individuálne či úzko skupinové záujmy, čo môže extrémne vyhrotiť situáciu. Terajšie riešenie problémov sa uberá cestou uťahovania opaskov tým, ktorí majú vytvárať dopyt. Reálne to nerieši hlavný problém, ktorým je vytvorenie podmienok na obnovu fungovania ekonomiky a jej istý rast. Bez neho je akékoľvek riešenie dlhov absolútne nemožné. Buď sa pôjde cestou riešenia záujmov celej EÚ a menovej únie, alebo sa budú preferovať pod rôznymi zámienkami rôzne parciálne a súkromné záujmy, čo by podľa môjho odhadu viedlo k vážnym sociálnym napätiam a konfliktom.

Ktoré problémy EÚ a eurozóny považujete za najvážnejšie?

           Najmä neseriózne riešenie problémov krízy a celkové riešenie problematiky poľnohospodárstva v Únii. Obrovské dotácie do tejto oblasti brzdia reštrukturalizačné zmeny a na druhej strane sa poľnohospodárstvo pod vplyvom globalizácie a klimatických zmien dostáva do úplne novej situácie. EÚ mala vždy problém s prebytkami poľnohospodárskej produkcie, no teraz sa ukazuje, že môže prísť k problémom so zabezpečením potravinovej bezpečnosti. Aj poľnohospodárstvo sa bude musieť v rámci Únie dotovať z hľadiska iných aspektov, ako sú dotácie na hektár pôdy či nevyužívanie pôdy a pod. Druhá vec je, že nedodržiavanie záväzkov z hľadiska dotácií (nerovnosť) oslabuje EÚ vnútorne. K vyrovnávaniu dotácií poľnohospodárov v rámci Únie pravdepodobne nikdy nedôjde, lebo problémy sa vyostrujú a pre poľnohospodárstvo sa bude musieť nájsť úplne iné riešenie.

Kde je východisko z krízy a čo je podstatné pri jeho hľadaní?

           Teória optimálnej menovej oblasti predpokladá vysokú mieru solidarity. Napríklad federálny rozpočet USA je v porovnaní s rozpočtom EÚ nepomerne väčší. V USA sa prerozdeľuje okolo 30 percent HDP, kým na úrovni EÚ je to len okolo percenta jej HDP. Čo však rozhoduje z hľadiska konkurencieschopnosti, je kde a ako sú spoločné financie vynakladané. USA vkladajú obrovské množstvá zdrojov do vedy a výskumu, do veľkých projektov, kde dosahujú tzv. kritické množstvo, ktoré im umožňuje výrazne zvyšovať kvalitu a urýchliť výskum. EÚ vynakladá na vedu a výskum ďaleko menej a navyše do množstva rozdrobených projektov. USA dokážu veľmi rýchlo transferovať poznatky z výskumu do praxe. Toto je jedna z vecí, ktoré by EÚ mala riešiť, ale teraz je primárne zvládnutie krízy. Už sa ozývajú hlasy, že len cez uťahovanie opaskov to nepôjde, lebo sa tým podväzujú investície do znalostných faktorov. Namiesto pchania peňazí do bánk mala Únia investovať do vlastnej konkurencieschopnosti. Nositeľ Nobelovej ceny J. E. Stiglitz to jasne zadefinoval, keď povedal, že naliatím ohromných miliárd do bánk sme vyradili z činnosti sankčný mechanizmus trhu.

Slovensko je v rámci EÚ malým hráčom, navyše s úplne otvorenou ekonomikou.

Nedoplatíme na sústredenie automobilového priemyslu, na exportnú orientáciu a závislosť od nemeckej ekonomiky?

           Tá závislosť je naozaj extrémna. O to premyslenejšiu stratégiu musíme zvoliť, aby sme sa maximálne adaptovali na faktory, ktoré sú pre dnešok a budúci rozvoj rozhodujúce – faktory znalostné – teda školstvo, veda, výskum a inovácie. Za ostatných 20 rokov u nás podpora znalostných faktorov trvale klesá. O automobilovom priemysle u nás sa natáralo všeličo, ale jednu vec treba zdôrazniť. Vzhľadom na štruktúru slovenskej ekonomiky do roku 1989 nájsť adaptáciu, ktorá by využila možnosti pozostatkov zbrojárskeho a ťažkého priemyslu, nebolo jednoduché. Automobilový priemysel bol jedinou rozumnou alternatívou. Slovensko profituje z lacnej a kvalifikovanej pracovnej sily, ale najmä zo svojej logistickej polohy. Zahraniční investori neprídu na Slovensko pre jeho miniatúrny trh a rovnú daň, ale pre našu strategickú polohu v strede Európy, odkiaľ majú všade blízko. Existenčným sa stáva dôraz na posun od nízkonákladovej konkurencieschopnosti ku konkurencieschopnosti založenej na vysoko kvalifikovanej kreatívnej a inovatívnej práci.

Dá sa s krízou účinne bojovať aj inak ako uťahovaním opaskov daňovým poplatníkom?

          Dá, ale nejde to z večera do rána. Štáty zo severu Európy sú toho príkladom. Kľúčová v tomto smere je dlhodobá koncepčná práca centrálnych štátnych orgánov a kvalitný vzdelávací systém. Chce to systematickú prácu a nie chaotickú zmenu koncepcií vývoja pri každej zmene vlády či dokonca ministra. Politický systém u nás je ešte stále nekultivovaný, plný prízemných hier a procesov, ktoré odpútavajú pozornosť od riešenia strategických problémov.

                                                                                



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.