RTVS ‒ zo scestia na rázcestie

thumbnail

Komentár Romana MICHELKA

Slovensko prešlo v uplynulých dvoch mesiacoch veľmi  komplikovaným  obdobím. Vražda dvoch mladých ľudí prebudila sily, o ktorých sme tušili, ale neboli dostatočne viditeľné. Začal sa napĺňať  mnohokrát odskúšaný scenár, ktorý sa relatívne úspešne uplatňoval vo viacerých krajinách. Ak sa po demokratických voľbách kreuje vláda, ktorá istým vplyvným kruhom nevyhovuje, od vyhlásenia výsledku volieb sa pracuje na jej páde. Problém Slovenska bol najmä v tom, že to, čo sa ocitlo v opozícii, nevzbudzovalo ani náhodou dojem reálnej a dôstojnej alternatívy. A práve „na takéto situácie“ je veľmi dôležité mať na svojej strane médiá.

Rozklad verejnoprávnych médií začal už minister kultúry Daniel Krajcer. Podlým a extrémne účelovým spôsobom zlikvidoval nezávislosť Rád STV a SRo tým, že presadil zákon, ktorý násilne a umelo zlúčil obe verejnoprávne inštitúcie, dlho pred exspiráciou hrubo retroaktívne zlikvidoval  mandát členom  týchto rád. Potom vznikla nová Rada RTVS, ktorej však zobral takmer všetky relevantné kompetencie vrátane tej najdôležitejšej ‒ voľby generálneho riaditeľa. Pre historickú pamäť však  treba pripomenúť, že na tejto obludnosti sa podieľala aj Slotova SNS. Tak sa podarilo vypudiť z vedenia verejnoprávnej STV Štefana Nižňanského, aby  obe médiá nakoniec viedla Miloslava Zemková.

Za krátke pôsobenie však táto dáma doviedla RTVS na samotný pokraj ekonomického krachu, takže po jej abdikácii sa vedenia rozlasotelevízie ujal Václav Mika. V tom čase už bol  zvolený v parlamente za ťažko pochopiteľnej asistencie väčšiny poslaneckého klubu strany Smer. No a potom sa opakoval známy a mnohokrát odskúšaný scenár. Mikove „úderky“ z Markízy, kde pred tým dlhé roky pôsobil, prišli na „súdružskú výpomoc“ najmä do televíznej časti RTVS a začali glajchšaltovať najmä spravodajstvo.

Séria hrubých prešľapov a pochybení nikoho nevyrušovala, bezzubá a navyše aj servilná Rada RTVS, až na pár výnimiek, prikryla všetky pochybenia redaktorov a vedenia RTVS. Ba dokonca aj keď prepukol škandál „neututlateľných“ rozmerov,  napríklad kauza Lipšicovo stádo, ktoré v plnej ohyzdnej nahote ukázalo, ako funguje slovenská žurnalistická „sebranka“  vrátane tej, ktorá pôsobí vo verejnoprávnych médiách, nič sa nestalo. Akurát zhrozená verejnosť sa dlhšie pozastavovala na extrémne vulgárnom jazyku šéfa spravodajstva RTVS Lukáša Diku. No a čo vtedy urobili kompetentní? Keďže to bol prešľap, ktorý sa len tak ututlať nedal,  na chvíľu stiahli „výtečníka“ Diku z obehu. Bol „akože stiahnutý“ a jeho výstupy a spôsob komunikácie mala skúmať nezávislá komisia. Ako sa to skončilo, všetci veľmi dobre vieme. Po tom, ako kauza vychladla, sa Lukáš Diko potichu vrátil do svojej pôvodnej funkcie.

V RTVS sa neplanírovalo len spravodajstvo. Po zrušení relácie Pod lampou a odchode prostoduchej „ikony“ bratislavskej kaviarne Hríba stratila táto síce početne marginálna, zato však veľmi vplyvná skupina svoj propagandistický priestor.  Návrat Hríba by bol už priveľa, tak sa hľadala akási sofistikovanejšia a tým aj nebezpečnejšia verzia. Tú našli v osobe Michala Havrana a v jeho relácii Večera s Havranom. Vinou tejto relácie získala bratislavská kaviareň monopolný televízny priestor na verejný diskurz.

Potom už len nasledovala frčka za frčkou do nosa zarazenej slovenskej verejnosti. Dramaturgia relácie, výber hostí, ich pomer a relevancia sa dali redukovať takmer na jediný parameter. Museli to byť kamaráti Michala Havrana. Hneď ako sa ubezpečil, že je jeho postavenie „neotrasiteľné“, že je akási „nedotknuteľná posvätná krava“, začal provokovať témami aj spôsobom ich prezentácie. Je skutočné otázne, či „genetický antisemitizmus“ štúrovcov je skutočne téma, ktorou by mala žiť naša spoločnosť, a či na takúto tému boli zvolení naozaj tí najkompetentnejší hostia. Ale to len na ilustráciu.

V marci 2016 prišli voľby a vtedy padli všetky zábrany. V tom čase RTVS dokonale naplnil definíciu Hríba a spol. o verejnoprávnosti. Tá hovorí, že verejnoprávne médiá sú verejnoprávne vtedy, ak sa stanú hlasnou trúbou opozície. Presne to niekoľko týždňov až mesiacov po voľbách napĺňali predovšetkým moderátori hlavných diskusných relácií Dobšinský a Strižinec.

Takmer ako cez „kopirák“ sa podobná situácia zopakovala aj po spomenutých nešťastných udalostiach, keď verejnoprávna RTVS sa doslova dostala na čelo apriórnych a krajne neobjektívnych kritikov vlády. Novinári, niektorí zamestnanci tohto média odmietli informovať verejnosť, ale stali sa priamymi aktérmi politického zápasu. Zároveň spísali petíciu a chceli oslabenie vlády zneužiť na úplné ovládnutie RTVS. Proti tejto petícii však vznikla „kontrapetícia“, v ktorej viacerí a podstatne mienkotvornejší žurnalisti poukazovali na skutočnosť, že v RTVS je dostatočná sloboda názoru, a niekto len veľmi podlo a účelovo špiní do vlastného hniezda.

Nateraz sa zdá, že prevrat v RTVS nevyšiel a jej „hlasná trúba“ ‒ redaktorka Kovačič-Hanzelová, je v „podmienke“. To však neznamená, že je vyhraté. Cesta RTVS k skutočnej verejnoprávnosti sa len začala, bude dlhá a zložitá a uvidíme, ako sa nakoniec skončí.

 

 



Pridaj komentár