Zomrel vynikajúci slovenský režisér Jozef Bednárik
Prinavrátil divadlu jeho pôvodný zmysel
Milan POLÁK – Foto: zdroj - internet
Tvorca originálnych, jedinečných a sugestívnych divadelných i televíznych inscenácií zapíše sa do dejín našich dramatických umení ako osobnosť, ktorá sa usilovala po celý svoj tvorivý život prinavrátiť divadlu jeho pôvodný zmysel, cieľ a miesto v spoločnosti. Vytváral divadlo ľudové, apelatívne, myšlienkovo výrazné, schopné osloviť až šokovať diváka, a to so zámerom nadviazať s ním bezprostredný kontakt a všetkými prostriedkami vtiahnuť ho do deja, privolať ho k spolupráci na dotvorení jeho posolstva.
S pretlakom duchovnej a fyzickej energie vytváral Jozef Bednárik inscenácie nasýtené charakterovou a situačnou dynamikou, strhujúcim temperamentom, zmyselnosťou, telesnosťou, erotikou i hedonizmom. Bujará, priam baroková obrazotvornosť bola oslavou života a slobody, bola výrazom režisérovej životnej filozofie, manifestovala tak lyrizmus, ako aj nostalgiu spojenú s rozprávkovou magickosťou.
■ JEDNOLIATOSŤ A ČISTOTA
Prostriedky, ktorými dosahoval prienik svojej životnej filozofie do hľadiska, boli rozmanité, no vyrastali vždy z overených postupov najlepších tradícií svetového divadla od najstarších čias až po súčasnosť. Bolo to smerovanie k vizuálnosti divadla, k odklonu od presily slova. Mnohé jeho inscenácie, spočiatku činoherné, postupne aj operné či muzikálové, manifestovali príklon k burleske, ktorá sa prelínala so spektakulárou feériou a šou, ale bolo to aj programové nadviazanie na cirkus, kabaret, revue, klaunériu, artistiku, jogu, psychodrámu či pouličné atrakcie.
Česť jeho pamiatke!
Bednárik texty hier prispôsoboval hercom na telo, jeho inscenácie sa vyznačovali štýlovou a myšlienkovou vyhranenosťou. Hovorené či spievané slovo, scénografia, choreografia a hudba vytvárali jednoliaty a čistý tvar. Vďaka tomu mali jeho inscenácie nielen veľký úspech u divákov, ale získali aj veľa významných ocenení doma i v zahraničí. V posledných rokoch upútali najmä jeho vysoko oceňované réžie legendárnych muzikálov v Bratislave, Nitre a Prahe. Z mnohých ocenení spomeňme aspoň jedno: na festivale v škótskom Edinburghu získal cenu kritiky za najlepšiu hudobnú inscenáciu na festivale za Gounodovho Fausta a Margarétu v naštudovaní súboru Opery Slovenského národného divadla (SND, 1989).
■ ORIGINÁLNE A DUCHAPLNÉ
Mladšie a stredné generácie divákov si spomínajú na Bednárikove činoherné, operné či muzikálové inscenácie približne za ostatné dve desaťročia. Z tých najznámejších bola to už spomenutá a v dejinách našej opernej tradície priam prelomová inscenácia Fausta a Margaréty. Z operných inscenácií, ktoré naštudoval v ND Praha, získali vysoké uznanie Gounodova opera Romeo a Júlia (1995), Maláskova Izidora Duncan (1998) či Bizetova Carmen (1999). V bratislavskom SND to bola Mozartova opera Don Giovani (2001) či Donizettiho Dcéra pluku (2004). Zaujali nás aj Bednárikom naštudované muzikály – napríklad Jozef a jeho zázračný plášť (Nová scéna, 1994), Fidlikant na streche (DAB Nitra, 1998), pôvodný slovenský muzikál Adam Šangala (DAB Nitra, 2003), Kabaret (DAB Nitra, 2004) či Grék Zorba (DAB Nitra, 2005). Pred odchodom na dôchodok (2008) naštudoval rozlúčkové predstavenia na všetkých slovenských divadelných scénach, pre ktoré pracoval. V Prahe to bolo impozantné rozlúčkové uvedenie Kráľovná Antoinetta v Divadle Ta Fantastika s Luciou Bílou v hlavnej úlohe. Televízni diváci si ho pamätajú ako originálneho, vtipného a duchaplného porotcu v tanečnej súťaži Let´s Dance či ako predsedu v súťaži Muzikálový talent. V závere svojho života ešte pripravil a začal projekt Šansón klub, ktorým vyjadril svoj úprimný a angažovaný vzťah k tomuto žánru.
■ VZDELANOSŤ A ROZHĽAD
Bol by to ešte dlhý súpis inscenácií, ktorými potešil svojich divákov, vzbudil pozornosť odbornej kritiky a obohatil nespornými hodnotami našu divadelnú kultúru. V jeho tvorivej práci cítili sme vzdelanosť, rozhľad, intenzívne spoznávanie desiatok krajín celého sveta, no nadovšetko však zaujatosť a oddanosť divadlu, ktorého existencia je podmienená prítomnosťou divákov v hľadisku – a tí boli pre Bednárika najväčšou inšpiráciou, magnetom, zmyslom a cieľom jeho celoživotného záujmu.
Výsledky tvorivej a invenčnej práce Jozefa Bednárika v záverečných desaťročiach plodného života boli kontinuálnym pokračovaním predchádzajúcich, rovnako plodných desaťročí. Málokde sa totiž spomína, že v ranej mladosti absolvoval Školu umeleckého priemyslu a tu sú aj pramene jeho kultivovaného výtvarného cítenia. Po skončení VŠMU nastúpil do angažmán v DAB Nitra najprv ako herec a neskôr aj režisér. Zaujímal sa intenzívne nielen o svetovú drámu, ale aj o slovenské pôvodné hry. Legendárna je jeho inscenácia Šikuliady alebo viacerých hier Andreja Ferka. V prvom období jeho tvorivého života zohral mimoriadnu úlohu ochotnícky súbor z rodného Zelenča. Naštudoval s ním viacero inscenácií, ktoré boli formou, tvarom a vyznením doslova prelomové, a to v celej slovenskej divadelnej kultúre. Zelenečský súbor so svojimi inscenáciami v Bednárikovej réžii zaujal na festivaloch v Nemecku, Bulharsku, Monaku, Japonsku, vo Veľkej Británii, v Izraeli a iných krajinách. V Nitre naštudoval vyše štyridsať inscenácií, okrem iných aj Titusa Andronica, Dom Bernardy Alby či Wedekindove Jarné prebudenie.
Uzatvorilo sa dielo zvrchovaného, originálneho a jedinečného režiséra. Bolo to dielo naslovovzatého umelca, divadelného čarodejníka, ktorý sa významne a výrazne zaslúžil o takú úroveň našej divadelnej kultúry, že dnes je kompatibilná s inými, podstatne staršími a vo svete známymi divadelnými kultúrami. V čase, keď aj na tomto poli víťazí komercionalizácia a neraz aj lacná medializácia, bude nám veľmi chýbať.
Autor je divadelný kritik a historik.