Kapitoly o maďarskom fašizme - 1. časť


maďarský fašizmus ÉME - štvorecMussolini a Hitler našli rýchlo svojich obdivovateľov

Kapitoly o maďarskom fašizme

Text a foto: Vojtech KÁRPÁTY

Taliansky fašizmus a nemecký národný socializmus poznačili natrvalo dejiny prvej polovice dvadsiateho storočia. Aj napriek razantným vyjadreniam ich zakladateľov a vedúcich osobností, že sa tieto ideológie nemôžu a ani nestanú exportným artiklom, sa taliansky fašizmus a nemecký nacizmus stali vzorovými a východiskovými ideovými základňami pre pestrú škálu obdivovateľov a imitátorov. Neostalo však iba pri obdive. Ten sa čoskoro transformoval do praktickej podoby pestrej škály fašistických a národno-socialistických politických strán, spolkov, hnutí a polovojenských organizácií v takmer všetkých štátoch medzivojnovej Európy dvadsiateho storočia V tomto smere nebolo výnimkou ani Maďarsko, kde už v prvej polovici dvadsiatych rokov minulého storočia existovalo viacero fašistických a národno-socialistických spolkov a organizácií so šovinistickým, s revizionistickým a s antisemitským programom a orientáciou.

Dejiny maďarskej extrémnej pravice prvej polovice 20. storočia predstavujú mimoriadne pestrú škálu fašistických, národno-socialistických, protižidovských a radikálno-nacionalistických politických strán, spolkov a združení. Spojujúcimi ideologickými východiskami však ostával hungarizmus, revizionizmus, snaha o obnovenie tzv. Veľkomaďarska (Nagymagyarország) a pocit nadradenosti a božskej predestinácie a poslania vládnuť nemaďarským národom, národnostiam a etnikám v bývalom uhorskom geopolitickom priestore.

            ■ TIEŇOVÁ ARMÁDA

Prvou organizáciou radikálnej pravice, ktorá predstavovala skôr polovojenský branný spolok ako tradičnú politickú stranu, sa už na prelome rokov 1918 – 1919 stala Maďarská krajinská obranná jednota (Magyar Országos Véderő Egyesület – MOVE). Trianonské Maďarsko malo mierovými zmluvami výrazne obmedzený početný stav svojej brannej moci, a tak sa MOVE mala stať akousi podzemnou tieňovou armádou, ktorú by v prípade potreby stačilo iba vyzbrojiť. Tomu zodpovedala i náplň spolku. Miestne jednoty MOVE, ktorých bolo v druhom roku existencie tejto organizácie vyše štyristo, sa do konca dvadsiatych rokov rozšírili do všetkých končín Maďarska a boli aj v tých najzapadnutejších dedinkách, aj keď oficiálne expozitúry boli iba vo väčších obciach, väčšinou v sídlach oblastných notariátov. Cvičili svoje členstvo najmä v streľbe z rôznych druhov zbraní. MOVE usporadúvala pod štátnym patronátom každoročné regionálne i celoštátne strelecké preteky. Členstvo sa zároveň zoznamovalo s konštrukciou výbušnín a bômb, cvičilo sa v hode granátmi i v jazde na koni. Členská základňa a najmä vedúci funkcionári MOVE sa oficiálne prísahou zaväzovali napĺňať vo svojom každodennom živote Kódex cti maďarského dôstojníka. Aj to však v dvadsiatych rokoch prinieslo epidémiu duelových súbojov, ktorú ukončil až razantný zásah štátu a jeho bezpečnostných orgánov v spolupráci s najvyššími funkcionármi MOVE. Uvedomovali si nezmyselnosť tohto dôstojníckeho nešváru – rezídua minulých storočí, ktorý zbytočne pripravoval o život „najlepších maďarských bojovníkov“.maďarský fašizmus ÉME

Hlavným a najvýznamnejším predstaviteľom a vodcom MOVE bol maďarský pravicový radikál Gyula Gömbös, politik s mimoriadnymi vodcovskými schopnosťami a ešte väčšími ambíciami, no s o to väčšími antipatiami u ríšskeho regenta Miklósa Horthyho. Ten v tomto smere nepripúšťal nijakú alternatívu a o vodcovstvo sa nechcel deliť s nikým. Ani s korunovanými hlavami a ani so svojimi starými spolubojovníkmi z rokov 1919 – 1920. Gömbös, znechutený nárastom počtu strán a hnutí „rýchlokvasených“ maďarských národných socialistov a fašistov, zomrel po zdĺhavej chorobe 6. októbra 1936 v Mníchove a podľa istej charakteristiky umrel ako „vojak, ktorý vo vojne dosiahol hodnosť kapitána a v mieri sa stal maršalom“. Druhou najvýznamnejšou vedúcou osobnosťou tohto hnutia a organizátorom jeho centra a regionálnych štruktúr sa stal neskorší maďarský národný socialista a Nyilas László Endre.

BOMBAMI A GRANÁTMI

Ďalšou výraznou organizáciou v dejinách maďarského pravicového extrémizmu bol Zväz prebúdzajúcich sa Maďarov (Ébredő Magyarok Egyesülete – ÉME), ktorý sa stal personálnym rezervoárom neskorších fašistických a národno-socialistických organizácií v Maďarsku a bol založený na dvoch základných ideologických pilieroch – maďarskom iredentizme a antisemitizme. Táto organizácia vznikla ešte v roku 1918, ale jej prvá oficiálna ustanovujúca schôdza bola zvolaná do budovy budapeštianskej univerzity na 19. januára 1919. Dopadla všeobecným fiaskom, pretože ju rozohnali zboľševizovaní námorníci. Organizácia potom istý čas pracovala v ilegalite. Prvou akciou, ktorá ich v očiach maďarskej verejnosti zviditeľnila v nie práve najlepšom svetle, bol teroristický útok na večierku liberálnych politikov z Erzsébetvárošského krúžku 3. apríla 1922. Bilancia tohto bombového útoku bola tragická. Zahynulo šesť ľudí, pätnásť bolo ťažko a trinásť ľahko zranených. Vo svojich teroristických akciách pokračoval ÉME aj v nasledujúcich rokoch. V tomto období mal už státisíce členov po celom Maďarsku. Najmedializovanejšími akciami boli útoky bombami a ručnými granátmi na francúzske vyslanectvo v Budapešti a na ples csongrádskeho židovského ženského spolku. Dvaja hlavní organizátori útokov, nadporučík János Piroska a György Piroska, ako aj ich spolupracovníci, boli však sedriálnym súdom oslobodení.

ÉME mal priame kontakty s Národno-socialistickou nemeckou robotníckou stranou (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei – NSDAP). Všetky miestne organizácie ÉME boli pomerne dobre vyzbrojené a jeho centrála na Sörház-körút bola v každom ohľade skutočným arzenálom. V súvislosti s protižidovským radikalizmom radového členstva a nižších miestnych a radových funkcionárov vyznievajú paradoxne spravodajské hlásenia z roku 1923, ktoré zdôrazňujú, že nijaká organizácia v Maďarsku nemá taký početne silný personálny rezervoár členov a sympatizantov ako ÉME, no „vo vedení spolku uplatnili sa živly, ktoré hoci pochádzali pôvodne z nižších ľudových vrstiev, žijú na veľkej nohe, v židovských kluboch hrajú o státisíce a za židovské peniaze sa nadúvajú. Na jednej strane bojujú proti Židom, ale na druhej strane prijímajú tisíce z podnikov, z ktorých Židov vyštvali, ale ktoré Židom znovu prenajali“.

BIELY TEROR

V polovici dvadsiatych rokov polícia v Budapešti razantnejšie zakročila proti tomuto spolku a jeho centrála sa presťahovala do mesta Kecskemét. Jedným z dôvodov týchto represívnych opatrení boli vraždy a fyzické útoky na vybraných jednotlivcov podľa zoznamov „nevlasteneckých elementov“, ktoré si centrála i regionálne organizácie ÉME zostavovali a priebežne aktuálne doplňovali.

V polovici dvadsiatych rokov minulého storočia sa uskutočnila „očista“ a následná personálna výmena na všetkých úrovniach vedenia organizácie. Medzi najvýznamnejšie postavy „obrodeného a očisteného“ ÉME patrili poslanci Hegedüs a Echardt (neskôr vodca maďarských maloroľníkov), no predovšetkým smutne známi protagonisti horthyovského tzv. bieleho teroru Nemzeti Hadsereg (Národná armáda) z leta a jesene 1919, dôstojníci Iván Héjjas a Pál Prónay, ktorí sa stali od roku 1923 vedúcimi členmi Direktória ÉME. Aktivisti ÉME sa poslednýkrát predstavili ako tzv. Rongyos Gárda a organizovali na konci roka 1938 sabotáže a diverzie na území južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi.

Autor je historik Matice slovenskej.